Alexander Veľký

Alexander Veľký
(356-323 pred Kr.)

Alexander Veľký = Alexander Macedónsky = Alexander III.

- Macedónsky vladár, syn Filipa II.
- Potlačil povstanie gréckych mestských štátov, ovládol Malú Áziu, Feníciu, Egypt
- 331 po rade víťazných bitiek sa stal vládcom Perzskej ríše
- 330-325 ťaženie do strednej Ázie západnej Indie
- Uskutočňoval kolonizáciu získaných území (zakladanie miest)
- Rozšíril hranice macedónskej ríše, ktorú vybudoval jeho otec Filip II.
- Jeho ríša sa po jeho smrti rozpadla
- V oblasti jeho výbojov sa rozšíril helenizmus

•359-336: Filip II., Alexandrov otec a macedónsky kráľ, získava nadvládu nad susedným Gréckom; roku 356 pred Kr. sa rodí Alexander
•336-335: Alexander si po otcovej smrti zabezpečuje hranice Macedónie a nadvládu nad Gréckom
•334-331: Alexander ničí vládu perzského kráľa Dareia III. v susednej Perzskej ríši
•330-327: Alexander dobýja východné časti bývalej Perzskej ríše
•327-325: Alexander tiahne do Indie (vtedy vrátane Pakistanu), kde mu jeho vyčerpané vojská nakoniec odmietnu poslušnosť, takže končí svoje výpravy a vracia sa do Perzie
•325-323: Zabezpečuje vnútornú štruktúru svojej ríše a zomiera uprostred príprav na výpravu na Arabský polostrov a západného Stredomoria


Mladosť (356–336 pred Kr.)

Alexander sa narodil v roku 356 pred Kr. ako syn Filipa II., kráľa Macedónie, a jeho ženy Olympias z Epiru. Veľa podrobností jeho života, najmä jeho detstva, neskôr ľudia prehnali a stali sa legendou. Filip II. priviedol filozofa Aristotela do macedónskeho hlavného mesta Pelly, aby vyučoval Alexandra a rovnako starých mladých ľudí. Filip premenil Macedóniu z bezvýznamného roľníckeho štátu na najdôležitejšiu vojenskú mocnosť Grécka. Dobyl Thesáliu a Thrákiu a všetky grécke mestské štáty s výnimkou Sparty prinútil vytvoriť spolok pod jeho vedením . Už na týchto vojenských výpravách sa zúčastňoval aj Alexander, napríklad v bitke pri Chaironeii (338 pred Kr.) , v ktorej boli podmanené grécke mestá pod vedením Atén. Hlavným prvkom vojenského úspechu sa pritom ukázala byť macedónska falanga. Keď Filip viedol útok proti Byzanciu v roku 340 pred Kr., 16-ročný Alexander dokonca dostal velenie v Macedónii. Krátko pred svojou smrťou si Filip vzal neter svojho generála Attala. Filipa zavraždili roku 336 pred Kr. počas svadby jeho dcéry. Kedysi sa myslelo, že vo vražde bol zapletený Alexander alebo Olympias, ale v posledných rokoch sa to spochybňuje a existujú dôvody domnievať sa, že vraždu inicioval Dareios III., vtedy nový kráľ Perzie.


Ujatie sa vlády a zabezpečenie moci (336–335 pred Kr.)

V roku 336 pred Kr. sa dvadsaťročný Alexander stal nástupcom svojho otca na tróne. Už počas prvých dní dal popraviť členov dvora, ktorí rozširovali klebetu, že Alexander mal čosi spoločné so zavraždením svojho otca. Potom sa obrátil proti svojmu úhlavnému nepriateľovi Attalovi, ktorý bol na úteku. Po roku 336 Alexandrovi v Korinte grécke mestá prisľúbili poslušnosť. Ľudia v Thrákii a Ilýrii sa však snažili využiť situáciu a striasť sa macedónskej nadvlády. Alexander roku 335 pred Kr. tiahol s 15000 mužmi na sever do dnešného Bulharska a Rumunska, prekročil Dunaj a porazil trácku vzburu. Potom rovnako postupoval s Ilýrmi. Kým Alexander bojoval na severe, rozhodli sa Gréci na juhu odtrhnúť od Macedónie. Ich hovorcom bol Démosthenes, ktorý sa snažil presvedčiť Grékov o tom, že Alexander v Ilýrii padol a Macedónia ostala bez vladára. Ako prví sa vzbúrili obyvatelia Téb a vyhnali macedónskych okupačných vojakov z mesta. Alexander reagoval bleskovo a pochodoval priamo zosvojej ilýrskej výpravy na juh do Téb. Falanga jeho generála Perdikka dobyla mesto, kde Alexander za trest dal zničiť všetky budovy s výnimkou chrámov a obytného domu básnika Pindara. Šesťtisíc obyvateľov zabili, zvyšných 30000 bolo predaných do otroctva. Mesto Téby prestalo existovať a postavili ho znova až o dvadsať rokov neskôr, hoci už nikdy nenadobudlo svoj bývalý význam. Vystrašené Alexandrovým trestným súdom prerušili ostatné grécke mestá vzburu a vzdali sa. V Korinte Alexandra opäť museli uistiť o ich poslušnosti a Alexander im potom odpustil, lebo ich potreboval ako spojencov pre svoju výpravu do Perzie.


Začiatok výpravy do Perzie (334–333 pred Kr.)

Perzská ríša bola v Alexandrovej dobe najväčšou teritoriálnou mocnosťou Zeme. Perzskí králi v predchádzajúcich storočiach dobyli Palestínu, Mezopotámiu, Egypt a Anatóliu (dnešné ázijské Turecko) a podnikli viacero pokusov o dobytie Grécka. Keď sa Alexander roku 334 pred Kr. pustil do Perzskej ríše, vládol jej už spomínaný Dareios III. z dynastie Achajmenojcov. Už Alexandrov otec mal plány na útok proti Peržanom.

V bitke pri Graniku došlo k prvému stretnutiu s perzskými bojovými silami pod vedením žoldnierskeho vodcu Memnona, ktorý pochádzal z ostrova Rhodos. Víťazstvo umožnilo oslobodiť mestá Iónie, čo Alexander uviedol ako motiváciu pre svoju výpravu. Po víťazstve však Alexander vymenoval pre tieto územia miestodržiteľov, čím ukázal, že mestá nechcel oslobodiť, ale pripojiť k macedónskemu územiu.

V Lýdii Alexander bez boja vtiahol do Sárd. Miestny chrám zasvätil Diovi a využil bohatstvá mesta na zaplatenie svojich mužov. Potom tiahol ďalej do Milétu, najväčšieho mesta na západnom pobreží Malej Ázie. Miestny satrap ako jediný nekapituloval, pretože mu prisľúbili príchod perzskej pomocnej flotily pozostávajúcej zo 400 lodí. Pretože aj Alexander o tejto flotile počul, nariadil Nikanorovi, bratovi Parmenia, aby so 160 loďami zatarasil vjazd do milétskeho zálivu. Potom sa mu Milét podarilo dobyť. Peržania, ktorí ešte stále podliehali príkazom Memnona, sa teraz zhromaždili v Halikarnasse, hlavnom meste Kárie, a pripravovali mesto na obliehanie. Alexander v bojoch utrpel veľké straty. Počas bojov dokonca dohodol prímerie, aby skryl macedónskych zajatcov, čo bolo niečo, čo nikdy predtým, ani nikdy potom už neurobil. Keď napokon prerazil múry, utiekol Memnon s väčšinou vojakov na lodiach z mesta. Tým, že cárskej dcére satrapa, Ade, prisľúbil vládu nad Helikarnassom, zabezpečil si spojenectvo s ľudom Kárie. Tu Alexander prvýkrát ukázal taktiku veľkorysosti voči porazeným národom, aby ich nepohnevali proti svojím Grékom.


Pôvodný cieľ výpravy proti Perzii, dobytie západného pobrežia, bol týmto dosiahnutý. Napriek tomu sa Alexander rozhodol vo výprave pokračovať. Pozdĺž pobreží Lýkie a Pamfýlie sa macedónske vojsko nestretlo s významnejším odporom. Mesto po meste sa vzdávalo bez boja. Alexander vymenoval svojho priateľa Nearcha za miestodržiteľa Lýkie a Pamfýlie.

V lete roku 334/333 pred Kr. dobyl Alexander anatolské vnútrozemie. Alexander postupoval z juhu, jeho generál Parmenion od Sárd na západe. Obidve armády sa stretli v Gordione, hlavnom meste perzskej satrapie Frýgia. Tu vraj Alexander Veľký podľa legendy preťal svojím mečom gordický uzol, o ktorom orákulum predpovedalo, že len ten, kto tento uzol uvoľní, získa vládu nad Áziou.

V tomto čase zomrel v auguste 333 pred Kr. perzský veliteľ Memnon na chorobu. Za jeho nástupcu vymenovali Farnabaza, a pretože sa Peržania medzitým znova sformovali, Alexander sa znova proti nim vypravil. V Gordione zanechal svojho generála Antigona ako miestodržiteľa Frýgie a dal mu za úlohu podmaniť si sever Anatólie a zabezpečiť cesty pre dopĺňanie zásob.


Bitka pri Isse (333 pred Kr.)

V Tarse sa Alexander dozvedel, že Dareios hrozbu konečne vzal natoľko vážne, že sám viedol vojsko z jadra perzskej ríše na západ. Dareiovi sa podarilo obísť Alexandrovu armádu na severe a obsadiť Issos (Issus), čím zablokoval cesty pre zásobovania. V bitke pri Isse sa armády stretli a bojovali proti sebe, až kým Dareios neutiekol z bojiska pre veľké straty. Po bitke Alexander založil prvé mesto v Ázii, ktoré pomenoval po sebe: Alexandria.
Dobytie Palestíny (333–332 pred Kr.)

Po bitke pri Isse ostali Alexandrovi dve možnosti: Prenasledovať Dareia do jadra Perzskej ríše alebo dobyť stredomorské pobrežia pod perzskou nadvládou. Alexander sa rozhodol, že dobyje perzské prístavy v Fenícii a Egypte. Vo Fenícii dobyl Alexander bez odporu prístavy Tripolis, Byblos, Bejrút a Sidón. Iba v meste Tyros narazil Alexander na odpor. Tyros síce ponúkol rokovania, no Alexandrovi zamietol právo podávať obete v chráme mestského boha Melkarta. Alexander sa cítil urazený a na tomto práve trval, došlo k obliehaniu miest, ktoré ležalo na ostrove a zo všetkých strán bolo obklopené morom. Pádom Tyru sa domovské prístavy všetkých perzských lodí dostali do rúk Macedónie. Prístavné mestá zavolali lode do prístavov, čím zbavili Peržanov ich flotily. Od mora Alexandrovi už nehrozilo žiadne nebezpečenstvo.

Alexander potom tiahol ďalej na juh a v Gaze narazil na ďalšie mesto, ktoré sa mu postavilo na odpor. Perzského veliteľa mesta, muža menom Batis, dal Alexander zaživa pripútať na vojenský voz a uťahať po zemi k smrti, čo bola imitácia správania Achilla pred Trójou.


Dobytie Egypta (332–331 pred Kr.)

Staroveký Egypt bol pre Alexandra ľahkou korisťou. Macedónci tiahli do Heliopolu, kde sa Alexander dal vyhlásiť faraónom Egypta a synom boha Ré. Odtiaľ Alexander pokračoval do Memfisu. Alexander tiahol pozdĺž Nílu a v januári 331 pred Kr. založil pri pobreží Stredozemného mora ďalšiu Alexandriu, najdôležitejšie z miest, ktoré založil.


Dobytie jadra perzského štátu (331–330 pred Kr.)

Alexander Veľký a rodina perzského kráľa Dareia III.

V máji 331 sa Alexander vrátil do Tyru. Prikázal tam, aby bolo znovu postavené mesto, ktoré potom dal znovu osídliť spriatelenými Féničanmi. Alexander tiahol na východ cez Sýriu a prešiel cez Eufrat. Alexander sa vyhol bitke, ktorá by ho bola stála veľa mužov, a namiesto toho tiahol na sever. Dareios zatiaľ v Asýrii zhromaždil novú veľkú armádu a Alexander sa chcel stretnúť práve s touto armádou.

1. októbra armády Macedónčanov a Peržanov proti sebe bojovali, Gréci aj tento krát zvíťazili. Gréci teraz získali nadvládu a mohli nerušene vtiahnuť do bohatého Babylonu. Mazaeus, ktorý sa po bitke pri Gagugamele stiahol do Babylonu, odovzdal mesto Alexandrovi, ktorý doň vstúpil cez Ištarinu bránu a dal sa vyhlásiť za kráľa Ázie. Zatiaľ čo predtým Gréci národy Ázie povýšenecky považovali za barbarov, Alexander ich videl inými očami. Fascinovaný nádherou Babylonu prikázal uchovať všetky stavby. Alexander prepáčil perzskému satrapovi Mazaeovi a dokonca ho vymenoval za svojho miestodržiteľa v Babylone. Po päťtýždňovom pobyte v Babylone tiahol Alexander ďalej na východ, aby zaútočil na veľké perzské mestá v jadre perzského štátu. Mesto Súsy sa vzdalo bez boja. V januári 330 pred Kr. Macedónci dosiahli perzské hlavné mesto Persepolis. Veľa obyvateľov mesta pred príchodom Alexandra spáchalo samovraždu alebo utieklo. Alexander mesto dal vyrabovať a Xerxesov kráľovský palác spáliť ako odplatu za spálenie Aténskej akropoly počas Druhej perzskej vojny.


Alexander v Sogdii (329–327 pred Kr.)

Po dobytí Samarkandu tiahol Alexander ešte ďalej k Syrdarje a založil tam mesto Alexandria Eschate ("najvzdialenejšia Alexandria"), Približne v rovnakom čase sa proti Alexandrovi vzbúrilo obyvateľstvo Sogdie. Vodcom rebélie bol muž menom Spitamenes, ktorý predtým zradil Bessa a odovzdal ho Alexandrovi. Alexander tiahol od jedného vzbúreneckého mesta k druhému, sedem z nich obliehal a potom zabil všetkých obyvateľov. Na jar roku 328 sa Alexander vrátil do Sogdie.


Alexander v Baktrii (327 pred Kr.)

Späť v Baktre vydal Alexander množstvo rozkazov, ktoré mu ešte viac odcudzili jeho grécku generalitu. Alexander sa v Baktre oženil s Roxanou (Rhóxanou), sogdickou princeznou, dcérou muža menom Oxyartes. Touto politickou svadbou sa snažil upokojiť Sogdiu. Alexander sa okrem toho pokúšal zaviesť perzský dvorný rituál proskynézy. K nemu patrilo, že každý, kto chcel prestúpiť pred kráľa, sa pred ním musel skloniť a tvár pritlačiť k zemi. Slobodní Gréci však takéto gesto vykonávali len pred bohmi.
Výprava do Indie (326 pred Kr.)

Po dobytí celej Perzskej ríše sa Alexander rozhodol, že svoju ríšu rozšíri ďalej na východ. India bola pre Grékov polo legendárnou krajinou, o ktorej nič nevedeli. Krajina, ktorú vtedy volali India, nie je totožná s dnešným štátom India. Začínal tam, kde sa končila Perzia: na východe Afganistanu. Patril do nej aj Pakistan a samozrejme dnešná India. Výprava do Indie nebola vojensky potrebná. Dôvodmi boli zrejme iba Alexandrova zvedavosť a bojachtivosť. Začiatkom roka 326 pred Kr. dve grécko-perzské armády prenikli do doliny rieky Kábul, ktorá bola vtedy súčasťou Indie. Prienik bol spojený s mimoriadnymi krutosťami. Stále zriedkavejšie preukazoval Alexander voči dobytým územiam veľkorysosť. Ničili sa mestá a dediny a ich obyvateľstvo sa vraždilo. Spomenuté armády sa stretli pri rieke Indus. Alexander z krajiny medzi Kábulom a Indom urobil provinciu Gandhara a člena svojej družiny Nikanora vymenoval za jej miestodržiteľa. Na druhom brehu Indu Omfis, kráľ Taxily, ktorá sa nachádzala asi 30 km od dnešného Islamabádu, zajal Alexandrove vojská. Tu sa Alexander stretol s mužom menom Kalanus, ktorého vyzval, aby ho sprevádzal na ďalších výpravách. Kalanus súhlasil a stal sa Alexandrovým poradcom; zrejme bol pri ďalších rokovaniach s indickými vodcami veľmi užitočný.

Z Omfisovho dvora Alexander vyzval ďalšie štáty Pandžábu, aby sa mu podrobili a uznali ho za boha. Toto odmietol Poros, kráľ Pauravasu. V bitke pri rieke Hydaspes Indovia prehrali. V tejto bitke vraj umrel Alexandrov kôň Bukefalos, hoci iné pramene tvrdia, že zomrel na stareckú slabosť už pred bitkou. Na počesť svojho dlhoročného jazdeckého koňa založil Alexander mesto Bukefala (dnes Jalapur).

Ďalej na východe sa nachádzalo indické kniežatstvo Magadha pri rieke Gange, ktoré ledva poznali aj samotní ľudia z Pandžábu. Alexander chcel dobyť aj túto krajinu. Alexander bol maximálne nahnevaný, nakoniec ho však jeho dôstojník Coenus prehovoril, aby sa obrátili. Na brehu rieky Hyfasis založil ďalšiu Alexandriu a usídlil tu veľa veteránov, ktorí sa tým pádom sotva mohli nádejať, že sa niekedy vrátia do Grécka.


Návrat do Perzie (326–325 pred Kr.)

Namáhavý návrat k rieke Hydaspes trval do septembra. V Bukefale bola začatá stavba 800 lodí, ktoré sa mali plaviť po prúde k Indickému oceánu. Nebolo ich však dosť na to, aby prepravili celú Alexandrovu armádu, preto museli lode na brehu sprevádzať vojaci - pešiaci. V novembri vyrazili od Bukefaly, no po desiatich dňoch narazili pri sútoku rieky Hydaspes s riekou Acesines (dnes Chenab) na pereje, v ktorých stroskotalo viacero lodí a veľa Grékov prišlo o život.

Ďalšia cesta viedla cez indické štáty, ktoré si Alexander nepodrobil. Tieto na armádu stále útočili a Peržania a Gréci ničili mestá a dediny všade, kde im prišli do cesty. Pri Multane Alexandra ťažko zranili šípom. Strela mu prenikla do pľúc. Hoci Alexander prežil, po celý zvyšok svojho života trpel na následky tohto zranenia.

Ďalej Alexander zaútočil na štáty Sindhu, aby tak prebojoval svojej armáde cestu na juh. Podrobil si kráľov menom Musicanus, Oxicanus a Sambus. Musicana, ktorý neskôr začal vzburu, nakoniec ukrižovali Alexander tu založil mesto Xylinepolis a pripravil flotilu na odplávanie. Kým asi štvrtina armády sa takto po mori mala plaviť domov, musela väčšina armády ísť do Perzie po pevnine. Jednu malú pevninskú armádu viedol Krateros cez Arachóziu a Drangianu. Druhú, hlavnú pozemnú armádu, v ktorej boli aj obchodníci, herci viedol sám Alexander. V auguste roku 325 pred Kr. sa táto pozemná armáda pod vedením Alexandra vydala na cestu. Flotila pod vedením Nearcha odišla urýchlene o mesiac neskôr, lebo sa domáci začali búriť.


Posledné roky a smrť (324–323 pred Kr.)

Po oslavách úspešného návratu založil Alexander v januári roku 324 pred Kr. ďalšiu Alexandriu (dnes Golashkerd). Po ceste na západ v Súsach narazil na Nearcha a jeho mužov, ktorí plavbu po mori prežili viac menej bez ujmy. Nové oslavy boli využité na to, aby 10000 perzských žien vydali za gréckych vojakov. Tieto manželstvá Alexander vnímal ako nutnosť k tomu, aby podporil zrastanie Peržanov a Grékov. On sám si vzal dve ženy, Statiru, dcéru Dareia, a Parysatis. Týmto teda mal už tri manželky. Svadby prebehli podľa perzského rituálu. Už Alexandrov otec použil svadbu s viacerými ženami ako diplomatický prostriedok na stabilizáciu a rozšírenie svojej moci.
Keď armáda dosiahla mesto Opis pri Tigride, dovolil Alexander veľa Macedóncom, aby sa vrátili do Grécka. Hoci po tom predtým túžili, teraz im to pripadalo ako urážka, pretože to bolo prvé znamenie ich nahradenia Peržanmi. Na jeseň roku 324 pred Kr. išiel Alexander do Ekbatany. Tam sa prihodilo, že Hefaistion, oslabený indickou džungľou a gedroskou púšťou, po jednom z mnohých pijackých posedení ochorel a zomrel.

Vo februári 323 pred Kr. sa Alexander nakoniec vrátil do Babylonu. Tu pripravil nové výpravy, ktoré mali viesť k dobytiu Arabského polostrova. V máji, krátko pred plánovaným odchodom armády, oznámil Alexander, že jeho mŕtveho priateľa Hefaistiona odteraz treba uctievať ako poloboha. Stalo sa tak potom, čo dorazil posol z oázy Siva, kde sa Alexander pýtal na zbožštenie Hefaistiona. Pri tejto príležitosti zorganizoval oslavy, pri ktorých zase pil príliš veľa alkoholu. Nasledujúci deň ochorel na horúčku a potom zomrel ako 32-ročný popoludní 10. júna toho istého roka v Nebukadnesarovom paláci v Babylone.