Osídľovanie Severnej Ameriky, vznik USA

Prvá objavná cesta na severoamerický kontinent bola uskutočnená už v roku 1498 Johnom Cabotom (Giovanni Cabotto), ktorého si najali anglickí kupci. V roku 1583 ho nasledoval Sir Humphrey Gilbert a jeho nevlastný brat Walter Raleigh, ktorý sa o niekoľko rokov neskôr pokúsil dvakrát založiť osadu Roanoke v New Foundlande.
Pravá kolonizácia však začína až roku 1607, kedy bola založená malá pevnosť Jamestown vo Virginii). Prví osadníci doslova živorili, mier s Indiánmi mali dočasne zaistený svadbou jedného z nich s Pocahontas, dcérou indiánskeho náčelníka. Začína sa pestovať v Európe žiadaný tabak, boli privezení prví otroci. V roku 1620 doviezla loď Mayflower do Ameriky prvých z členov puritánskej anglickej sekty, ktorí boli neskôr nazvaní Otcovia pútnici. Tí založili Massachusetts. Boli však nábožensky netolerantní, a tak sa od nich odtrhli dve skupiny, ktoré založili Connecticut a Rhode Island. Tak vznikol základ tzv. severných osád – Nového Anglicka.
Postupne vzniklo 13 osád. Niektoré boli súkromné (Pennsylvánia, Maryland, obidve Caroliny), ostatné kráľovské. Pôvodne boli niektoré kolónie aj pod správou obchodných spoločností organizujúcich kolonizáciu, tie však skrachovali a nad ich kolóniami prevzal správu kráľ. Obyvateľstvo pribúdalo vo vlnách. Vždy, keď bola v Európe nejaká skupina obyvateľov utláčaná, mnoho z nich sa rozhodlo pre emigráciu do Ameriky. Prvá veľká vlna bola v období po rozpustení anglického parlamentu v roku 1629 – puritáni; druhá po poprave anglického kráľa v rokoch 1649-1660 – „royalisti“. Neskôr to boli tiež početné skupiny Nemcov, Švajčiarov, Holanďanov, francúzskych hugenotov alebo Moravských bratov.
Správa kolónií bola najprv rozdielna. Súkromné mali vlastnú samosprávu, v kráľovských bol guvernér z Anglicka, Connecticut a Rhode Island sa dali považovať za malé republiky, typické náboženskou a občianskou znášanlivosťou a písanou ústavou, Massachusetts bol cirkevný štát. Samozrejme všetko bolo pod britským panovníkom. Kolónie si postupne vytvárali svoje zhromaždenia. Okolo roku 1700 sa správa kolónií zovšeobecnila. Connecticutu a Rhode Islandu zostala demokratická ústava (republikové zriadenie bolo zachované až do revolúcie), v ostatných kolóniách bol guvernér, jeho rada (tá sa postupne mení na hornú komoru parlamentu) a poslanecká snemovňa. Anglicko do vecí amerických kolónií veľmi nezasahovala.
Avšak Angličania neboli v Severnej Amerike sami.

So Švédmi nemali problémy, tí tu boli len pár rokov, Španieli z Floridy síce dotierali, ale odtiaľ priame nebezpečenstvo nehrozilo a Holanďania po obsadení New Amsterdamu v roku 1664 už tiež vážny problém neboli. Inak tomu ale bolo na severnej a západnej hranici. Tu bolo francúzske panstvo s centrami Montrealom a Quebecom na severe, s oblúkovitým reťazcom pevností až k Mississippi na severozápade a rozsiahlou Louisianou, rozkladajúcou sa v povodí tejto rieky, zakončenou na juhu prístavom New Oreans. O toto zámorské panstvo Francie sa zaslúžili napríklad Jacques Cartier, Samuel de Champlain alebo neskôr hrabě de Frontenac. Okolo roku 1750 bolo v anglických kolóniách asi 1,5 miliónu obyvateľov, avšak vo francúzskych iba okolo 100 tisíc. Francúzi boli väčšinou zadobre s Indiánmi, pretože ich cieľom nebolo zbierať nové územia, ale zarobiť na obchode s kožušinami.
Večné nepriateľstvo Anglicka a Francúzska bolo dobre známe, a tak keď sa vo vojne o Slezsko v roku 1740 postavili tieto štáty každý na inú stranu, bolo jasné, že i konflikt v Amerike ja za dverami. Ešte pred začiatkom bojov v roku 1754 si Francúzi zaistili podporu väčšiny indiánskych kmeňov, a pretože za Angličanov bojovali väčšinou miestne milície, stáli proti sebe vlastne Indiáni a anglickí osadníci. Pre Anglicko to zo začiatku vyzeralo čierne – vojsko bolo porazené, naviac zvyšky armády sústredili anglickí velitelia pre útok na pevnosť v zálive sv. Vavrinca, a tak zostalo Nové Anglicko (severná kolónia) úplne bez ochrany. Za tejto situácie zaútočil práve na tieto kolónie kanadský guvernér Montcalm, čím úplne rozvrátil anglickú obranu. V Londýne si konečne uvedomili, že takto to už ďalej nejde. Do Ameriky boli vyslaní vtedajší najlepší velitelia, hlavne mladý generál Wolfe. Ten na jar roku 1759 zaútočil na Quebec, a i keď v tzv. bitke na Abrahámových výšinách padli Wolfe aj Montcalm, Angličania vyhrali a vojna bola rozhodnutá.
Francúzom sa nedarilo ani na ďalších bojiskách v Európe a Indii (to bolo pre Britániu najcennejšie víťazstvo), a tak sa Parížskym mierom z roku 1763 zredukovalo francúzske koloniálne panstvo na minimum. Angličania tak vytvorili svoju prvú imperiálnu ríšu. To všetko sa im však škaredo vypomstilo vo vojne o nezávislosť. Francúzi totiž na túto porážku len tak nezabudli, a preto im nebolo až tak proti srsti pomôcť americkej revolúcii.