Napoleonské vojny – vojny Francúzska s európskymi krajinami v rokoch 1803-1815, keď vývoj francúzskej politiky určoval doživotný konzul a od roku 1804 cisár Napoleon I. V novembri 1799 sa zúčastnil na prevrate, zosadil direktórium a ako prvý konzul sa stal faktickým vládcom Francúzska. Napoleonské vojny mali útočný i obranný charakter, ich cieľom bolo posilniť či udržať veľmocenské postavenie Francúzska a usporiadať Európu podľa jeho predstáv. Francúzsko bolo s Európou vo vojnovom stave od revolúcie. V Európe zostali pri moci monarchie, ktoré sa spájali do koalícií proti výťaziacej Francúzskej republike. Navyše vďaka Napoleonovi Francúzi postupovali v Taliansku, čo znásobovalo rivalitu zo strany Európy.
Po uchopení moci sa Bonaparte sústredil na vnútornú politiku a roku 1802 dokonca podpísal v Amiense mier s Anglickom. Napriek tomu posilnenie Bonapartovej moci znepokojovalo. Jeho pohľad na Anglicko a Taliansko, ako aj jeho imperiálne ambície zvyšovali napätie. V prípade vojny by sa proti Francúzsku postavila celá Európa. A tak sa aj stalo.
Od mája 1803 Anglicko opäť zaujalo nepriateľský postoj k Francúzsku, vyčítalo mu jeho rozpínavú politiku na Antilách, v Taliansku (obsadil Janov a korunoval sa za kráľa), a Švajčiarsku. Britská vláda 18. mája vypovedala mier uzatvorený v Amiens a vyhlásila Francúzsku vojnu. Napoleon obsadil Hannoversko, patriace britskému kráľovi, a začal s prípravou invázie na Britské ostrovy. Napoleon využil monarchistický vývoj moci a použil svoju pomerne veľkú rodinu ako politické puto medzi cisárstvom a jeho vazalmi a na dosadil ich na dobyté územia, kde vytvoril niekoľko nových štátnych útvarov. Medzi svojich bratov rozdelil Neapolské, Holandské a Vestfálske kráľovstvo.
Britsko-ruská spojenecká zmluva uzatvorená v apríli 1805 dala základ 3. protifrancúzskej koalícii, ku ktorej sa v auguste pripojilo aj Rakúsko.
Po dvojročných prípravách sa Napoleon chcel pokúsiť o vylodenie na brehoch Anglicka. Do tohto plánu zapojil aj španielske a holandské námorníctvo, (pretože Holandsko súperilo s Anglickom na mori aj v i obchode). Britský admirál Nelson však v námornej bitke pri Trafalgare 21. 10. 1805 spojené francúzsko-španielske loďstvo porazil.
Napoleonovi sa lepšie darilo na pevnine. Najprv prinútil časť rakúskych vojsk kapitulovať v obkľúčenom Ulme a 2. 12. 1805 v bitke pri Slavkove porazil spojené sily Rakúska a Ruska pod velením ruského vojvodcu Kutuzova. Po prehratej vojne Rakúsko z koalície vystúpilo a 26. 12.