V období po II. vatikánskom koncile si uvedomujeme a do značnej miery taktiež prežívame veľkú potrebu Kristovej Cirkvi vrátiť sa ku koreňom viery. Toto úsilie nevyviera zo snahy napodobňovať starobylé zvyky, ale napojiť sa na bohatstvo a základ viery prvotných kresťanov.
Vo svojom hľadaní, ako píšu konciloví otcovia: „... cirkev nemôže zabudnúť, že obdržala zjavenie Starého zákona prostredníctvom národa s ktorým Boh vo svojom nezmerateľnom milosrdenstvo uzavrel Starú zmluvu. Vie, že berie silu z koreňa ušľachtilej olivy, na ktorú sú naštepené ratolesti planej olivy - pohania (por. Rim 11, 17 - 24).“ (NA 4)

V duchu týchto slov sa zamyslíme nad židovskou tradíciou slávenia veľkej noci. Je to najväčší židovský sviatok, deň spomienky na udalosti spojené s odchodom Izraelitov z Egypta. V hebrejskom jazyku sa tento sviatok nazýva pesach. Znamená obchádzanie, obídenie alebo vyhnutie sa. Pomenovanie je odvodené z knihy Exodus: „Lebo v tú noc prejdem celou egyptskou krajinou a usmrtím všetko prvorodené v egyptskej krajine od človeka až po dobytok a nad všetkými bohmi Egypta vykonám súd ja, Pán! Krv na vašich domoch, v ktorých bývate, bude znamením na vašu ochranu. Keď uvidím krv, prejdem popri vás (pasachti) a nezastihne vás nijaký zhubný úder, keď budem biť Egypt. Tento deň bude pre vás pamätným dňom a budete ho sláviť ako Pánov sviatok: z pokolenia na pokolenie ho budete sláviť ako večité ustanovenie!“ (Ex 12, 12 - 14)

Keďže židia odchádzali z Egypta náhle a v zhone, nemohli si včas pripraviť kysnuté cesto na pečenie chleba. Odchádzali len s nevykysnutým cestom, z ktorého piekli placky. Preto sa sviatok Pesach volá aj sviatkom nekysnutého cesta a symbolom je oblátka z nekysnutého cesta, „maces“.
Pesach sa v židovskej začal sláviť približne pred 3300 rokmi. Počas jestvovania židovského chrámu v Jeruzaleme mal aj svoj poľnohospodársky význam. V tomto období sa prinášala do chrámu ako obeť prvá úroda jačmeňa v množstve jedného gomeru. Po zničení chrámu sa dostal pre židov do popredia náboženský a dejinný význam sviatku. Kresťania si Veľkou nocou uvedomujú ukrižovanie a vzkriesenie Pána a tým svoje vykúpenie. Dnes sú pre kresťanov mimoriadne zaujímavou komunitou niektorí židia, ktorí v lone židovstva začínajú spoznávať Ježiša ako „slávu Izraela“ (Lk 2, 32). Takí, ktorí ho spoznávajú otvorene ako Mesiáša sa nazývajú „mesiánski židia“. Táto komunita v sebe intenzívne spája tradíciu Starého zákona a taktiež prijíma Krista ako pravého Boha. Zvlášť sa to prejavuje aj v ich spôsobe slávenia Veľkej noci. V nasledujúcich riadkoch si priblížime slávenie Veľkej noci v komunite mesiánskych židov tak, ako ju opísal jeden z nich, Ludwig Schneider:

Kto chce skutočne sláviť sviatok pesach, mal by ho sláviť podľa originálnej hagady. Hagada je súbor pravidiel, ktoré zabezpečujú úzky vzťah medzi slávením sederovej večere a biblickými textami. Pán Ježiš slávil tento sviatok určite ako všetci ostatní, t.j. podľa hagady. Sviatok nekvasených chlebov začína sederovou večerou. Seder znamená „poriadok“. Počas tohto sviatku sa doma, nie v spoločnom zhromaždení, nádherne prestrie stôl, do prostred sa položí sederový tanier s tromi macesmi a všetko to, čo pripomína výjdenie Izraelitov z Egypta. Vedľa sederového taniera sa postaví Eliášov kalich. To musí byť tá najnádhernejšia čaša, ktorá sa v dome nájde. Ľudia, ktorí bežne pijú z plastických pohárov, musia pre Eliášov kalich použiť sklenenú čašu. Tí, čo bežne pijú zo sklenených pohárov, postavia na stôl kalich z brúseného skla. A konečne tí, ktorí aj vo všedné dni používajú brúsené poháriky, zaobstarajú si pozlátenú čašu. To je Eliášov kalich. Každú chvíľu sa očakáva Eliáš, ktorý ohlási príchod Mesiáša. Pri tejto slávnosti sa ponechávajú pootvorené dvere, pretože chvíľa, kedy slávime nádherné výjdenie z Egypta, môže byť taktiež chvíľou, kedy vyjdeme z tohoto sveta s Mesiášom.

V niektorej chvíli tejto celonočnej slávnosti otec, hlava rodiny, vyberie stredný z tých troch macesov, pozdvihne maces a rozlomí ho. Vezme jednu polovičku, zabalí ju do bielej šatky a niekde v byte ho skryje. Deti pritom dávajú pozor, kam to asi otecko ukryje. Prečo to otec schováva? Prečo sú deti tak zvedavé na tú polovicu macesa? Kto jedol maces, ten vie, že chutí asi ako kus papiera. Ale deti sa na to veľmi tešia a sú zvedavé kam to otecko schováva. Potom podľa hagady otec trikrát zatlieska a povie: „Teraz ho bežte hľadať!“ Deti s nadšením hľadajú ukrytú polovičku macesa a ten, kto tú zabalenú polovičku macesa nájde má veľkú radosť. Prečo? Nálezcovi otecko sľúbi darček: „Najneskôr do 50 dní od tohoto dňa dostaneš darček.“ povie otec. V tento deň sa začína rátať „kalendár“, to znamená 50 dní medzi sviatkami pesach a šavuot. Každý deň deti počítajú kedy bude 50. deň a kedy dostanú darček.
Teraz chápeme, že deti sa netešili na maces, ale na darček ktorý dostanú, ak nájdu maces. Viete už prečo učeníci boli 50 dní od poslednej večere zhromaždení v tej istej miestnosti v ktorej Pán Ježiš rozlomil chlieb? Pretože im sľúbil, že obdržia dar - Ducha svätého - že budú zmocnení mocou z výsosti.
Počas slávenia sederovej večere sa vypijú 4 poháre vína. Každý pohár má svoje zvláštne meno: prvý: „boli sme vyvedení“, druhý: „boli sme zachránení“, tretí: „boli sme vykúpení“ a štvrtý: „boli sme prijatí“. Iba ten piaty kalich, kalich Eliášov zostáva nedotknutý. To je ten kalich o ktorom čítame v evanjeliu sv. Lukáša: „Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“ (Lk 22, 20)

Keď židia končia slávnosť pesach všetko upracú, aj nepoužitý Eliášov kalich aj nájdenú polovičku macesa. Všetko pani domu odnesie do kuchyne. To preto, že pre tieto dve veci nie je v hagade už žiadna ďalšia úloha. Ale tu pokračujú mesiánski židia. Keď všetko odpracú, zostávajú ešte sedieť a pripomenú si slová Pána Ježiša: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.“ (Lk 22, 19) Sviatok pesach vlastne nie je dokončený pokiaľ ľudia nevedia, čo majú urobiť s tým priatym kalichom. Iba mesiánski židia vedia čo s ním urobiť. Ale platí to aj naopak. Večeru Pána môžeme správne sláviť iba vtedy, keď pochopíme, čo tomu predchádzalo, keď sme správne slávili pesach. Preto apoštol Pavol v prvom liste Korinťanom o Večeri Pána napísal: „Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi“ (1 Kor 11, 27). Skôr ako sa odvážim siahnuť na piaty kalich, musím použiť predchádzajúce štyri kalichy, to znamená, musím byť vyvedený zo sveta, musím byť zachránený, musím vyť vykúpený a musím byť prijatý ako Božie dieťa. Iba potom môžem vziať piaty, Eliášov kalich.

Záverom uvedieme myšlienku pápežského kazateľa R. Cantalamessu. Vo svojej publikácii „Tajomstvo narodenia“ uvádza, že sú to práve židia a zvlášť mesiánski židia, ktorí nám: „... pomáhajú prekonať náš obmedzený pohľad na tajomstvá viery, lebo nám dávajú najavo, že tou ozaj veľkou prapôvodnou schizmou, ktorá zarmucuje Cirkev a zároveň ju ochudobňuje, nie je schizma medzi Východom a Západom, ale schizma oveľa radikálnejšia: medzi Cirkvou a Izraelom.“

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Pesach – židovská veľká noc