Dovtedy zaužívané zbrane, uniformy a taktiky sa závratne zmenili. Doba sa stávala rýchlejšou a s tým sa zrýchlil i vývoj armád. Dovtedy najlepšie a najmodernejšie zbrane sa zrazu stávali zastaralými a skončili v múzeách. Samozrejme, že takýto rozvoj bol mimoriadne nákladný a preto si ho nemohol dovoliť každý štát. To dokazuje, že Rusko aj po vynájdení ihlových zbraní a po ich zaradení do európskych armád ešte stále používalo zastaralé muškety nabíjané spredu. Keď začali svetové mocnosti bojovať o kolónie, nevraživosť medzi nimi sa ešte zväčšila. Zbrojením sa začali predbiehať v tom, kto má väčšiu silu a kto disponuje väčšou armádou. Neskôr bolo jasné, že keby súperenie vyvrcholilo do vojny, mala by katastrofálne účinky, čo sa nakoniec potvrdilo. Od 14. až do 19. storočia sa používali spredu nabíjané palné zbrane na pušný prach. Keďže okrem nich nebolo inej strelnej zbrane, museli sa zdokonaľovať aspoň tie. Prvá ručná strelná zbraň na pušný prach nabíjaná spredu sa objavila okolo roku 1388. Bola to kovová odlievaná tyč s osemhranným prierezom pripevnená na drevenej pažbe trochu prispôsobenej na držanie v ruke, či opretie pod pazuchu. Nebol to nijak zložitý systém. Na odpaľovanie striel bola použitá luntová zápalka. Jej systém spočíval v tom, že vzadu na vrchu hlavne bol otvor. Keď sa do hlavne nasypal prach a vložila guľka, zobrala sa lunta /žeravé želiezko alebo horiaci špagát/ a vložila sa do dierky na hlavni. Tým sa zapálil pušný prach a ten z hlavne vytlačil guľku. Pušný prach tej doby bol dosť slabý a tak guľka nemala vysokú prieraznosť, ani dostrel. Neskôr sa dosiahlo malé vylepšenie. Kým v začiatkoch strelec musel priložiť luntu rukou, čo mohlo byť riskantné. neskôr sa lunta pripevnila na mechanizmus spúšte, takže ak strelec stlačil spúšť. lunta sa automaticky priložila k pušnému prachu. Približne v 16. storočí sa objavil nový- kolieskový systém. Tentoraz bol otvor na boku hlavne, kde bol aj spúšťací mechanizmus. Pri otvore bola malá plôška s pušným prachom - panvička. Pri nej bolo vrúbkované koliesko a na opačnej strane kohút. Koliesko sa natiahlo a natiahol sa aj kohút a pyritom. Keď strelec stlačil spúšť, koliesko sa spustilo, kohút s pyritom naň spadol a tak sa vykresala iskra, ktorá zapálila pušný prach. Tento systém bol "predbehnutý" iným systémom - kresadlovým. Kresadlová zámka sa objavila okolo roku 1547 v Španielsku a jej vynálezcom bol Simon Marquette, syn talianskeho puškára, ktorý sa usadil v Španielsku. Kresadlová zámka sa skladala z kohútika, ktorý mal dve čeľuste stiahnuté skrutkou.