Sparta a Atény

Sparta
Sparta je názov starovekého gréckeho mestského štátu v Lakónii.Okolo r.700 p.n. l. sa Sparta stala dominantným štátom na Peloponéze,jej jediným konkurentom bol Argos.Počas storočia sa Sparťania zmocnili kontroly nad Lakóniou a anektovali svojho západného suseda,
Messéniu.
Poľnohospodárske a podradné práce vykonávali početné skupiny otrokov,helótov,zatiaľ čo Sparťania sa mohli zdokonaľovať vo vojenskom umení.Od siedmich rokov sa chlapci podrobovali prísnej spoločnej telesnej a vojenskej príprave,ktorá vychovala najlepších vojakov Grécka.Tvrdosť,militarizmus a disciplína sparťanskej spoločnosti,ktorú neskor veľmi obdivovali, napríklad Platón,sa tradične pripisovala veľkému zákonodarcovi Lykurgovi,ktorý žil niekedy v rokoch 900 až 700 p.n.l.
Sparťanský systém sa naplno rozvinul v období rokov 700-600p.n.l.dovtedy boli hlavou štátu dvaja králi,dedičný velitelia armády.

Zhromaždenie všetkých dospelých mužov Sparty malo najvyššiu zvrchovanosť,ale vedenie krajiny zvyčajne postúpilo senátu zloženému z kráľov a 28 starších.
Od 6.storočia sa Sparta stala vodcom Peloponézskeho spolku,aliancie štátov ovládnutých spartou s výnimkou tradičného rivala-Arga. Spolok niesol váhu úspešného odporu Grécka za grécko perzských vojen,a potom bojoval s Aténami v peloponézskej vojne.
Od r.404 bola Sparta dominantnou silou v Grécku a v egejskej oblasti,ale nepriateľstvo voči novým myšlienkam,hrozba povstania helótov a postupný pokles počtu členov vládnucej skupiny občanov-to všetko podkopalo úsilie Sparty získať trvalú nadvládu v gréckom svete.Zdrvujúce porážky od Tébanov pri Leuktre r.371 a pri Mantinei r.362 s definitívnou platnosťou podlomili moc Sparty.

Atény
Atény boli za 5 tisícročí niekoľkokrát veľmi spustošené, no toto mesto povstalo vždy znova a to vďaka vedomiu morálnej spolupatričnosti jeho obyvateľov. Z pôvodného mesta Atén však neostalo veľa.

Atény sa rozvíjali okolo dvoch základných centier: okolo posvätného a slávnostného starého jadra- Akropoly a okolo agory, centra verejného života a obchodného ruchu, obklopeného stĺpovými sieňami, chrámami a palácmi. Okolo centier vyrástli obytné štvrte na „aténsky spôsob“, čiže chaoticky, bez perspektívneho plánu.
Vzhľad mestského sídliska, zomknutého okolo posvätnej skaly Akropoly, dali Aténam až Solón a Pesistratos v 6. storočí p.n.l. Stavebná technika Grékov prevzatá od Egypťanov bola megalitického typu, čiže nepoznali maltu, vápno ani cement. Veľké kvádre kameňa spájali kovovými skobami. Iný druh muriva bol z kameňa opracovaného do nepravidelných tvarov, čo malo zabezpečiť dokonalejšiu väzbu múru.

V 6. storočí p.n.l. až do perzských vojen vyrástli okolo agory dôležité budovy ako Enneakrunos (fontána), Théseove múry, Diov chrám, chrám Apolóna Patróa (ochranca vlasti), Metróon (chrám matky bohov), buleutérion (radnica), a prytanikon (niečo ako ambasáda).
Obvod námestia vymedzovali hraničné kamene, jeden dodnes stojí pred prytanikom. Dôležitý bol aj oltár zasvätený Dvanástim bohom.
Okolo Akropoly boli postavené mnohé chrámy a svätyne, ktoré boli zasvätené rôznym bohom. Chrámy aj budovy na agore boli vypálené Peržanmi. Neskôr boli na ich mieste postavené nové ešte skvostnejšie chrámy, ktoré preslávili toto obdobie dokonalosťou stavebného umenia a jedinečnou sochárskou výzdobou budov.
Na najvyššom mieste pahorku, Kolónos Agoraios postavili v 5. storočí pnl. Hefaistov chrám, ktorý sa dodnes zachoval takmer neporušený. Ostatné budovy vyleteli do povetria za benátskeho obliehania (1687) proti Turkom.

Mesto bolo opevnené Mykénskymi múrmi a Západným múrom. Atény sa však rozrastali a mnoho obyvateľov sa usadilo na okolí mimo hradieb. Tam vznikli i slávne aténske gymnázia: Akadémia, Lykeion, Kynosarges, kde sa efébovia učili vojenskému umeniu, pestovali atletiku a vzdelávali sa vo vedách. Atény sa postupne stali jedným z kultúrnych centier sveta.

„Školská“ výučba začínala po dovŕšení šiestich rokov a pozostávala z gymnastiky, hudby a poézie, učili sa čítať, písať a počítať. Vyučovanie bolo ústne. Takúto výchovu a vzdelanie dostávali v Sparte chlapci i dievčatá, či už spolu alebo osobitne. No v Aténach sa vzdelávali prevažne a tradične iba chlapci.
Antická spoločnosť v Aténach sa prísne delila podľa pohlavia, ba dokonca vylučovala ženy z verejného a občianskeho života. Žena mala úlohu strážkyne domácnosti. Napriek tomu analfabetizmus u žien nedosahoval vyššie rozmery. Keď mladík dovŕšil 18 rokov, otec ho predstavil zhromaždeniu dému a po absolvovaní predpísanej skúšky sa stal riadnym občanom a efébom. V rámci efébie- dvojročnej vojenskej služby, si mládež dopĺňala i vzdelanie. Mladého eféba, ktorý dovtedy nosil dlhé, nestrihané vlasy, ostrihali „podľa kastróla“. Vojenský život sa mu začal v prístavoch Múnychia a Akté. Po roku dostal od štátu zbrane a uniformu a poslali ho strážiť hranice alebo strategicky dôležité miesta v krajine.