Humanizmus,renesancia a objavne plavby novoveku

V kultúrnom a duchovnom živote neskorostredovekého Talianska sa začali v 14. storočí objavovať prvky, ktoré predznamenali nástup novej epochy, neskôr nazvanej renesancia (obrodenie, znovuzrode¬nie). Týmto pojmom sa označuje obnove¬nie antickej kultúry a nadviazanie na antické tradície. Počas stredoveku bolo síce antické písomníctvo dôležitým prameňom poznania, no čerpali sa z neho len jednotlivosti.

V stredoveku vládla predstava, že ľudia sú časťou jednotného svetového Božie¬ho poriadku. Každý človek má v ňom svoje pevné, Božím riadením určené miesto, dané jeho sociálnym pôvodom. :Ľudia tiež verili, že sú zaťažení dedičným hriechom a spásu môžu dosiahnuť jedine poslušnosťou voči Bohu a cirkvi.

Na pozemský život sa pozeralo len ako na prechod z pozemského života do več¬nosti.
Renesancia tieto predstavy radikálne zmenila. Renesanční myslitelia začali nazerať na človeka ako na slobodné indivíduum. Podľa ich presvedčenia každý má právo pokúsiť sa pochopiť a preskúmať svet i človeka. Život nemá byť len prípravou na večnosť, ale je aj príležitosťou zdokonaliť svoje schopnosti a prehĺbiť vedomosti. Cieľom sa stáva telesne a duševne všestranne rozvinutý jednotlivec.
Prečo sa renesancia začína práve v Taliansku? V tomto období bolo najbohatším regiónom v Európe. Taliansko už od 12. storočia sprostredkúvalo obchod medzi Východom a Európou. V 12. až 15.

storočí mestá v severnom a strednom Taliansku rozkvitali, lebo súčasne s obchodom sa v nich rozvíjali remeslá a bankovníctvo. Kypiaci život slobodných miest, ohromné bohatstvo a spojenie s rôznymi krajinami Východu i Európy umožnili rozširovanie vedomostí a rozvoj kultúry.
Pristavme sa pri talianskom meštianstve. Už niekoľko generácií neurčovali politické a duchovné dianie cisár a pápež, ale mestá. Ich bohatstvo a obchodné kontakty im umožnili vidieť ďalej a rozmýšľať realistickejšie. Obchod a výmena poznatkov s arabským a moslimským svetom Orientu sprostredkúvali aj informácie o antických filozofoch a vedcoch, ktorí nemali v stredovekom kresťanskom myšlienkovom systéme miesto. Cirkev povoľovala štúdium len tých pohanských autorov, ktorí zodpovedali kresťanskému učeniu.

Renesancia v Taliansku vyvrcholila v 15. storočí. Jej centrom sa stala Florencia.
Kľúčovú úlohu tu zohrala rodina Mediciovcov, šikovných podnikateľov a finančníkov. V roku 1434 bol zvolený na čelo florentskej republiky Cosimo l. Medici. Do dejín vstúpil ako podporovateľumelcov a učencov. Mediciovský rod získal najväčšiu moc za vlády Lorenza Mediciho, nazývaného il Magnifico (1449 - 1492). V historických knihách nájdete aj prídomok Vznešený, Nádherný, Velkolepý.

Keď roku 1453 dobyli Turci Konštantínopol, utiekli odtiaľ mnohí učenci a umelci práve do Florencie a priniesli množstvo diel antických autorov. Vo Florencii vzbudili záujem nielen z umeleckých či hospodárskych, ale aj z politických dôvodov. Väčšinu susedných miest (Miláno, Ferraru) totiž viedli šľachtické alebo meštianske rody, ktoré chceli vytvoriť vlastné kniežatstvá. Florencia si naproti tomu zachovala svoju republikánsku
. štátnu formu. A práve takúto štátnu formu ako ideálnu odporúčali mnohí starí grécki a rímski autori.

Florencia sa v 15. storočí pod vedením Mediciovcov stala vedúcim, moderným hospodárskym a bankárskym centrom. Svoje postavenie sa usilovala vybudovať na návrate k antickým ideálom.
Od konca 15. storočia sa renesancia ~írila zo severu do stredu polostrova, naj¬mä do Ríma. Pápeži boli dôležitým prv¬kom renesančnej kultúry, v ich službách pracovali najvýznamnejší umelci doby I ~/1ichelangelo, Raffael a iní).
S renesanciou sa ruka v ruke rozvíjalo nové myšlienkové hnutie - humanizmus. Humanizmus (z lat. humanus - ľudský) je myšlienkový prúd, ktorý vystriedal upätú stredovekú scholastiku a vnútorne obrodil človeka, orientujúc ľudské myslenie na pozemské a reálne veci. Rozhodujúcu úlohu pri šírení humanistických myšlienok mal nový vynález - kníhtlač (okolo r. 1443).
Znovuobjavenie antických vzorov sa prejavilo aj v novom umeleckom rene¬sančnom slohu.
Pôvodne bol humanizmu s talianskym
národným hnutím, ktoré sa až neskoršie stalo univerzálnym. Za priekopníkov humanizmu sa považujú: florentskí básnici Dante Alighieri (1265 - 1321) a Fran¬cesco Petrarea (1304 - 1374) a rímsky tribún, usilujúci sa o obnovu antickej Rímskej ríše Cola di Rienzo (1313 - 1354). V 15. storočí myšlienky humanizmu úplne
Pieta
Michelangelo Buonarroti (1475 - 1564), maliar, architekt a básnik. V raných prácach vychádzal z antiky, neskôr sa dopracoval k svoj ráznemu vyjadrovaniu. Hlavné sochárske diela:
Dávid, medicejské náhrobky vo Florencii, nedokončený náhrobok pápeža Júliusa II. Z maliarskych diel: výzdoba Sixtínskej kaplnky v Ríme. Hlavným architektonickým dielom je dostavba Chrámu sv. Petra v Ríme.

ovládli vyššie vrstvy talianskej spoloč¬nosti. Začal sa klásť dôraz na pokrok ľud¬stva, hlásal sa nový ideál výchovy, har¬monické rozvíjanie tela a ducha, vzrás¬tol záujem o prírodu a začalo sa kriticky uvažovať aj o veciach, ktoré predtým nemohli byť predmetom kritiky. Huma¬nistický duch ovládol aj cirkevnú špič¬ku a niektorí pápeži (v 15. stor. Pius II. a na začiatku 16. stor. Július II. a Lev X.) boli jeho oddanými stúpencami.
Na konci 15. storočia humanizmus spo¬lu s renesanciou prenikol z Apeninského polostrova do ostatnej Európy, kde sa odborne nazýva zaalpský (európsky) humanizmus. Mal skôr náboženský než svetský charakter. Osvojili si ho najmä pedagógovia, učenci a cirkevní hodnos¬tári, čo ovplyvnilo aj jeho orientáciu na hlbšie poznanie pôvodných prameňov kresťanského náboženstva. Na čele za¬alpského humanizmu stál Erazrnus Rot¬terdarnský (1467 - 1536), teológ a uče¬nec, ktorý ako prvý vydal grécke znenie Svätého písma. Humanizmus na nemec¬kej pôde podnietil vznik reformačných ideí. V zápase protestantizmu a katoli ¬cizmu nachádzame humanistov na oboch stranách. Myšlienky humanizmu doznie¬vali aj v 17. storočí a v podobe osvieten¬stva ovplyvnili európsku spoločnosť v 18. a 19. storočí.
V období vrcholnej renesancie sa ob¬javila kníhtlač - vynález, ktorý zname¬nal kultúrny prevrat. Vynálezcom kníh¬tlače bol Nemec Ján Gutenberg (1400 - 1468), mohučský mešťan.
Ján Gutenberg bol vyučeným zlatníkom.
V rokoch 1430 - 1434 žil vo Francúzsku, potom sa vrátil do rodného Mohuča, kde okolo roku 1443 vytlačil prvé texty. Za najstaršiu tlač sa považuje Zlomok Sibyli¬ných kníh. No jeho naj slávnej šou tlačou je dvojdielna a trojdielna Bžblža. Guten¬berg najprv študoval staré drevorezby. Na základe tohto štúdia zdokonalil postup, pri ktorom bolo možné jednotlivé písmená adliať z mäkkého olova a umiestniť a upev¬niť tak, aby vytvárali slová a celé stránky.

Jeho vynález umožnil veľmi rýchlo roz¬~íriť renesančné a humanistické myšlien¬k.~ do celého sveta. Ján Gutenberg vyna¬~iel kníhtlač okolo roku 1443. Parado¬xom je, že krátko potom prišiel o celý majetok v súdnych sporoch, v ktorých išlo o prvenstvo vo vynáleze kmlltlače. Gutenberg zomrel roku 1468 v chudobe.
PRÍRODNÉ VEDY A TECHNIKA
Renesančná epocha priniesla aj rozvoj techniky a prírodovedy. Už od 13. storo¬čia sa hromadili nové technické vedo¬mosti. Rozvíjala sa textilná výroba, v Ta¬liansku vznikali prvé manufaktúry. Zdo¬konaľovala sa stavba lodí, najmä v Ta¬liansku a Portugalsku, kde stavali pevné a rýchle lode, karavely. Od konca 14. sto¬ročia sa rozvíjala výroba pušného prachu a strelných zbraní. Rozvoj baníctva rúd v Nemecku, Anglicku, Uhorsku, Če¬chách, Španielsku, Taliansku bol úzko spätý s vojenskou technikou a s rozvo¬jom hutníctva kovov. Vyvíja sa staveb¬níctvo, ktorého úspechy sa teoreticky odrážajú v početných traktátoch o archi¬tektúre, ktorých základom bola mecha¬nika a geometria. Hromadná výroba oku¬liarov podmienila rozvoj znalostí brúse¬nia skla (Holandsko) a pripravila vyná¬lez ďalekohľadu a mikroskopu. Sklárske huty v Murane (Benátky) začali koncom 14. storočia vyrábať zrkadlá zo skla (pred¬tým sa vyrábali z kovu). Umelec Leo¬nardo da Vinci (1452 - 1519) bol auto¬rom mnohých technických vynálezov a zdokonalení. Niektoré z nich sa využí-
Inkunábuly

vali okamžite (vetromer, vlhkomer, ba¬ger, záchranný pás), iné až omnoho ne¬skôr (padák, prístroj na lietanie atď.).
Technika vstúpila do kvalitatívne no¬vej fázy vývoja. Na základe nahromade¬ných poznatkov dochádza najprv k em¬pirickým, neskôr aj k teoretickým príro¬dovedeckým zovšeobecneniam. Naj¬staršie encyklopédie všetkých užitočných poznatkov z baníctva pochádzajú z 15. storočia, v 16. storočí vyšiel v Benátkach veľký traktát o všetkých známych poznat¬koch z hutníctva. V roku 1556 vyšlo v Bazileji najväčšie dielo raného novo¬veku o baníctve, hutníctve a mincovní¬ctve Juraja Agricolu (Dvanásť kníh o baníctve a hutníctve). Dielo je bohato ilustrované a umožňuje vytvoriť si plas¬tický obraz o úrovni technických vied, dokumentuje, že baníctvo bolo zákla¬dom, akousi ,,matkou" ostatných technic¬kých vied.

ASTRONÓMIA
V stredoveku bol v súlade s vtedajšími cirkevnými dogmami základom astrono¬mických názorov geocentrický systém starovekého učenca Ptolemaia. V súvislosti s rozvojom morských plavieb a rozšírením pozorovania hviezdnej oblohy dostal sa tento systém do zjavného protirečenia s praxou. Nový heliocentrický systém vypra¬coval veľký poľskýučenec Mikuláš Kopernik (1473 - 1543). Roku 1551 boli zo¬stavené nové astronomické tabuľky, vypočítané na základe Kopernikovej teórie. Koncom 16. storočia dánsky astronóm Tycho de Brahe (1546 - 1601) vykonal nové, veľmi presné pozorovania hviezdnej oblohy, ktoré neskoršie umožnili objaviť zákony pohybu planét.

MEDICÍNA
Aj medicína postupne prekonávala stredoveké scholastické predstavy. Lekár a chemik Paracelsus (1493 - 1541) vystúpil proti slepému podriaďovaniu sa staro¬vekým autoritám.

RENESANČNÉ DIVADLO
pri rozširovaní humanistickej ideológie nadobudlo veľký význam divadlo. Po¬zvoľna získavalo svetský ráz, plný životnej radosti, optimizmu a kladného postoja k životu. Hlavným zdrojom námetov bolo antické umenie. V 15. storočí v Talian¬12/ sku vzniká špecifický druh predstavenia, tzv. učená komédia, neskôr tzv. komédia masiek, v ktorej boli späté tradície ľudovzch frasiek, hraných na námestiach, s vplzvmi antického divadla. Postupne vynikali tzv. dvorné divadlá, ponúkajú¬ce publiku veľkolepé predstavenia. Okrem Talianska sa renesančné div adlo royvinulo¬ najmä v Španielsku (Lope de Vega) a v Anglicku (William Shakespeare)

OBJAVNÉ PLAVBY A ICH DÔSLEDKY

PRíČINY ZÁMORSKÝCH OBJAVOV
Rýchlo sa rozvíjajúca tovarová výroba v západnej a južnej Európe si vyžadovala najednej strane hľadať nové odbytiská pre výrobky, na druhej strane získavať nové

NAJVÝZNAMNEJŠIE GEOGRAFICKÉ OBJAVY OD 15. DO POLOVICE 17. STOROČIA zdroje lacných surovín. Obchod v stredoveku nevyhnutne potreboval velké množ¬stvo zlata a striebra. Dovtedajšie náleziská drahých kovov však už boli dosť vyčer¬pané, a tak európski finančníci hľadali nové zdroje drahých kovov.

Talianske mestá odpradávna obchodovali s orientálnym a iným tovarom v Levan¬te vo východnom Stredomorí. Po vzniku Arabskej ríše boli nútené akceptovať sprostredkovateľské služby arabských obchodníkov. Odpradávna preto chceli nadvia¬zať priame obchodné styky s Indiou a Čínou. Takéto priame obchodné kontakty síce existovali - jedna trasa viedla z Konštantínopola, cez Čierne more na polostrov Krym a odtiaľ ďalej do Ázie, druhá cez Červené more. Keďže vtedy ešte neexistoval prieplav, tovar sa naložil na ťavy a karavána ho prepravila k moru, kde sa zasa prekladal na loď, ktorá ho prepravila do Indie.

Po doby tí Konštantínopola osmanskými Turkami r. 1453 sa obchod dostal do rúk tureckých obchodníkov, ktorí Talianov z tohto obchodu vytláčali. Bolo nevyhnutné nájsť nové cesty do Indie a na Východ vôbec.

Preto najvýznamnejšie obchodné strediská JanovaBenátky usilovne hľadali nové cesty do Indie. Tu sa stretli záujmy talianskych miest so záujmami Portugalska a Kastílie. Portugalci mali dostatočné skúsenosti, silné loďstvo, rozsiahlu sieť opor¬ných bodov pri pobreží Afriky a v spolupráci so skúsenými talianskymi námornými kapitánmi sa pustili do velkého dobrodružstva objavných plavieb.

Velké zámorské objavy umožnili aj vedecké a technické novinky. Už v 13. storočí rôzne úpravy podstatne zlepšili plavebné schopnosti lodí, značne sa zdokonalil plach¬tový systém. Presnú orientáciu lodí umožnil kompas, ktorý sa začal v Európe po-
užívať v 14. storočí.
PORTUGALSKO A CESTA DO INDIE

Začiatky veľkých zámorských objavov sa tradične spájajú s Portugalskom. Kráľ Ján 1.(1385 - 1433), zakladateľ dynastie A vizovcov, upevnil monarchiu, čo umož¬nilo začať veľkú mocenskú expanziu na¬mierenú proti severoafrickým Maurom. Vystúpenie proti islamu sa dalo ideovo aj politicky dobre zdôvodniť, hoci jeho hlavným motívom bolo získať bohatú korisť v niektorom z arabských miest a ovládnuť obchod s africkým zlatom.

Keďroku 1415 dobyla portugalská ar¬máda severoafrické mesto Ceutu, jedno z najbohatších miest Stredomoria, nikto netušil, že práve táto udalosť stojí na za¬čiatku objavných ciest, ktoré Európanom ukážu skutočný rozmer Zeme. Dlho nič
nenasvedčovalo, že by to tak malo byť, hoci Portugalci už po roku 1420 počas pirát¬skych a koristníckych výprav k pobrežiu severnej Afriky znovu objavili a kolonizo¬vali Azorské a Kapverdské ostrovy. Väčšina portugalskej šľachty dávala prednosť okamžitému zisku (plynúcemu z prepadávania maurských osád a z výnosného ob¬chodu s otrokmi) pri čo najnižších investíciách. Plavby okolo afrického pobrežia prevzal pod svoju správu princ Henrich, zvaný Moreplavec (zomrel 1460), ktorý hájil záujmy štátu. Treba však povedať, že spočiatku sa mu všetko nedarilo.

Roku 1434 síce kapitán Gil Eanes oboplával mys Bojador a vyvrátil tak poveru, že ďalej sa už nemožno dostať, výsledky jeho i ďalších výprav však neboli velké. Až v 40. rokoch sa situácia zmenila. V roku 1447 Henrich Moreplavec zriadil v Lagose obchodnú spoločnosť, ktorej členom sa mohol stať každý Portugalec, ktorý do nej investoval. Zisky spoločnosti boli mimoriadne - roku 1458 to bolo 500 %. Na por¬tugalských objavných plavbách sa finančne i odborne spolupodieľali aj nemecké a talianske obchodné a podnikateľské spoločnosti.

Keď Portugalci v 60. rokoch prenikli do Guinejského zálivu a v nasledujúcom desaťročí na Zlatonosné pobrežie (dnešná Ghana) a otrokárske pobrežie (dnešná Nigéria), mali dôvod radovať sa. Do Európy odtiaľ dodávali zlato, africké korenie aslonovinu. Domorodcom privážali najmä rôzne ozdoby .

Kastília žiarliIa na úspechy Portugalska, preto v rokoch 1475 - 1479 viedla proti nemu vojnu. Súperenie ukončila zmluva v Alcácovas. Portugalský kráľ sa vzdal nárokov na kastílsky trón, KastHii zasa potvrdila vlastníctvo Kanárskych ostrovov. Ďalej podľa zmluvy Portugalsko malo nárok na všetky teritóriá (aj nepreskúmané a neznáme) najuh od Kanárskych ostrovov. Toto prvé rozdelenie koloniálnych sfér vyvolalo súťaž medzi oboma mocnosťami pri objavovaní nových území.

Nové objavné plavby podnietili aj udalosti, ktoré sa udiali ďaleko od Pyrenejské¬ho polostrova. Bol to víťazný nástup Osmanskej ríše v Malej Ázii a v jej okolí. Po doby tí Konštantínopola Turci zabloko¬vali obchodné cesty, ktoré odpradávna spájali Európu s Orientom. Preto Portu¬galci začali skúmať možnosť doplaviť sa do Indie oboplávaním afrického konti¬nentu. India figurovala v stredovekých hrdinských eposoch ako krajina rozpráv¬kového bohatstva a úspechy v Afrike na¬značovali, že zisk z objavných plavieb môže byť obrovský.

Veľmi dôležitou portugalskou objav¬nou plavbou bola cesta Bartolomea Dia¬za v r. 1487 - 1488. Diaz dosiahol naj¬južnejší cíp Afriky, úspešne ho oboplá¬val, no nemohol plávať ďalej popri vý¬chodných brehoch, lebo posádky lodí vypovedali poslušnosť. Musel sa preto vrátiť do Lisabonu. Portugalský kráľ po¬
tom nazval južný cíp Afriky Mys dobrej nádeje - keďže v ňom videl nádej na úspeš¬né doplávanie do Indie.
Po návrate Bartolomea Diaza sa Portugalci pripravovali na plavbu do Indie okolo Afriky. Táto plavba im mala zabezpečiť prvenstvo vo svetovom obchode, no prípra¬vy na ňu vzbudzovali nevraživosť v Kastílii. Preto z konkurenčných dôvodov kastíl¬sky kráľovský dvor po dlhom uvažovaní roku 1492 súhlasil s plavbou Krištofa Kolumba.
Kolumbus chcel doplávať do Ázie západným smerom a uskutočniť projekt, ktorý už pred ním teoreticky skúmali talianski geografi (Florenťan Paulo Toscanelli) a prakticky sa pokúšali uskutočniť portugalskí moreplavci po roku 1470 - nie je známe s akým úspechom (výsledky týchto plavieb Portugalsko tajilo).

Krištof Kolumbus sa narodil v r. 1451 v Janove. Od mladosti pracoval ako námorník a faktor v službách obchodných firiem, naposledy v Lisabone. Roku 1484 predložil pro¬jekt cesty na západ portugalskému kráľovi, ktorý ho odmietol. Roku 1485 odišiel do Kastílie, kde sa mu podarilo projekt po dlhých rokovaniach presadiť. Pre svoj projekt získal aj kráľovnú Izabelu Kastílsku. Konečné rozhodnutie o Kolumbovej ceste prišlo v r. 1492 a za východový prístav bol určený Palos. Odtiaľ bola väčšina námorníkov aj Kolumbov zástupca vo velení výpravy, Martin Alonzo Pinzón.
3. augusta 1492 vyplávali tri lode Kolumbovej výpravy Santa Maria (admirálska lod), Nina a Pinta ku Kanárskym ostrovom. Odtiaľ 6. septembra odplával Kolum¬bus na západ do Atlantiku a 12. októbra pristál pri jednom z Bahamských ostrovov (nazval ho San Salvador). Odtiaľ sa vydal hľadať zlato a predpokladaný ázijský kontinent k Antilským ostrovom.
16. januára 1493 sa výprava vydala na spiatočnú cestu, 15. februára priplávala

V roku 1498 portugalský moreplavec Vasco da Gama oboplávaním afrického kontinentu definitívne objavil východnú cestu do Indie. Keď Španieli zistili, že Kolumbus neobjavil novú cestu do In¬die, ale nový kontinent, snažili sa opäť nájsť západnú cestu. Túto úlohu sa pod¬ujal splniť portugalský moreplavec v špa-
nielskych službách Fernäo Magalhäes.
Vyplával zo Španielska, oboplával americký kontinent a po úžasnej plavbe Tichým oceánom doplával k Moluckým ostrovom. Odtiaľ pokračoval okolo Afriky späť do Španielska. Tak uskutočnil prvú plavbu okolo sveta a nevyvrátiteľne dokázal, že Zemje guľatá. Magalhäes začal svoju plavbu v roku 1519 s piatimi loďami. Späť do Španielska sa vrátila len jedna loď s 18 námorníkmi. Cestou prišiel o život aj sám Fernao Magalhaes.

k Azorským ostrovom a 15. marca sa vrátila do Palosu. Kolumbus bol stále pre¬svedčený, že objavil cestu do východnej Ázie. Jeho úspech roznietil túžbu po no¬vých objavoch.

Celá Európa prijímala správy o obja¬voch s velkým záujmom. Prvá tlačená správa o Amerike pochádza od samotné¬ho Kolumba (Kolumbus nevedel, že ob¬javil nový kontinent, myslel si, že prišiel do "Východnej Ázie", Indie. Táto správa je vlastne iba list, ktorý Kolumbus napí¬sal na spiatočnej ceste pri Kanárskych ostrovoch 15. februára 1493 a adresoval ho španielskemu účtovnému radcovi Luisovi de Santángel). Mimoriadne sa rozšíril spis talianskeho moreplavca Ameriga Vespucciho, ktorý navštívil "Nový svet" v rokoch 1498 - 1499 a 150 l - 1502. Vo svojich správach z ciest vy¬slovil presvedčenie, že ide o nový konti¬nent a sám sa pokladal za jeho objavite¬ľa. Podľa V espucciho spisov nemecký hu¬manistický kozmograf Matthias Ring¬mann pomenoval "Nový svet" "Ameri¬kou", "zemou Amerigovou". Názov Amerika zdomácnel až v 17. storočÍ.
Keď plával Magalhaes okolo južného cípu amerického kontinentu, videl na po¬breží ohne domorodcov. Preto nazval túto časť Južnej Ameriky Ohňovou zemou. V tejto oblasti sa flotila Magalhaesových lodí dostala do strašnej búrky, ktorá trva¬la päť týždňov. Keď sa búrka utíšil a, ná¬morníkom sa more zdalo veľmi pokojné, preto ho nazvali Mare Pacifico, Pokojné more, resp. Tichý oceán. Šírym morom bez akejkoľvek pevniny plávali neuveri¬teľných deväťdesiatosem dní. Takmer po¬mreli od hladu. Nakoniec sa dostali (v marci 1521) k neznámym ostrovom. Ďalšiu skupinu ostrovov nazvali na počesť Filipa II., syna cisára Karola V., Filipína¬mi. Prvá cesta okolo sveta trvala tri roky.

:Tieto plavby priniesli tri najvýznamnejšie zemepisné objavy: l. objavenie Ame¬riky (1492), 2. námornú cestu do Indie okolo Afriky (1498) a 3. prvú plavbu okolo sveta (1519 - 1522).
DOBÝJANIE AMERIKY
Karibské ostrovy, ktoré Španieli ovládli, sa stali základňou pre ich ďalšie prenika¬nie na americkú pevninu. Tu sa na začiatku 16. storočia stretli s dvomi najvyspelej¬šími indiánskymi kultúrami predkolumbovskej Ameriky: s aztéckou kultúrou v Mexiku a s kultúrou Inkov v Peru. Ich zlato a striebro sa stali hlavným dôvo¬dom na vojenské výpravy proti nim. Niekolkými rýchlymi vojnami zničili obe ríše: v r. 1519 - 1521 dobyl Aztécku ríšu Hernán Cortéz a v r. 1531 - 1535 ríšu Inkov Francisco Pizarro.

PRVÍ ROZDELENIE KOLONIÁLNYCH SfÉR
V roku 1494 v Tordesillas uzavreli Portugalci so Španielmi dohodu o rozdelení koloniálnych sfér. Zmluva stanovila hranicu španielskych a portugalských kolo¬niálnych sfér. Hranica prebiehala Atlantickým oceánom asi 2 000 km západne od Kapverdských ostrovov od severného pólu k južnému. Všetky územia na východ od tejto línie pripadli Portugalsku, na západ Španielsku.
Prvá polovica 16. storočia bola vrcholným obdobím v dejinách španielskej a por¬tugalskej koloniálnej ríše. Už v druhej polovici 16. storočia sa prejavila kríza. Dô¬ležitým momentom úpadku portugalskej koloniálnej ríše bolo uzavretie personál¬nej únie medzi Španielskom a Portugalskom za Filipa II. Habsburského v roku 1580. Personálna únia trvala 60 rokov. Portugalsko tak stratilo samostatné veľmocenské postavenie. Po opätovnom osamostatnení v roku 1640 už Portugalsko nebolo takou
mocnou koloniálnou veľmocou ako predtým.

V 16. storočí sa na zámorskej expanzii zúčastnili aj ďalšie štáty - Nizozemsko, Anglicko, Francúzsko, menej Švédsko, Dánsko a Nemecko. Postupne si vytvorili vlastné koloniálne ríše.


KOLONIÁLNE RÍŠE ANGLICKA, HOLANDSKA A FRANCÚZSKA
SPRÁVA ZÁMORSKÝCH ÚZEMÍ

Hospodárske výsledky kolonizácie značne závis eli od spôsobu ovládania zámor¬ských území. Medzi koloniálnou správou prvých mocností (Portugalska a Španiel¬ska) a medzi systémom správy ďalších mocností boli velké rozdiely. Portugalsko a Španielsko spravovali svoje kolónie prostredníctvom štátneho monopolu s pev¬ným centralizovaným riadením. Na čele kolónií (vicekráľovstiev) stál vicekráľ ako zástupca kráľa. Bol to klasický feudálny spôsob.
Anglicko, Nizozemsko a Francúzsko postupovali iným, úspešnejším spôsobom.

Ich koloniálna správa sa opierala o pološtátne a polosúkromné obchodné spoloč¬nosti, ktoré mali rozsiahle privilégiá. Osobitnú dôležitosť mala najmä anglická Východoindická spoločnosť, založená roku 1600, a nizozemská Spojená východo¬indická spoločnosť, založená roku 1602. Tento spôsob možno označiť za kapitalis¬tický.
CENOVÁ REVOLÚCIA

Po doby tí ríše Aztékov (1521) sa do Európy prvýkrát dostalo väčšie množstvo zlata zo zámoria. Postupne tu Európania otvárali nové bane na zlato a striebro, prí¬lev drahých kovov do Európy stúpal. Keďže drahých kovov bolo zrazu v Európe veľa, ich cena klesala, naproti tomu cena všetkých výrobkov stúpala. Napríklad v Španielsku stúpli ceny tovarov v 16. storočí až šesťnásobne. To viedlo k snahe viac produkovať pre trh a v konečnom dôsledku spôsobilo rozvoj hospodárstva
v Európe.
Jedným z najvýznamnejších dôsledkov zámorských objavov bol presun obchod¬ných centier zo Stedomoria na západ kontinentu (Lisabon, Sevilla, Antverpy, Am¬sterdam, Londýn). Na západ sa presúvalo aj mocenské ťažisko Európy