25. marca 1988 zorganizovala katolícka cirkev pokojnú sviečkovú demonštráciu v Bratislave. Na príkaz komunistickej vlády bola rozohnaná vodnými delami. Na to reagovali študenti demonštráciami v rôznych mestách Slovenska. V novinách sa začali objavovať kritické články, ktoré vládna moc len registrovala. V predvečer 17. novembra sa uskutočnila v Bratislave pokojná študentská demonštrácia.

17. novembra si študenti v Prahe pripomenuli 50 rokov od zásahu nacistov proti vysokým školám. Prejavili tiež nespokojnosť so stavom spoločnosti. Verejná bezpečnosť pokojnú demonštráciu brutálne napadla a viacerých zranila. Verejnosť zostala pobúrená a reagovala viacerými demonštráciami. Nespokojná občianska opozícia vedená disidentami, umelcami a študentmi zakladala koordinačné centrá. V Prahe Občianske fórum a v Bratislave Verejnosť proti násiliu. Sformulovali program, v ktorom žiadali slobodu tlače, svedomia, podnikania a iné občianske a demokratické slobody, zrušiť vedúcu úlohu KSČ, odideologizovať školstvo vedu a kultúru.

KSČ podľahla tlaku verejnosti. Postupne umožnila vstup do parlamentu nekomunistom. Zrušila vedúcu úlohu strany v ústave. Odstúpila federálna vláda a zostavením novej bol poverený Marián Čalfa. Do novej vlády sa dostali aj predstavitelia iných politických strán. 12. decembra odstúpil Gustáv Husák z funkcie prezidenta.

„V programovom vyhlásení novej vlády sa hovorilo o prechode Československa k parlamentnej demokracii a k trhovému hospodárstvu, žiadalo sa zrušenie Varšavskej zmluvy a odchod sovietskych okupačných vojsk z Československa. To už bol kvalitatívny skok vo vývoji revolúcie. Túto fázu ešte roku 1989 zavŕšilo zvolenie Alexandra Dubčeka za predsedu Národného zhromaždenia (28. decembra), a 29. decembra Václava Havla za prezidenta.“ ( Kováč, D.: Dejiny Slovenska, Nakladatelství lidové noviny, Praha 2000, s. 314.)

Nasledujúci vývoj bol rýchly. Sovietske vojská začali opúšťať územie Československa. 1. júla 1991 bola rozpustená Varšavská zmluva. V zahraničnej politike sa orientácia zmenila zo sovietskej na všesvetovú. V apríli 1990 sa prvýkrát stretli zástupcovia Československa, Maďarska a Poľska a dohodli založenie Vyšegrádskej zmluvy s cieľom dosiahnutia členstva v Európskej únii. Na novú kvalitatívnu úroveň sa dostali aj vzťahy štátu a cirkvi. Začali sa obnovovať diplomatické styky s Vatikánom. 7. mája sa podpísala v Bruseli zmluva o vzájomnej spolupráci Československa s Európskym hospodárskym spoločenstvom Československo sa oficiálne zaradilo medzi demokratické krajiny sveta. Nič na tom nezmenilo ani rozdelenie sa na dve republiky v roku 1993, kedy vznikla Slovenská republika a Česká republika.



3.Hodnotenie stavu demokracie

Po druhej svetovej vojne môžeme v stave demokracie nájsť niekoľko úrovní:

1.Obdobie 1945 – 1948: parlamentná demokracia, kde sú členovia volení v demokratických voľbách.

2.Obdobie 1948 – 1960: najtvrdšie obdobie diktatúry proletariátu. Komunistická strana zneužila svoju vedúcu úlohu a hrubým politickým terorom potlačila akékoľvek demokratické práva.

3.Obdobie 1960 – 1968: uvoľnenie politického teroru v dôsledku odhalenia kultu osobnosti. Komunistická strana začala pripúšťať miernu demokratizáciu života, čo v Československu vyvrcholilo Pražskou jarou.

4.Obdobie 1968 – 80. roky: normalizačné obdobie, v ktorom znovu komunistická strana využila svoje postavenie na likvidáciu opozície.

5.Obdobie 80.roky – 1989: uvoľňovanie demokratizácie až po príchod nežnej revolúcie.

6.Obdobie 1989 – súčasnosť: úplná demokratizácia života spoločnosti.



4.Záver

Naštudovaním historických faktografických materiálov som dospela k tomu, že demokracia je stav, ku ktorej spoločnosť musí dospieť. Jej kvalita a úroveň je daná morálnou, politickou, ekonomickou a vzdelanostnou vyspelosťou obyvateľstva. To čo je v jednej krajine považované za demokraciu sa v inej môže zdať ako totalitný systém. Preto je potrebné ju neustále obnovovať a dopĺňať.