Ako vozidlá prechádzali cez mesto, zrazu bolo počuť výbuch a niekoľko vysokých dôstojníkov bolo mŕtvych a zranených. Atentátnikom bol Nedeljko Čabrinovič, člen organizácie Čierna ruka. Bomba zasiahla nepravé vozidlo a to pravé už bolo rýchlo na ceste preč, do ich palácu, kde by im už nič nehrozilo. Vozidlá s arcivojvodom a generalitou už prichádzali k ich palácu, kde by boli mimo nebezpečenstva, no keď im zostávalo už len pár metrov k bezpečnému úkrytu, zazneli výstrely. Boli to výstrely zo zbrane študenta Gavrila Principa, mladého anarchistu. Celý obsah svojho revolveru vystrieľal priamo do arcivojvodu a jeho manželky. Šesť smrteľných rán. Zakrvavená uniforma a snehobiele šaty boli ešte dlho vystavované obyvateľom Sarajeva. 28. júna 1914 boli arcivojvoda František Ferdinand d´Este a jeho manželka Žofia Chotková, grófka z Hohenbergu, zavraždení. Táto udalosť preletela celým svetom. Na počudovanie však nepriniesla taký veľký ohlas, ako by sa mohlo zdať. Následník trónu nebol príliš obľúbený, ľudia skôr viac ľutovali siroty, ktoré po ňom zostali. Atentát ľudia považovali za bežné riziko známych osobností a vladárov. Maďari boli nakoniec i radi, že možný panovník, ktorý by nepodporoval ich záujmy je mŕtvy. I napriek tomu však tajná polícia fungovala naplno a každý, kto sa nejako preriekol , mohol byť predvolaný na políciu. Iba v Sarajeve a v Bosne prejavovali isté známky smútku, pretože úrady si uvedomovali, že nie sú celkom bez viny. Všetci vo svete čakali, čo sa bude diať. Ľudia v západnej Európe si mysleli, že bude vojna. No však Rakúsko - Uhorská vláda vo Viedni nevedela, čo robiť a nedostala ani žiadne pokyny z Berlína. Preto ich jedinou starosťou bolo, ako vyrovnať nerovnosť titulov pri pohrebe následníka trónu a jeho manželky. Jediný, kto logicky rozmýšľal bol hlavný predstaviteľ prívržencov vojny náčelník generálneho štábu Conrad von Hötzendorf. Rozhodol sa využiť atentátu k dosiahnutiu svojho cieľa. Podal správu, kde sa písalo o tom, že Rakúsko je obkľúčené štátmi dohody a že okrem svojho spojenca Nemecka nemá nijakých spojencov. Rakúsko však nemohlo samo poraziť všetky štáty naraz. Mohli sa zmôcť akurát tak na Srbov a možno i Talianov, ak by im prialo šťastie. To už si však rakúska generalita neuvedomovala a rozhodli sa dokázať vinu Srbom a ich vláde. Ale až 9. júla sa prebudili vo Viedni a poslali jediného úradníka, aby preskúmal všetky okolnosti atentátu. Jeho záver znel tak, že na atentáte sa podieľali príslušníci srbskej armády, ktorí boli vyzbrojení zbraňami zo srbských vojenských skladov.