V správe cirkevných záležitostí krajiny Ladislav vystupoval ako najvyšší suverén. Nelíšil sa tým od prvého uhorského kráľa či jeho nástupcov. Bez ohľadu na vtedajší trend presadzovaný pápežmi, ktorí právo menovať biskupov vyhradzovali iba Svätej stolici, Ladislav zakladal biskupstvá a menoval biskupov. Všetky normy určujúce chod a život cirkvi v Uhorsku, či už kultové alebo právne, sa vydávali s kráľovým súhlasom a on ručil aj za ich dodržiavanie. Kráľovská hodnosť bola totiž ešte z predkresťanských čias spojená s posvätnosťou a kráľovské dynastie často odvodzovali svoj pôvod od pohanských bohov. Po víťazstve kresťanstva nastala zmena. Sakrálny rozmer kráľovskej hodnosti bol daný Božou milosťou, ktorej formálnym potvrdením bolo pomazanie pri korunovačnom obrade. Odráža to aj intitulácia stredovekých európskych panovníkov. Jej takmer neodmysliteľnou súčasťou sa stala aj formulka „Dei gratia rex“ (z Božej milosti kráľ). A posvätený kráľ mal povinnosť brániť kresťanstvo a konať v prospech neho.

Ladislav ako silný panovník nesporne dával okoliu pociťovať svoju sakrálnu charizmu. Jeho skutočná moc však vyvierala z vlastníctva obrovského pozemkového majetku. Veľkosťou sa mu nemohol rovnať majetok žiadneho svetského ani cirkevného veľmoža. V posledných rokoch vlády sa Ladislav začal po návšteve toulouského grófa Viliama, ktorý prechádzal Uhorskom cestou do Jeruzalema, zaoberať myšlienkou púte do Svätej zeme. Tento zámer sa mu už nepodarilo uskutočniť a do Jeruzalema sa nedostal ani ako pútnik, ani ako križiacky bojovník. Zomrel ešte pred vyhlásením prvej križiackej výpravy 29. júna 1095. Pochovali ho v ním založenom opátstve na Šomodskom hrade. Neskôr jeho telesné pozostatky preniesli do Varadína v Biharsku, kde sa kedysi začala jeho kariéra údelného kniežaťa. Ladislav zanechal svojmu nástupcovi Kolomanovi krajinu v omnoho konsolidovanejšom stave, než bola v čase jeho nástupu na trón. Bola stabilizovaná z hospodárskej stránky, mala za sebou úspechy v zahraničnej politike, začala sa v nej dobudovávať štátna i cirkevná organizácia. V uhorskej historickej tradícii preto tento panovník neraz vystupuje pod menom Ladislav Obnoviteľ. Prejavom zvláštnej úcty a obľúbenosti kráľa Ladislava I. bolo i jeho svätorečenie roku 1192.