„Tak sa skončilo krátke povojnové obdobie, charakterizované pokusom o reštauráciu demokratického politického systému. ´Riadená demokracia´ sa zmenila na diktatúru jednej politickej strany. Víťazstvo komunistov a zavŕšený štátny prevrat spôsobili nielen nastolenie komunistickej totality, ale aj definitívne podriadenie Česko-Slovenska mocenským záujmom Sovietskeho zväzu.“ ( Kováč, D.: Dejiny Slovenska, Nakladatelství lidové noviny, Praha 2000, s. 259. )


2.2. Prvé kritické ohlasy

Voči otvorenej a bezohľadnej diktatúre narastal pozvoľna prirodzený odpor. Aj nová generácia komunistov začína prejavovať nespokojnosť a objavujú sa snahy reformovať systém. Už v roku 1949 začal pracovať vysielač Biela légia, ktorý vyzýval na nenásilný odpor voči režimu. Štátna bezpečnosť ho však veľmi skoro odhalila a jeho aktivistov postavila pred súd. Zo zahraničia prichádzala pomoc v podobe správ a komentárov rozhlasových staníc. Najvýznamnejšou bola Slobodná Európa financovaná vládou USA. Aj v katolíckej cirkvi vznikali ohniská odporu z ktorých sa neskôr vyvinula tzv. tajná cirkev. No podmienky na organizovanie masovejšieho odporu boli veľmi nepriaznivé.


2.3. Slovenský začiatok Pražskej jari

Neúspešné ekonomické reformy a odhaľovanie Stalinových zločinov podporovali tendencie namierené proti stalinizmu. Prvé náznaky obrodeného procesu sa začali prejavovať už od roku 1963, keď sa Alexander Dubček stal prvým tajomníkom Ústredného výboru KSS.

Najdôležitejšie udalosti, ktoré napokon vyústili do „pražskej jari 1968“ sa dohrali už počas roku 1967. „Významnou udalosťou sa stal IV. zjazd Zväzu česko-slovenských spisovateľov, ktorý sa konal 27.-29. júna 1967. Na zjazde spisovatelia vystúpili ako tlmočníci nespokojnosti celej spoločnosti a ako formulátori základných požiadaviek občanov Československa. Volali po návrate ku kultúrno-civilizačnej európskej sféry a žiadali zrušenie cenzúry. V referátoch a diskusných príspevkoch Milana Kunderu, Pavla Kohouta, Ivana Klímu, Ludvíka Vaculíka, Václava Havla a iných sa žiadala otvorenosť v kultúrnej sfére i v celej spoločnosti a odstránenie pretrvávajúceho dogmatizmu. Vedúci komunistický činitelia sledovali priebeh zjazdu s nevôľou. Nasledovala tvrdá kritika všetkých, ktorí žiadali demokratizáciu života spoločnosti a obnovenie občianskych slobôd a zrušenie cenzúry.“ ( Kováč, D.: Dejiny Slovenska, Nakladatelství lidové noviny, Praha 2000, s. 281.-282.)

Niektorí boli vylúčení z KSČ a Literárni noviny vydávané Zväzom spisovateľov neskôr zanikli. Materiály zjazdu sa však uverejnili.
V ďalšom časopise Kultúrny život sa neprestali objavovať články kritizujúce stav spoločnosti. Odpor vyvrcholil návštevou prezidenta Antonína Novotného na Slovensku. Svojím protislovenským centralistickým správaním pobúril celú verejnosť. Neskôr ho verejne kritizoval Alexander Dubček. „ slovenská otázka sa stala poslednou rozbuškou, ktorej odpálenie uvoľnilo cestu k Pražskej jari“ (Kurál, V., ed.: Československo roku 1968, Praha 1993, s.22. )

V decembri 1967 sa konali v Bratislave študentské demonštrácie namierené proti režimu a prezidentovi. Polícia proti ním nezasiahla. Bolo však jasné, že sa schyľuje k dráme.

Nespokojnosť sa prejavila aj medzi komunistami, bolo jasné, že už nepomôžu kozmetické úpravy, ale len zásadná reforma systému a strany. Komunistická strana sa rozdelila na dva prúdy – dogmatikov a reformistov.

Práve reformovaní hlásali „socializmus s ľudskou tvárou“. „Demokratizácia socializmu, či demokratický socializmus však boli v priamom rozpore so socializmom, chápaným ako diktatúrou; socializmus s ľudskou tvárou sa odvolával na tzv. buržoázny humanizmus, na tie ľudské práva a slobody, ktoré boli až dovtedy komunistickými ideológmi znevažované ako kapitalistický podvod na robotníckej triede. Takto vymedzovaný obrodný proces znamenal radikálnu požiadavku československej občianskej verejnosti, prekračujúc horizont iba akejsi „obrody“ jestvujúceho režimu...“ Novotný bol odvolaný z funkcie vedúceho tajomníka ÚV KSČ a nahradil ho Dubček, prvý Slovák na tomto poste.


2.4 Pražská jar

Občania už neboli ochotní čakať na demokratizáciu zhora, a tak vzniká celý rad reformistických organizácií. KAN – Klub angažovaných nestraníkov, K 231 – spolok bývalých politických väzňov odsúdených na základe paragrafu 231 – za rozvracanie republiky. Na Slovensku založil Emil Vidra Slovenskú organizáciu na obranu ľudských práv.

Vo februári 1968 začali opäť vychádzať Literárni listy. Bol to znak, že cenzúra fakticky stratila účinnosť. Hneď potom sa objavil manifest spisovateľa Ludvíka Vaculíka Dva tisíc slov. Výzva občanom, aby sa zapojili do prehĺbeného demokratizačného procesu.
Hlavný obrodný spoločenský prúd sa sústreďoval okolo reformovaných komunistov a Dubčeka. O situáciu v Československu sa pochopiteľne zaujímala aj Moskva. Svoju protiofenzívu, ktorej sa zúčastnilo 5 krajín Varšavskej zmluvy (VZ), zahájila listom z 15. mája 1968. Pod hrozbou invázie nariaďoval vedeniu KSČ, aby si obnovilo vedúcu úlohu a urobila v krajine poriadok. Ďalším vztýčeným prstom bolo akoby náhodné vojenské cvičenie spojeneckých armád VZ na území ČSR. Koncom júla sa v Čiernej nad Tisou (hranica ČSR a ZSSR) stretli delegácie komunistických strán oboch krajín. Predstavitelia KSČ odmietali obvinenia, že nastal odklon od socializmu.