Do týchto čeľustí sa vkladalo kresadlo, napr. pazúrik alebo kremeň. Oproti kohútika bola ocieľka, kovová doštička v tvare čiapočky, ktorá chránila panvičku a zmierňovala náraz kohútika. Na tejto ocieľke sa tiež vykresávali iskry potrebné k zapáleniu pušného prachu. Panvička bola pri otvore na pušný prach. Bola to malá plôška s vyhĺbenou jamkou na malé množstvo pušného prachu. Na ňu dopadla iskra z kresadla. Tento systém bol veľmi obľúbený a dlho používaný. V každej krajine sa na ňom robili úpravy, ale základný princíp bol všade rovnaký. Ruská armáda používala tento systém až do konca 19. storočia. Kresadlová zámka bola veľmi obľúbená. rozšírila sa prakticky do celého sveta. Aj napriek tomu však nebola dokonalá. Pri jej používaní v poľovníctve vznikol praktický problém - jej používanie spôsobovalo hluk a tak plašila zver. Nehovoriac o tom, že v daždi, keď zvlhol pušný prach, sa stávala zbraň nepoužiteľnou, čo uznala i armáda. Prvým krokom k zlepšeniu tohto stavu bol vynález traskaviny, ktorá exploduje pri náraze, takže nie je treba zapaľovať ju iskrou, s čím by mohli byť pri daždi či vlhkom prostredí problémy. Túto traskavú zmes objavil Edward C. Howard v roku 1799. Aj keď už boli svetu známe podobné materiály, ľudia ich nevedeli prakticky využiť. To dokázal až škótsky vikár Alexander Forsyth. V roku 1807 si dal patentovať nový druh zámky- perkusnú zámku. Aj keď sa zbraň stále nabíjala pušným prachom, spôsob jeho zapálenia sa podstatne zmenil. Kohút v tvare kladivka udrel do malej nádobky s traskavou zmesou, ktorá bola pripojená k zbrani. Úderom sa rozdrvila traskavá zmes v nádobke a tá zapálila pušný prach v zbrani. Keď však reverend Forsyth podal návrh veliteľovi oddelenia výzbroje pre anglickú armádu v Londýne, u starších prívržencov starého systému sa objavili určité predsudky, takže významnejšieho úspechu sa Forsyth dočkal až pred svojou smrťou v roku 1843. Neskôr boli pokusy na zdokonalenie tejto zámky, ale až v roku 1814 bol vynájdený nový zlepšovací systém pre perkusnú zámku. Nádobka s traskavinou na zbrani bola vystriedaná pistónom a zápalným otvorom vedúcim priamo k náloži v zbraní. Malý pistón - kovová dutinka sa naplnil traskavou zmesou a po náraze kohúta sa plameň zápalným otvorom preniesol až ku náloži. Iný zlepšovák priniesol Manton v roku 1816. Miesto toho, aby sa traskavina nasypávala do pistónu, priložila sa k nemu iba malá výbušná kapsula známa dodnes z detských kapsľových pištolí. Ale Američan Edward Maynard prekonal i tento systém.