Táto postava svetových dejín je nepochybne jednou z najzáhadnejších. A v španielskych dejinách jednou z najtragickejších. I keď na tú dobu sa dožila úctyhodných 76 rokov, viac než polovicu života prežila v zajatí. Najkurióznejšie na tom je to, že jej „žalárnikmi“ boli jej vlastný otec a po jeho smrti jej syn.

Na dvore katolíckych kráľov
Rok 1479 je významným dátumom španielskych dejín. Zomrel vtedy aragónsky kráľ Ján ³³. A tým začali nástupnícke boje. Kastílsky trón si nakoniec obhájila Izabela ³. Kastílska. Jej manžel, Ferdinand ³³. Aragónsky, bol v tom čase kráľom Sicílie a získal spolu s manželkou aragónsky trón. Od tohto času začali vyhliadky na zjednotenie Španielska naberať reálne črty. Španielsko bolo v tom čase veľmi nejednotnou a nepokojnou krajinou. Postupom času však z neho katolícki králi urobili pokojnú a rozkvitajúcu krajinu, čomu sa tu podrobne venovať nebudem. Izabela Kastílska a Ferdinand Aragónsky okrem hospodárskeho rozmachu vo svojej krajine zaručili aj „ľahký život“ cirkvi, nakoľko boli katolíckymi kráľmi a teda celé Španielsko voľky – nevoľky muselo byť katolícke. To samozrejme spôsobovalo mnoho problémov. Rok 1479 bol významný aj pre inú príčinu. Katolíckym kráľom sa narodilo dieťa – dcéra. V Tolede Izabela Kastílska priviedla na svet španielsku infantku Janu Kastílsku. Tá bola jednoznačne zárukou výhodnej európskej politiky. Pretože v tých časoch a aj dlho predtým a potom boli princezné na panovníckych dvoroch prostredníctvom sobášov zárukou dobrých vzťahov a mnohých výhod medzi jednotlivými dvormi. Roku 1485 Jana dostala sestru Katarínu, ktorá sa neskôr stala manželkou významného anglického kráľa Henricha V³³³. Katolícki králi boli známi aj tým, že zo svojho územia vyhnali všetkých nekatolíkov. A preto boli vyhnaní napríklad Židia, Mauri a iné etniká.

Dospievanie jany kastílskej
Ako Jana postupne rástla, nikomu neušlo, že je to krásna a inteligentná princezná. Povrávalo sa, že bola najpôvabnejšou španielskou infantkou. Keď katolícki králi urobili poriadky vo svojom kráľovstve, pustili sa do nadobúdania nových území a spriatelených kráľ. dvorov. Ten druhý cieľ mohli pochopiteľne dosiahnuť jednoduchšie pomocou sobášov svojich detí. Keďže Jana mala v tom čase 16 rokov, čo bol podľa vtedajšieho chápania najvyšší čas na vydaj, napochytro sa hľadal pre ňu vhodný ženích. Ona pri tom samozrejme nemala ani len najmenšie slovo, keďže ženích sa hľadal podľa bohatstva a vplyvu jeho rodiny. Janini rodičia sa rozhodli vydať svoju dcéru do Nizozemska, a aby to bolo naozaj výhodné, spečatili priateľskú zmluvu hneď dvojnásobne. A teda zosobášili Janu s Filipom ³. Krásnym a svojho syna s Margarétou Rakúskou.

Odchod jany kastílskej do nizozemska
Roku 1496, keď už bola Jana vydaná napospas osudu, mala sa vydať za svojím manželom do Nizozemska. Keďže Španielsko bolo s Francúzskom vo vojne, španielska sobášna flotila mala namierené na sever. 31. augusta 1496 priplávali k brehom Anglicka, kde chvíľu zotrvali a odpočinuli si. 2. septembra opäť vyplávali a 8. septembra 1496 konečne priplávali k brehom Nizozemska. Janu však čakalo sklamanie, keďže ju jej manžel neprišiel čakať. Stretli sa až o mesiac v Lierre-Lille, čo bolo v stredozemí Nizozemska. Cesta išla pomerne rýchlo, i keď sa to nezdá, ale cestovalo sa v tej dobe kočmi po veľmi zlých cestách, čo zaberalo neuveriteľne veľa času. Dodnes koluje zaujímavá fáma o prvom stretnutí novomanželov. Keď sa stretli, boli to mimochodom dvaja krásni mladí ľudia, stalo sa čosi nečakané: vzplanutie vášní, neovládateľná ľúbostná náruživosť.

„Hneď na prvý pohľad medzi nimi preskočila iskra (Jana mala 16, Filip 18 rokov) a ich telesná túžba bola taká silná, že nečakali na dátum svadby stanovený o dva dni neskôr, ale kázali priviesť prvého kňaza, ktorý bol poruke, aby im dal požehnanie a mohli naplniť svoje manželstvo už v ten deň popoludní.“ - Ludwig Pfandl
Život na bruselskom dvore

Bol október a Jana prežívala prvé dni na úplne cudzom dvore. Prinášalo jej to mnoho depresií, k čomu prispievali mnohé faktory. Tak po prvé: počasie – Jana bola temperamentná južanka zvyknutá na slnečné a hrejivé počasie. A to v akomkoľvek ročnom období. To sa jej v Nizozemsku stať nemohlo. V tomto ročnom období tu bol dennodenne hustý dážď, mrholenie, zatiahnuté nebo bez jedinej štrbinky, ktorou by prenikol slnečný lúč. Po druhé: jedlo – Jana bola zvyknutá na pestrý jedálny lístok, stravu varenú na panenskom olivovom oleji, čo bolo nepochybne zdravé, a samozrejme veľké množstvo tropických plodov – ovocia. Vo Flámsku (časť Nizozemska, kde žila Jana), bolo jedlo neuveriteľne mastné, na jedálnom lístku bolo neustále mäso, čo sa Jane priečilo, keďže bola zvyknutá na omnoho zdravšiu a ľahšiu stravu. O ovocí tu nebolo ani chýru, ani slychu.

A tak tu ľudia nadobúdali kolosálne rozmery a zomierali skoro. To Jana nechcela, a preto sa jedla nedotkla, čo jej spôsobovalo depresie a stres. Po tretie: manžel – ako už Jana zistila, jej manžel bol veľkým záletníkom a manželstvo ho nijako neobmedzovalo. Mal veľmi rád mladé a krásne ženy, a tak sa venoval aj im, aj svojej manželke. To samozrejme nijako neušlo Janinej pozornosti. Tú chytali amoky, robila manželovi žiarlivostné scény kdekoľvek sa jej zachcelo. A práve skutočnosť, že jej manžel je nenapraviteľným záletníkom, jej spôsobovala najväčšie depresie a problémy. Totiž v tej dobe mohli v manželstve muži robiť čokoľvek, a ženy to museli tíško trpieť. Ak sa niektorá bránila, ako Jana, spoločnosť ju odsudzovala. A práve pre jej časté a neuveriteľné žiarlivostné scény dostala Jana po smrti prídomok Šialená. O jej šialenstve sa už mnohé roky vedú búrlivé diskusie. Jana určite nebola šialená v pravom zmysle tohto slova. Iba nemienila trpieť manželovo záletníctvo, čo dávala extrémnymi spôsobmi najavo. Tak napríklad jedného dňa „načapala“ manžela s pôvabnou dvornou dámou. Viedol s ňou intímnu diskusiu, čo Janu priviedlo do nepríčetnosti. Vzala nožnice, a úbohej dievčine tak znetvorila tvár, že ju už nikto nikdy nemohol viac nazvať pôvabnou.

Astúrska princezná
Jana bola teraz horúcou kandidátkou na trón. Jej brat Ján zomrel, dieťa, ktoré mal s Margarétou Rakúskou, sa narodilo mŕtve. V ceste bola len jej sestra Izabela, presnejšie jej syn Miguel, ktorého mala s portugalským princom. Ten bol teraz nielen španielskym korunným princom, ale aj portugalským. Jeho matka Izabela, Janina sestra však zomrela, a onedlho ju nasledoval aj Miguel. Katolícki králi nechceli dopustiť, aby sa Jana v budúcnosti stala kráľovnou, nakoľko počuli o jej výstupoch v Nizozemsku, a takisto si mysleli, že je šialená. Matka Jane dohovárala, i keď zbytočne, pretože Jana si matkine rady nebrala k srdcu. Dôvod bol prostý – aká matka, taká Katka. Janina matka zažila totiž s Ferdinandom niečo podobné, a Jana ako malá bola svedkom jej nejedného žiarlivostného výstupu. A tak si Jana myslela, že matka jej nemá čo radiť vo veci, v ktorej si sama lepšie poradiť nevedela.
No Janin manžel chcel hlava-nehlava presadiť Janu ako nástupníčku, čo by aj jemu prinieslo nejednu výhodu. Všetko sa začalo smrťou Janinho brata Jána, dovtedy držiteľa titulu astúrsky princ. Filip začal bojovať, aby spolu s manželkou získali tento titul. Nakoniec roku 1500, po smrti portugalského korunného princa Miguela, titul aj získali. A tak sa od tejto chvíle mohli pýšiť titulom príncipe de Asturia, čo bol titul následníka trónu, ostatné kráľovské deti mali titul infantov. Jana dosiahla svoj cieľ, čo bolo dôkazom jej duchovnej sily. Jana disponovala však aj silou fyzickou, čo dokazuje jedna bizarná udalosť. V 16. stor. bolo riziko pôrodných komplikácií veľmi vysoké. Ak Jana v roku 1498 v Lovani šťastne porodila svoje prvé dieťa, dcéru Eleonóru, pôrod jej druhého dieťaťa bol až neskutočný: počas jednej z palácových slávností na hrade v Gente dostala Jana pôrodné bolesti, a len čo stihla odbehnúť z oslavy do vedľajšej miestnosti, sadla si na stoličku a porodila svoje druhé dieťa – Karola, toho Karola, ktorý bol neskôr vládcom najväčšej monarchie na svete – Karola V.

Návrat do španielska
Katolícki králi museli s nevôľou oznámiť Jane a Filipovi smrť Miguela a s tým spojený ich príchod do Španielska, kde budú oficiálne vyhlásení za dedičov španielskej koruny. Filip najprv poslal vyhýbavú odpoveď, že nemajú peniaze na cestu, že ich musia najprv „vydrankať“ od bohatých provincií. A k tomu nemôžu cestovať s malým Karolom, ktorý nemá ešte ani rok. Arcivojvodský pár sa vydal na cestu až v októbri roku 1501, nakoľko Jana bola opäť tehotná, no 27. júla so zvyčajnou ľahkosťou porodila dcéru Izabelu. Sprievod dorazil 26. januára 1502 do Fuenterrabía, čo bola ich prvá zastávka v Španielsku. Jana bola opäť vo svojej vlasti po dlhých piatich rokoch. Malo to pre ňu nekonečný význam. Päť rokov je v živote takej mladej princeznej veľmi dlhá doba. Stretnutie s katolíckymi kráľmi bolo dohodnuté na 30. apríla v Tolede, no Filip ³. Krásny ochorel a schôdzku bolo treba odložiť. Janin otec sa však aj napriek protokolu rozhodol svojho zaťa a dcéru navštíviť. Jana mohla konečne po 5 rokoch opäť objať svojho otca.

Na túto chvíľu čakala príliš dlho. Nadišla tá významná chvíľa v živote oboch manželov – 27. máj 1502, majestátna toledská katedrála. Licenciát Zapata prečítal listinu, ktorou prítomní španielski grandi, preláti a zástupcovia jednotlivých miest uznali Janu za právoplatnú astúrsku princeznú a dedičku kráľovstva. Jana si jedného dňa dala vyveštiť budúcnosť jednej veštkyni, ktorá jej povedala niečo, čo Janu hlboko poznačilo. Povedala jej, že bude spolu s manželom ešte dlho cestovať po Španielsku, no manžel bude väčšinu cesty v truhle ležať mŕtvy. Roku 1503 Filip odišiel do Nizozemska, avšak bez Jany, ktorá bola opäť tehotná. 10. marca 1503 sa narodil syn Ferdinand, a tak sa Jana roku 1504 nalodila v Larede a odišla za manželom. Ferdinand zostal u starých rodičov. Keď Jana prišla do Nizozemska, čakali ju nelichotivé správy. Píše o tom milánsky humanista Pietro Martire d´Anghiera granadskému arcibiskupovi a grófovi de Tendilla v liste z 26. júna roku 1504:

„ ... keď prišla do Flámska, pochopila, že manželovo srdce je jej veľmi vzdialené, a usúdila, že za tým bude nejaká milenka; napovedal jej to inštinkt, tak ako to napovie každej žene, hlavne tej, ktorá miluje z celého srdca. Oheň žiarlivosti v nej vyvolal búrlivé vzplanutie, a vraví sa, že so srdcom opantaným zlosťou, so škrípajúcimi zubami a tvárou červenou od hnevu napadla a začala biť jednu zo svojich dvorných dám, ktorú podozrievala, že je tou milenkou, a potom prikázala, aby jej dohola ostrihali plavé vlasy, ktoré sa Filipovi tak páčili. Povráva sa, že keď sa to Filip dozvedel, neovládol sa, vrhol sa na svoju ženu a zasypal ju nadávkami a urážkami. Najväčšmi sa jej však dotklo, že odvtedy ju prestal navštevovať. Jana, mladá žena vychovaná v dvorských radovánkach a prepychu, tvrdohlavá ako mulica, má z toho obrovského trápenia zlomené srdce a chradne. Rozčarovanie jej rodičov, ktorí sa o celej záležitosti dozvedeli prostredníctvom kuriérov a oddaných služobníkov ich dcéry, bolo veľké a najväčšmi sa rozhorčila kráľovná, ktorá ju nosila pod srdcom. Veľmi trpí, prekvapená nemiestnou reakciou toho severana...“

Bol z toho obrovský škandál, pretriasaný nielen vo Flámsku, ale aj v Španielsku. Janina matka, Izabela ³. Kastílska, bola z toho všetkého už chorá, čo sa aj odrazilo na jej zdravotnom stave. Onedlho Izabela opustila svet živých navždy. Janu to hlboko poznačilo. Závet, ktorý ostal po Izabele, jednoznačne určoval za nového miestokráľa Kastílie Ferdinanda, Janinho otca. Ferdinand teraz potreboval udobrenie s Francúzskom, ktoré chcel dosiahnuť nejakým sobášom. Za obeť padla Ferdinandova neter Germaine de Foix. Vziať si ju mal sám Ferdinand, čo pobúrilo nielen Španielov, stále trúchliacich za kráľovnou Izabelou, ale aj samotnú Janu. Stalo sa však tak, ako si Ferdinand želal. Roku 1505 sa Jane narodila ďalšia dcéra, Mária, budúca uhorská kráľovná. Potom sa pár rozhodol prísť do Kastílie vykonávať svoju povinnosť, totiž kraľovať. Filip získal podporu kortesov (španielske zastupiteľstvá) nad Ferdinandom, a tak si začal vychutnávať slávu a triumf. Vychutnával však iba 18 dní. Prišlo niečo nečakané. 25. septembra 1506 pochytila Filipa horúčka, neskôr nevyliečiteľná choroba, ktorej podľahol. Jana sa zachovala veľmi dôstojne a bola schopná čeliť nevyhnutnému. Chopila sa žezla a začala vládnuť. To však nebolo pochuti kortesom, ktoré si stále mysleli, že je šialená, ako ju vtedy nazýval celý svet. Navyše Jana neoplývala nejakými výnimočnými vladárskymi schopnosťami, aké by bolo treba po takých vladároch, akými boli jej rodičia. Tak sa Ferdinand vrátil z Neapolska, kde vládol, pretože to takisto bolo územie Španielska, a chcel sa chopiť moci spolu s manželkou. Mal na to aj vhodnú príležitosť, pretože Jana bola zase tehotná. 14. januára 1507 Jana v Torquemade porodila dcéru Katarínu – pohrobka Filipa – budúcu portugalskú kráľovnú. V tomto čase sa prejavovalo Janine údajné šialenstvo. Dala svojho muža Filipa exhumovať, preložiť do drevenej truhly a cestovala s ním po krajine. Keď pricestovali do jedného mesta, mali sa ubytovať v kláštore, keď však Jana zistila, že ide o ženský kláštor, pochytila ju žiarlivosť. Janino morbídne správanie detailne opisuje d´Anghier a behá z neho mráz po chrbte:

„Keď sa dozvedela, že sa jedná o ženské spoločenstvo, okamžite rozkázala, aby truhlu vyviezli von a tam, v otvorenej krajine pod holým nebom, uprostred noci, v slabom svetle pochodní takmer zahasených silným vetrom rozkázala odhaliť telo nebožtíka. Remeselníci zhromaždení za týmto účelom teda otvorili drevenú i olovenú truhlu. Keď kráľovná a šľachtici povolaní ako svedkovia uvideli telo nebožtíka, kráľovná prikázala opäť ho uzatvoriť do truhiel a previesť do mesta Hornillos.“
Tordesillas
Janino správanie po smrti Filipa bolo naozaj veľmi čudné a len utvrdzovalo ľudí v tom, že je šialená. Otec ju preto zatvoril v pustom stredovekom hrade v mestečku Tordesillas, kde strávila 46 rokov. Bola tam väznená spočiatku spolu s dcérou Katarínou, čo jej väzenie uľahčovalo, neskôr však bola Katarína sľúbená portugalskému dvoru ako nevesta a tak matku musela opustiť a nechať ju napospas samote. Janino správanie bolo však z Ferdinandovej strany len zámienka na to, aby ju zavrel. V skutočnosti chcel sám vládnuť Kastílii. A preto sa potreboval svojej dcéry takto zbaviť. Janu spolu s dcérou internoval roku 1509. Toho roku sa začína Janino trápenie. Bola väznená a pritom to bola kráľovná Kastílie. V tých časoch však bolo možné čokoľvek. Roky plynuli, Jana trpela spolu s dcérou vo väzení, kde ich strážil markíz de Denia, ktorý ich aj s rodinou psychicky týral. Janin otec, Ferdinand ³³. Aragónsky, roku 1516 zomrel. To sa Jana dozvedela len náhodou od ľudí, ktorí chodili okolo hradu, v ktorom bola uväznená. Nechcela tomu veriť, a tak sa na to opýtala markíza de Deniu. Ten ju nechcel znepokojovať, a tak jej povedal, že to určite boli len klebety, že Ferdinand stále žije. V skutočnosti vládol už Janin syn Karol, onen Karol V., ten slávny panovník, ktorý sa postaral o najväčší územný rozmach habsburskej ríše. Ten sa vôbec Janu nesnažil oslobodiť, práve naopak, ani to nemohol urobiť, pretože by to rozvírilo hladinu nepokojov v krajine, čo určite nechcel. To však muselo prísť, a aj prišlo, v roku 1520. Vtedy bol Karol už rímsko – nemeckým cisárom a práve sa zdržiaval v Španielsku.

Povstanie komunardov – nádej
Povstanie komunardov, teda povstanie najväčších španielskych mesiet, od začiatku naberalo na intenzite. Bolo silné, veď sa rozmohlo veľmi rýchlo a veľmi rýchlo sa aj zväčšovalo. Komunardi chceli oslobodiť svoju legitímnu kráľovnú, Janu Kastílsku, chceli, aby im vládla. A tak sa 29. augusta 1520 dostali až do Tordesillasu. Tam s Janou rokovali dlhé dni, oslobodili ju, markíza de Deniu vyhnali, a Jana tak žila slobodne, naďalej však v Tordesillase, pretože Svätá junta – zhromaždenie komunardov - si zvolila Tordesillas za svoje centrum. Jana im sľúbila, že im bude k dispozícii, dali jej podpísať odvolávaciu listinu Karola V., Jana však podpísať odmietla, nepôjde predsa proti vlastnému synovi! Tak sa jednota komunardov narušila, začali sa boje cisárskych vojsk o Tordesillas, kedy napokon boli komunardi porazení a Jana opäť uväznená. Tak vyhasli posledné plamienky nádeje na vyslobodenie Jany Kastílskej, Markíz de Denia sa vrátil. Janu strašne trápilo, že boj prehrala, a tak neustále vykrikovala z okna svojej komnaty k okoloidúcim ľuďom.

To jej dozorkyne neuveriteľne nahnevalo, a tak Jana putovala do temnice bez jediného okna len so sviečkami. Blížil sa rok 1525, ďalší osudový v Janinom živote. Jej dcéra Katarína, doteraz väznená s ňou, bola sľúbená za ženu portugalskému kráľovi Jánovi ³³³. A tak 2. januára 1525 Katarína navždy opúšťa Tordesillas, poslednýkrát vidí svoju matku, aby odišla do Portugalska a stala sa významnou kráľovnou. Tak Jana definitívne ostáva sama, a my už vieme, že ešte dlhých 30 rokov bude väznená v hrade. Ona to však netušila, čo jej bolo vari jediným šťastím. Tých zvyšných 30 rokov Janinej samoty nebolo ničím zaujímavým, bol to stereotypný spôsob života, čo Janu neskutočne ubíjalo. Počas týchto 30 rokov Karol V. vyhral a prehral mnoho bitiek, isté však je, že rozšíril územie svojej ríše takmer o dvojnásobok. Španielsko stúpalo v celosvetovej politike aj vďaka námorným úspechom, rôznym námorným objavom, o ktorých vie každý zainteresovaný človek viac než dosť.

Smrť kráľovnej

Jana bola počas 30 rokov samoty samozrejme navštevovaná. Oficiálne pramene uvádzajú, že jej syn Karol ju navštívil asi trikrát, čo však nie je pravda, navštívil ju najmenej 12-krát. To jej možno pomohlo, čo však skutočne prežívala, sa už nikdy nedozvieme. Vieme len to, že ku koncu svojho života bola opäť pomätená, mala čudesné vidiny, čo desilo celé jej okolie. Preto zavolali do Tordesillasu dominikána, ktorý ju mal vypočuť a podať hlásenie cisárovi Karolovi. Dominikán povedal, že je síce pomätená, ale nie šialená, má neuveriteľne bystrý úsudok, a to u šialených ľudí nebýva zrovna samozrejmosťou. 11. apríla 1555 dostala Jana posledné pomazanie, napriek námietkam mnohých ľudí, že je šialená, že by ho dostať nemala, dominikán zhodnotil, že má myseľ čistú a jej stav sa zlepšil natoľko, že ho dostať môže. Bol Zelený štvrtok a Jana Kastílska prechádzala svojou vlastnou krížovou cestou, na ktorej jej bola veľkou útechou prítomnosť Františka Borgiu (dominikána). Jej posledné slová boli:

„Ježiš na kríži, stoj pri mne.“

Bolo šesť hodín ráno na Veľký piatok, 12. apríla 1555. Nešťastná kráľovná, smutná zajatkyňa z Tordesillasu, predsa len unikla zo svojho väzenia.
Jana Šialená bola konečne slobodná. V ten istý rok jej syn Karol, panovník Karol V., abdikoval. Možno v tom hľadať určitú symboliku, možno pocit viny Karola, čo však za abdikáciou naozaj stálo, sa nikdy nedozvieme. Určite to nebola unavenosť Karola, ako sám uviedol.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk