1.Charakterizujte historické okolnosti prijatia Listiny práv.
2.Rozoberte každý článok z týchto aspektov:
a.do ktorého právneho odvetvia patria,
b.aké pravidlo správania zakotvuje (jeho význam), podmienky a hranice platnosti tohto pravidla.
3.Pokúste sa rozdeliť články do dvoch resp. do troch častí, podľa toho, aký predmet upravujú.

Ad 1.
Listina práv (Bill of Rights), alebo Zákon o právach z roku 1689 bol prijatý ako výsledok tzv. Veľkej alebo Slávnej revolúcie (1688). Spolu so Zákonom o nástupníctve na trón (Act of Settlement z roku 1701) tvorili odpoveď na otázku vyriešenia vzťahu medzi kráľom a parlamentom a iných otázok. Po období absolutistickej monarchie (1485 – 1640) a tomuto obdobiu nasledujúcej buržoáznej revolúcie (1640 – 1660) prichádza obdobie tzv. reštaurácie (1660 – 1689). Ide najmä o reštauráciu kráľa a predrepublikánskeho zriadenia. Na trón bola opätovne povolaná dynastia Stuartovcov (konkrétne v osobe Karola II.). Kráľ potvrdil novej šľachte a vrstve buržoázie výdobytky revolúcie. Obnovený bol aj predošlý volebný systém s rozdelením do volebných okruhov, čoho výsledkom bola prevaha zemepánov v parlamente. Anglikánska cirkev opäť zasadala v Hornej snemovni a boli navrátené grófske tituly s výsadami. Významným dokumentom prijatým pred Zákonom o právach bol Habeas Corpus Act z roku 1679. Tento zabezpečoval slobodu občanom, ktorý mohli požiadať súd o predvedenie uväznenej osoby pred súd, ktorý overoval dôvody uväznenia. Toho výrokom sa uväznená osoba vrátila naspäť do väzenia, alebo prepustila na slobodu.

Nástupca Karola II. sa snažil vládnuť absolutisticky a bol považovaný za katolíckeho panovníka. Jakub II. z rodu Stuartovcov (nový kráľ) preto narážal na odpor, ktorý vyústil do Veľkej alebo Slávnej revolúcie v roku 1688. Po úteku Jakuba II. sa na uprázdnený trón dostal Viliam III. Oranžský, ktorý bol manželom jeho dcéry Márie II. Stuartovej. Po nástupe na trón nového panovníka začal prudký rozvoj anglického parlamentného systému budujúceho konštitučnú monarchiu. Kráľ prijal podmienky parlamentu a podpísal Zákon o právach (Bill of Rights). Spomínaný zákon sa stal základom na vytvorenie konštitučnej monarchie.

Ad 2. a.
Najdôležitejšie odvetvia verejného práva: štátne (ústavné) právo, správne (administratívne) právo, finančné právo, právo sociálneho zabezpečenia, trestné právo
Najdôležitejšie odvetvia súkromného práva: občianske právo procesné, občianske právo hmotné, rodinné právo, obchodné právo, medzinárodné právo súkromné, pracovné právo
Pri klasifikácií jednotlivých článkov sú irelevantné odvetvia súkromného práva. Články Listiny práv patria do odvetví verejného práva.

Článok 1.
Štátne (ústavné) právo
Článok 2.
Štátne (ústavné) právo
Článok 3.
Štátne (ústavné) právo
Článok 4.
Štátne (ústavné) právo
Článok 5.
Štátne (ústavné) právo
Článok 7.
Štátne (ústavné) právo
Článok 8.
Štátne (ústavné) právo
Článok 9.
Štátne (ústavné) právo
Článok 11.
Štátne (ústavné) právo

Predmetom ústavného práva sú spoločenské vzťahy upravené najmä v systéme noriem najvyššej právnej sily – v ústave a v ústavných zákonoch. Sú to predovšetkým základy organizácie štátu, jeho forma, štruktúra a fungovanie štátnej moci, ako aj zásady vzťahov medzi občanmi a štátom, vrátane práv a povinností občanov.
Štátne právo je pojmom širším ako ústavné právo. Jeho predmetom je úprava základných mechanizmov fungovania štátu (napr. zákon o politických stranách a pod.). Prameňom štátneho práva sú aj rozhodnutia ústavného súdu a môžu byť aj normatívne právne akty orgánov výkonnej moci, ak upravujú oblasť štátneho práva.

Ad 2. b.
Článok číslo 1 zakotvuje pravidlo zvrchovanej a jedinej zákonodarnej a ústavodarnej moci parlamentu v demokratickej forme vlády. Obmedzenie, či bránenie vo výkone tohto pravidla nie je možné ani samotnou hlavou štátu (kráľovskou mocou) bez súhlasu parlamentu. Toto pravidlo je súčasné a teda prítomné aj v dnešnom právnom systéme. Patrí medzi tzv. suspenzné právo.
Článkom číslo 2 je zamedzené využívanie udeľovania nekontrolovateľných výsad, či výhod (privilégií) pre určité skupiny obyvateľstva, či individuálne subjekty priamo „kráľovskou mocou“, ktoré boli často zneužívané. Za nezákonné je považované také konanie kráľa, ktoré by povoľovalo výnimky zo zákonov alebo individuálne obmedzovalo účinnosti zákonov (tzv. dišpenzné právo).

Článok číslo 3 sa vyslovuje proti zriaďovaniu osobitných súdov pre cirkevné a iné záležitosti. Potvrdzuje sa tu zásada štátom uznaného súdnictva, teda všeobecných súdov (courts of law) a tzv. súdov spravodlivosti (courts of equity).
Článok číslo 4 upravuje opätovne zásadu týkajúcu sa ustanovovania a výberu daní. O tento základný prvok fungovania štátnej moci vedie parlament s kráľovskou mocou permanentný zápas počas celej svojej existencie. Túto zásadu si dáva parlament potvrdzovať pri každej príležitosti, čo svedčí o tom, že úsilím panovníka bolo uzurpovať si toto právo a nekontrolovateľne s ním zaobchádzať. Vyberanie daní bolo od tohto obdobia zákonné len so súhlasom parlamentu.
Článok číslo 5 povoľuje poddaným slobodne podávať petície panovníkovi, ktoré nemajú byť pre poddaného žiadnou ujmou. Táto zásada predstavuje právo, ale v zásade aj povinnosť poddaných zaujímať sa o verejný život, dodržiavanie zákonov a nápravu nezákonného konania.
Článok číslo 7 zakazuje vytváranie súkromnej armády, vojska buď kráľovského (súkromného), ale aj šľachtického. Budovanie armády je priamo podriadené súhlasu parlamentu a to je základom pre štátny monopol v oblasti obrany a ochrany predovšetkým v domácom prostredí, ale aj v medzinárodnom postavení. Vydržiavanie a organizovanie stáleho vojska súkromnými osobami sa stáva nezákonným.

Článok číslo 8 hovorí o zrovnoprávnení protestantov s ostatnými poddanými tým, že aj oni môžu vlastniť zbrane pri zákonom stanovených podmienkach a v medziach, ktoré im stanovuje ich postavenie. Nejde tu o zrovnoprávnenie všeobecné, chápané ako zrovnoprávnenie všetkých ľudí rovnakým spôsobom, ale o zrovnoprávnenie podľa postavenia. Zaručuje sa celej skupine poddaných s rovnakým postavením rovnaké právo mať zbrane na svoju obranu. Keďže sa tu hovorí iba o protestantoch, je zrejmé, že pre poddaných, ktorí sú prívrženci anglikánskej cirkvi takéto právo už platilo predtým. Tu práve nastáva tá dôležitá skutočnosť, že sa zrovnoprávňuje postavenie „obyčajných“ poddaných s poddanými „protestantmi“, v rámci a v medziach zákona.
Článkom číslo 9 sa do parlamentu vniesla úplná sloboda slova, prejavu, názoru i myšlienok. S tým sa spája aj tzv. sloboda hlasovania, keďže každý člen parlamentu mohol bez akéhokoľvek ďalšieho postihu slobodne nielen vystupovať, ale i hlasovať.

Článok číslo 11 obsahuje zásadu špecializovania sa osôb, ktoré budú porotcami na súdoch. Je tu priamo požiadavka na ich nezávislosť (pri velezrade), čo predstavuje predpoklad určitých morálnych vlastností porotcov. Zavádza sa systém porotcov zostavovaných do zoznamov, teda nepripúšťa sa úplná voľnosť výberu porotcov, čo bolo v predchádzajúcej dobe pravdepodobne často zneužívané a tak nastupuje inštitút voľby porotcov zo zoznamu porotcov.
Všetky články a v nich obsiahnuté zásady považujem za základné prvky dnešných právnych systémov. V určitej podobe na tieto zásady (a niektoré aj úplne nezmenené) nadväzujú princípy právneho štátu, kde sú tieto práva prevedené do ústavných dokumentov každého uvedomelého a právneho štátu. Hranicou platnosti sa dá nazvať súčasnosť, pretože obsah všetkých článkov je platný aj dnes.

Ad 3.
Podľa predmetu úpravy môžeme uvedené články rozdeliť do týchto častí:
Práva a povinnosti občanov: článok 5, článok 8
Fungovanie štátnej moci: článok 1, článok 2, článok 4, článok 9
Základy organizácie štátu: článok 3,článok 7,článok 11