Alfred Adler


Alfred Adler patrí popri S. Freudovi a C. G. Jungovi k navýznamnejším postavám modernej psychológie a psychoterapie. Narodil sa vo Viedni, kde po ukončení štúdia medicíny v r. 1895 pracoval ako praktický lekár. Čoskoro sa stal členom Freudovho psychoanalytického krúžku a zúčastňoval sa povestných "stredajších stretnutí". S formulovaním koncepcie vrodenej menejcennosti orgánov a výkladom neurotickým symptónov ako výsledku jej prekompenzácie, zdôrazňovaním významu biologického základu neuróz sa však čoraz viac vzďaľoval ortodoxnej psychoanalýze, až po úplný rozchod s Freudom r. 1912. Po prvej svetovej vojne sa venoval najmä detskému poradenstvu a založil prvú detskú psychologickú poradňu vo Viedni, sformuloval základné tézy svojej teórie, ktorú nazval individuálnou psychológiou a ktorá sa stala známou po celom svete. Od r. 1926 prednášal v Amerike na Kolumbijskej univerzite ako profesor klinickej psychológie a ako uznávaný vedec poriadal prednáškové turné po mnohých krajinách Európy. Na jednom z nich, v škótskom Aberdeene počas schôzde na prednášku podľahol srdcovej slabosti. Zásadná odlišnosť prístupu Adlera od Freuda, hoci z jeho učenia vyšiel, je v prístupe k povahe ľudskej motivácie a chovania. Adler pristupuje k človeku nie z hľadiska jeho pudovej určenosti, ale úsilia o zmysel a hľadania si miesta v spoločnosti. V čase, keď sa väčšina vedcov venovala inštiktívnej stránke človeka, zameral sa Adler na jeho sociálne bytie a bol prvým psychoanalytikom, ktorým Freud nevenoval dostatočnú pozornosť. Vzdal sa učenia o libide a sexuálnej etiológii neuróz, odmietol pojem potlačenia, oidipovského komplexu a ďalších základných pojmov Freudovej teórie. Adler nahrádza kauzálno-deterministické chápanie psychoanalýzy finalistickým chápaním. Všetko ľudské správanie je podľa neho účelové a môžeme ho pochopiť len na základe pochopenia cieľov, ktoré si človek utvára. Konanie človeka nie je založené na objektívnych okolnostiach, ale na spôsobe interpretácie, na základe cieľov, očakávaní emócií atď. Každý psychický prejav je vyjadrením istým smerom zameraného celostného duševného plánu, je symbolom síl, ktoré usilujú o svoje naplnenie. Neuróza nie je výsledok konfliktu vedomých a nevedomých vrstiev psychiky, ale výsledok spôsobu reagovania Ja na úlohy spoločnosti, na ktoré jednotlivec nie je dostatočne pripravený a uniká pred ich riešením.