Počas uvoľnenia tuhého komunistického režimu sa do povedomia dostala aj slovenská otázka. Federalizácia bola zahrnutá aj v Akčnom programe KSČ. Niektorí sa pridržiavali hesla „Najprv demokratizácia až potom federalizácia“. Vláda napokon prikročila ku konkrétnym krokom, ale československú federáciu vyhlásila až koncom októbra 1968 už počas okupácie. „V tejto situácii, pravdaže, nemohla vzniknúť skutočná, demokratická, ale iba formálna federácia. Takou aj česko-slovenská federácia zostala.“ ( Kováč, D.: Dejiny Slovenska, Nakladatelství lidové noviny, Praha 2000, s. 291. )


2.5 Okupácia vojskami Varšavskej zmluvy a normalizácia

Pre úplné potlačenie odporu neváhal Brežnev, vtedajší generálny tajomník UV KSSZ, použiť vojenskú silu. Tzv. Brežnevovou doktrínou z 3. augusta 1968 zabezpečil, že výdobytky socializmu musí brániť celá Varšavská zmluva. V noci 20.augusta 1968 o 23. hod. vstúpili vojská 5 štátov Varšavskej zmluvy do Československa.

Na mimoriadnom zjazde KSČ vo Vysočanoch bola vojenská okupácia krajiny veľmi tvrdo odsúdená. Charakteristický je viac-menej tichý odpor väčšiny národa. Česko-slovenská armáda ostala v kasárňach, na uliciach sa konali demonštrácie. Situácia vyústila 31. augusta k prijatiu tzv. Moskovského protokolu. Bol odsúhlasený zákon o opatreniach v médiách a podpísaná dohoda „o dočasnom pobyte“ sovietskych vojsk na česko-slovenskom území. Komunisti reformného hnutia boli postupne odstavení z funkcií. Dubčeka nahradil ďalší Slovák, Gustáv Husák, ktorý sa stal symbolom normalizácie a od roku 1975 aj prezidentom ČSSR. Potvrdila sa skutočnosť, že myšlienka reformácie komunistického systému je klamlivá.

K moci sa opäť dostalo konzervatívne krídlo komunistickej strany, pod heslom „normalizácii“ postupne likvidovali všetky výdobytky demokracie dosiahnutej v roku 1968.

Ako prvé sa snažili ovládnuť médiá. V spolupráci s novinármi ochotnými kolaborovať uverejnili vyhlásenie Do vlastných radov, ktoré kritizovalo protisovietske tendencie. Tvrdou cenzúrou boli odstavené alebo „znormalizované“ viaceré časopisy.
Drasticky sa obmedzili možnosti vycestovať do krajín demokratického sveta. Opäť sa vykonávali čistky a od členov sa požadovala absolútna vernosť a súhlas s udalosťami v auguste 1968. Za manifest neostalinizmu sa pokladá dokument - „Poučenie z krízového vývoja v strane a v spoločnosti po XIII. zjazde KSČ“. Akýsi súhrn poučiek hodnotiaci situáciu odmietal reformy a hlásil návrat k starým metódam.

KSČ si systematicky podriadilo aj vedu a kultúru. Za pomoci prisluhovačov z radov umelcov vydal dokument Za nové tvorivé činy socialistického umenia.


2.6 Opozičné aktivity počas normalizácie

Ani počas normalizácie sa niektorí nezmierili s daným stavom. Keďže nemali možnosť vystupovať na verejnosti, vyvíjali iné aktivity. Podnetom bolo podpísanie Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti národov a spolupráci v Európe 1.augusta 1975 v Helsinkách, keď sa Československo okrem iného zaviazalo dodržiavať ľudské práva. Na nasledujúcej konferencii KBSE v Belehrade roku 1977 sa ukázalo, že nebol zaznamenaný takmer žiadny pokrok. Na obranu ľudských práv vzniklo na Nový rok 1977 neformálne spoločenstvo, ktoré publikovalo Chartu 77.

Vyjadrovala sa ku spoločenskej situácii i politickým otázkam a upozorňovala na porušovanie ľudských práv v Československu. Prvými hovorcami boli filozof Ján Patočka, historik a politológ Jiří Hájek a spisovateľ Václav Havel. Na Slovensku tvorili jadro Charty 77 spisovateľ Dominik Tatarka a publicista Milan Šimečka. V apríli 1978 založili signatári Charty 77 Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných. Proti režimu sa ozývali aj organizácie ochrancov prírody a životného prostredia. Po rokoch mlčania sa k slovu prihlásil Alexander Dubček Na Slovensku vzrastal odpor proti režimu v cirkvách, najmä v katolíckej. Ústrednou postavou bol biskup Ján Chryzostom Korec a právnik Ján Čarnogurský. Všetko tieto aktivity upriamovali pozornosť európskej verejnosti na situáciu v Československu.


2.7 „Zamatová revolúcia“

Predstavitelia KSČ nedôverovali reformným krokom, ktoré v ZSSR uskutočňovala KSSZ pod vedením Michaila Gorbačova. Zároveň opakovane vyhlasoval, že sa nemienia miešať do vnútorných záležitostí ostatných socialistických krajín. V publikácií Bratislava nahlas sa objavila kritika životného prostredia v hlavnom meste Slovenska, pričom zodpovednosť mali niesť vedúci stranícky a štátny činitelia. Aktivizovali sa aj reformní komunisti na čele s Dubčekom, ktorí v roku 1988 prevzal v Bologni cenu za životné dielo a postoje. Výmeny vo vedení strany už boli oneskorené a noví funkcionári nestíhali reagovať na zmeny v spoločnosti.