V januári 1919 sa zišli v Paríži zástupcovia všetkých štátov, ktoré boli vo vojne so štátmi Trojspolku. Od Viedenského kongresu (1815), ktorým sa skončili napoleonské vojny, nevidel svet také veľké zhromaždenie diplomatov a politikov, aké sa zišlo na Parížskej konferencii. Bolo tam 70 delegátov z dvadsiatich siedmich štátov. O konkrétnych podmienkach zmierových zmlúv sa však nerokovalo verejne v takom veľkom počte. Rozhodovala o nich Rada piatich. Radu piatich tvorili najvyšší politickí predstavitelia USA, Veľkej Británie, Francúzska, Talianska a Japonska. Hlavné slovo mal americký prezident Woodrow Wilson a francúzsky ministerský predseda Georges Clemenceau (klemansó). Wilsonovo slovo malo váhu preto, lebo USA sa počas vojny stali najsilnejšou veľmocou, u ktorej boli ostatní víťazi zadĺžení. No W. Wilson si získal veľkú vážnosť a popularitu aj svojou mierovou diplomaciou. Mimoriadne postavenie francúzskeho ministerského predsedu vyplývalo zasa z toho, že jeho krajina niesla najväčšiu ťarchu vojny na najjdôležitejšom západnom fronte. Wilson a Clemenceau chceli predovšetkým zabezpečiť, aby sa už nikdy neopakovala taká tragédia, akou bola prvá svetová vojna . Ibaže každý to chcel dosiahnuť iným spôsobom. Clemenceau tvrdil, že porazené Nemecko treba tak oslabiť, aby už nikdy nemalo dosť síl začať novú vojnu. Wilson bol zasa toho názoru, že treba založiť Spoločnosť národov, v ktorej by zástupcovia všetkých štátov - víťazov, porazených i neutrálnych - pravidelne rokovali o všetkých medzinárodných otázkach. Každý spor by sa mal v Spoločnosti národov vyriešiť dohodou a všetky štáty by sa mali zaviazať, že si navzájom prídu na pomoc, ak jedného z nich niekto napadne.

Mierová konferencia však musela riešiť ešte veľa iných otázok. Určila výšku odškodného, ktoré mali zaplatiť niekadejší útočníci za škody spôsobené vojnou.

Zmluvne sa museli zaručiť aj vzťahy medzi novými štátmi, ktoré vznikli v poslednéj fáze vojny. Mierové zmluvy zaväzovali porazených, aby uznali samostanosť novovzniknutých štátov - Poľska, Česko-slovenska, Juhoslávie a nové hranice Rumunska, Rakúska a Maďarska. Porazené Nemecko a Turecko stratili kolónie. Navyše Nemecko sa muselo vzdať Alsaska-Lotrinska, ktoré získalo roku 1870 v prusko-francúzskej vojne.

Porazené štáty nemali inú možnosť, ako predložené podmienky prijať. Vznikla nová politická mapa Európy. Nové usporiadanie, známe ako versailleský systém (podľa zámku Versailles pri Paríži, kde sa podpísala mierová zmluva s Nemeckom), však porazené krajiny prijali s veľkou nevôľou. Európa sa už na prahu mierových čias rozdelila na krajiny, ktoré boli s novým usporiadaním spokojné, a na tie, ktoré sa proti nemu búrili. Toto rozdelenie mohlo opäť vyvolať vojnový konflikt, a to tým skôr, že aj medzi víťaznými štátmi sa onedlho začali prejavovať rozdielne predstavy o ďalšom vývoji.