V priebehu času od vzniku Trojspolku až po koniec vojny k nemu pribudli Rumunsko, Bulharsko a Turecko. Rumunsko však nakoniec tiež zostalo neutrálne a dokonca bojovali i proti Ústredným mocnostiam. Vznikom Trojspolku Nemecko i jeho ostatní členovia veľmi zosilneli, čo sa týka vojenského potenciálu. Štáty finančne podporovali masové zbrojenie. Po vzniku Dohody, vojenského paktu medzi Francúzskom a Ruskom sa napätie v Európe veľmi zvýšilo a keď v roku 1908 Anglicko pribudlo do Dohody, vojna sa zdala byť nevyhnutná, pretože štáty už boli nedočkavé v otázke, kto je najsilnejší. V tom istom roku si Rakúsko - Uhorsko pripojilo k svojmu územiu Bosnu a Hercegovinu. Vzrástla tak už dosť veľká nespokojnosť slovanských národov, ktoré túžili po samostatnosti. Boli však pod nadvládou Tureckej ríše. Túžba po samostatnosti vohnala balkánske štáty do vojny v roku 1912. Podarilo sa im vymaniť z tureckej nadvlády a na mape tak pribudli nové štáty. Zavládla však medzi nimi nespokojnosť a v roku 1913 kvôli Bulharskej nespokojnosti vypukla ďalšia vojna. Rakúsko - Uhorsko však plánovalo zabrať i iné štáty balkánskeho polostrova. Tak nespokojnosť slovanských národov na Balkáne vzrástla. I Slováci a Česi neboli spokojní s životom v Rakúsko - Uhorsku, ale nedávali to najavo, aspoň nie tak extrémne ako na Balkáne. Európske mocnosti sa medzitým rútili do vojnovej katastrofy. Nemecko bolo pripravené kedykoľvek zaútočiť. Nemecká generalita bola jednotného názoru - požiadavky Nemecka je nutné splniť i keby bola vojna, čo považovali za najlepšiu cestu k splneniu nemeckých žiadostí. Prelomovým bodom bola marocká kríza v roku 1911. Francúzsko i Nemecko mali záujem o Maroko. Francúzska armáda obsadila mesto Fes. Hneď nato sa v marockom prístave Agadír objavili dve nemecké bojové lode. Vtedy do konfliktu vstúpila i Británia, ktorá ubezpečila Francúzsko, že v prípade vojenského útoku bude stáť na jeho strane a udržovala svoje námorníctvo v pohotovosti. Nemecko odmietalo ustúpiť. Názor nemeckej generality a národovcov bol jednoznačný - Nemecko sa nenechá obrať, ani ak dôjde k vojne. Cisár Wilhem II. bol však považovaný za nerozhodného a ústupčivého. Bál sa otvoreného konfliktu. Ale zdalo sa, že teraz už nie je o čom rozmýšľať. Nemecko chcelo Maroko a vojna nebola prekážkou. No však opäť prišlo sklamanie pre generalitu, pretože cisár ustúpil a prijal odškodnenie v strednej Afrike. Vtedy sa Nemci pobúrili. Cisár pochopil, že už ich neudrží v kľude a tak pristúpil na ich politiku a vedenie štátu. V jeho prejavoch sa začali vyskytovať slová o Nemecko - Slovanskom boji o existenciu.