Tragédia slovenských Židov súvisí s celkovým vývojom vo vtedajšej dobe. Po vzniku samostatného slovenského štátu, ktorý bol pevne pripútaný k Nemecku, sa stal problém „riešenia židovskej otázky“ stredobodom jeho politiky.

Holokaust slovenských Židov však nemožno pripísať len nemeckému tlaku, veď antisemitizmus bol súčasťou ideológie HSĽS (vtedajšej vládnucej strany) podobne ako v iných katolíckych, ľudových či kresťanskosociálnych prúdoch. Časté bolo aj antisemitické štvanie zo strany Alexandra Macha, Vojtecha Tuku, prezidenta Jozefa Tisu, či iných oficiálnych slovenských predstaviteľov. Leták, ktorý v roku 1940 vydala Hlinkova garda hlásal:

„Nás neobalamutia hlúpou frázou, že žid je tiež človek. Židia sú zástupcami a agentmi diablov. Žid nie je výtvor Boží, ale diabolský a preto žid nie je človek, len ako človek vyzerá. Ten, kto židov akýmkoľvek spôsobom podporuje, alebo chráni – toho trest Boží neminie.“

Protižidovské postupy a opatrenia možno na Slovensku rozdeliť do dvoch vývojových fáz:1.fáza - Zahŕňa opatrenia vedúce k strate občianskych práv a slobôd Židov.
2.fáza – tzv. „Endlosung“ je charakterizovaná úplnou fyzickou likvidáciou Židov.

V hospodárskom živote Slovenska hrali Židia pomerne dôležitú úlohu. Mali významné pozície v priemysle, poľnohospodárstve, obchode ale aj v slobodných povolaniach, ako právnici, lekári… Patrili im mnohé priemyselné podniky, živnosti ale aj pôda. Tento židovský kapitál bol podľa HSĽS hlavnou príčinou zla. Usilovala sa presadiť Židov ako cudzí element, ktorý sa pre svoju rasistickú osobitosť, nemôže a nechce začleniť do národa.

Už krátko po 14. Marci 1940 sa začali protižidovské opatrenia množiť. Najprv to bola snaha obmedziť židov v niektorých povolaniach. Boli vylúčený zo štátnej služby, nesmeli pôsobiť ako učitelia, novinári a pod. Potom nasledovala snaha zbaviť ich majetku. Židom boli odobrané priemyselné podniky, živnosti a napokon aj ich nehnuteľné majetky. Tomuto procesu sa hovorilo arizácia – to znamenalo, že všetky majetky majú prejsť zo židovských do árijských rúk. Podľa 1. arizačného zákona museli židia prenajť svoj majetok árijcovi nad 51%, teda mali ešte podiel na vlastnom majetku. K celkovému vyvlastneniu bez podielu a odškodnenia došlo až s prijatím 2. arizačného zákona.

Vládne nariadenia a praktiky vládnej moci znemožnili židom vykonávať slobodné povolania, v ktorých mali vysoké percentuálne zastúpenie, najmä medzi lekármi a advokátmi. Súčasne sa robili drastické opatrenia na to, aby sa židovskému obyvateľstvu zamedzil prístup ku vzdelaniu. Mali možnosť navštevovať prakticky iba základné školy a aj to izolovane od „árijských“ žiakov.

Nasledovala snaha o úplnú spoločenskú izoláciu židovského obyvateľstva. Zakázané boli akékoľvek styky so židovským obyvateľstvom, Židia nesmeli navštevovať verejné miesta – kiná, kaviarne, parky. Nesmeli voľne cestovať. Na mnohých budovách visel nápis: „Židom, cigánom a psom vstup zakázaný!“ Aby sa židia odlíšili od ostatných obyvateľov, museli nosiť na odeve vyšité hviezdy. Začali sa pripravovať getá a pracovné tábory.

9. septembra 1941 vydala vláda súbor protižidovských zákonov, tzv. židovský kódex, ktorý bol vypracovaný na základe nemeckých norimberských zákonov. 270 paragrafov obmedzujúcich Židov bolo postavených na rasovom základe, nie náboženskom. Židovský kódex prezident nepodpísal.

Ústavný zákon z 15. mája 1942 odobral napokon Židom štátne občianstvo a v zásade sankcioval ich deportácie.

Vyvrcholením protižidovskej politiky bolo vyvezenie slovenských Židov do táborov smrti – do nemeckých vyhladzovacích táborov.

Slovenská vláda prijala ponuku Nemecka vyviesť slovenských židov na „práce na východných územiach“. Nemci ponúkli vytvorenie Židovského štátu v generálnom gubernáte v Poľsku. „Sľúbili, že sa postarajú o Židov, tak ako humánne je to len možné.“ Dokonca bol natočený propagačný film a slovenská strana za každého vyvezeného Žida zaplatila 500 ríšskych mariek.

Od marca do októbra 1942 sa uskutočňovali násilné transporty židovského obyvateľstva zo Slovenska do koncentračných táborov. V tomto čase bolo odtransportovaných takmer 60 tisíc slovenských Židov, z ktorých väčšina vo vyhladzovacích táboroch aj zahynula.

Čoskoro sa stalo verejne známym, aký osud čaká Židov v koncentračných táboroch. V októbri 1942 sa transporty zastavili, no už bolo neskoro. Plnú zodpovednosť za túto fázu deportácií nesie vtedajšia slovenská vláda.

Ďalšie transporty pokračovali až po okupácii Slovenska Nemeckom na jeseň 1944. V tom čase vyviezli ďalších 13 tisíc Židov. Mnohí boli postrieľaní počas protipovstaleckého teroru. Za to však už zodpovedajú nemecké orgány.

Holokaust slovenských Židov sa stal jednou z najtragickejších kapitol moderných slovenských dejín. Radoví občania, s výnimkou extrémistov, prijímali väčšinu protižidovské opatrenia s odporom.