I. Úvod
V čase vojnových ukrutností, ktoré zmietali celou Európou, na území okupovanom nacistickým Nemeckom povstal proti cudzej mocnosti a vlastnej klérofašistickej vláde slovenský národ do ozbrojeného povstania. V týchto podmienkach dokázal vytvoriť vlastné politické, zákonodarné a výkonné orgány, ktoré riadili ozbrojený protifašistický boj, hospodársky a sociálny život. Aj keď tieto orgány nevzišli z vyhlásených volieb, boli prejavom vôle ľudu, ktorý ich rešpektoval a vykonával ich nariadenia. Vrcholným ústavno-politickým orgánom v tomto období bola Slovenská národná rada.

II. Okolnosti vyhlásenia Slovenského štátu v r. 1939
Snahy o právne a politické osamostatnenie boli na území terajšieho Slovenska známe dávno pred vznikom Československej republiky i po vzniku tohto štátneho útvaru. Vyhlásenie samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 však nebolo vyvrcholením týchto snáh, ale sa uskutočnilo pod vplyvom ultimáta nacistického Nemecka. Navyše, konalo sa v podmienkach, keď reálne hrozilo, že územie Slovenska si rozdelia Nemecko, Maďarsko a Poľsko.
Slovenský štát bol vyhlásený ústavným zákonom č. 1/1939 Sl. z., ktorý prijal Snem Slovenskej krajiny. Prijatie tohto ústavného zákona bolo spojené s uzavretím Zmluvy o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, ktorou bola suverenita Slovenského štátu degradovaná na vazalskú podriadenosť nacistickému Nemecku.

Snem Slovenskej krajiny bol zvolený vo voľbách v decembri 1938, na základe jednotnej kandidátky Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (ďalej len „HSĽS“). Navyše, mal postavenie len dočasného snemu, lebo podľa čl. 100 ods. 2 ústavy jeho funkčné obdobie sa „skončilo najneskôr 31. decembra 1943“. Podľa ústavy mal mať 80 členov, avšak v skutočnosti mal najviac 63 členov. Títo poslanci boli volení len pre autonómiu Slovenska v rámci Č-SR. Problematická bola nielen legalita snemu ale ani jeho zloženie (bol zvolený len z kandidátky HSĽS) nevyjadrovalo vôľu všetkých obyvateľov Slovenska, čo nasledujúci vývoj zreteľne preukázal.
Snem neuplatňoval zákonodarnú pôsobnosť v rozsahu, v akom mu vyplývala z ústavy, ale jej veľkú časť ponechal na vláde, ktorá mohla vydávať nariadenia s mocou zákona. Podľa ústavy tak mohla robiť iba výnimočne, ak išlo o neodkladné opatrenie, ktorého vydanie vyžadovali vážne hospodárske, finančné alebo politické záujmy štátu s cieľom zamedziť nenahraditeľnej ujme.

Podmienkou platnosti takéhoto nariadenia bolo, že ho podpísal prezident. V skutočnosti nebolo vydávanie nariadení vlády výnimkou, ale pravidlom. Od októbra 1939 bol prezidentom J. Tiso a z titulu tejto funkcie bol aj najvyšším veliteľom armády, ozbrojených zložiek a Hlinkovej gardy. Bol predsedom HSĽS, ktorá mala zo zákona postavenie jedinej štátostrany.
Uvedené skutočnosti preukazujú, že išlo o totalitný režim so silným vplyvom cudzej mocnosti na jeho politiku a jurisdikciu. Medzinárodnoprávne a ústavnoprávne bolo vyhlásenie Slovenského štátu v r.1939 nulitným právnym aktom.

III. Právo na území tzv. Slovenského štátu
Ústava Slovenského štátu vytvárala možnosti pre hrubé porušovanie základných ľudských práv. Z ústavných povinností na prvom mieste zakotvila vojenskú, pracovnú a výcvikovú povinnosť. Základné ľudské práva sa vzťahovali len na občanov Slovenskej republiky a ich obmedzovanie bolo možné zákonom. Rovnako osobné práva (osobná sloboda, domáci pokoj, listové tajomstvo) a politické práva (zhromažďovacie, tlačové, spolčovacie) mohli byť obmedzené zákonom. Sloboda vierovyznania, prejavu mienky, vedeckého bádania a umenia bola obmedzená tak, aby „nenarážala na ustanovenia zákonov, verejného poriadku a kresťanských mravov“. Právo slobodne sa hlásiť k svojej národnosti bolo spojené s vedením tzv. katastra o príslušnosti občanov k danej národnosti, pričom občan si národnosť neurčoval sám, ale táto bola určovaná na základe stanovených kritérií.

Ústava nepriznávala právnu subjektivitu každej fyzickej osobe, ani rovnosť ľudí pred zákonom. Aj táto skutočnosť umožnila v nasledujúcom období drastické obmedzenia ľudských práv a prijatie mnohých protižidovských zákonov (v dôsledku ktorých Židia stratili právnu spôsobilosť byť subjektom základných osobných práv a asi 70 000 ich bolo deportovaných do nacistických koncentračných táborov, kde asi 67 000 z nich zahynulo). Represie postihovali aj nežidovských obyvateľov, napr. na základe vládneho nariadenia č. 32/1939 Sl. z. o zaisťovacom uväznení nepriateľov Slovenského štátu bol zriadený tzv. zaisťovací tábor v Ilave, do ktorého bolo možné administratívnym rozhodnutím štátnej bezpečnosti „preventívne umiestniť“ prakticky kohokoľvek. Boli prijaté viaceré zákony, na základe ktorých bola trestaná tzv. protištátna činnosť (zákon č. 320/1940 Sl. Z. o trestných činoch proti štátu, zákon č. 166/1941 Sl. z. o zvýšenom trestaní podvratnej činnosti za brannej pohotovosti štátu, zákon č. 50/1944 Sl. z., prijatý 11. mája 1944 síce štandardným spôsobom upravoval ochranu osobnej slobody, domového pokoja, nedotknuteľnosť listového tajomstva, slobody združovacej, slobody zhromažďovania, právo na slobodné vydávanie a rozširovanie tlače, rozširovanie a reprodukciu zvukových nahrávok, avšak v prípade brannej pohotovosti a mimoriadnych udalostí (ktoré určovala vláda) ich bolo možné zásadne obmedziť. Príslušníci HSĽS za určitých okolností nadobúdali postavenie žandárov.

Svojvôľa režimu sa stále stupňovala. Táborom v Ilave prešli tisícky a väznicami krajských súdov asi 3600 väzňov.
Dňa 11. augusta 1944 minister vnútra vyhlásil na celom území Slovenskej republiky stanné právo s cieľom znemožniť činnosť partizánskeho hnutia a zastrašiť obyvateľov od účasti na protifašistickom odboji. Po zatlačení Slovenského národného povstania do hôr boli v Bratislave, Banskej Bystrici a Trenčíne zorganizované pohotovostné oddiely žandárstva, ktoré v spolupráci s príslušníkmi Hlinkovej gardy a nemeckou bezpečnostnou políciou podnikali trestné výpravy nielen proti partizánom, ale aj proti bezbrannému civilnému obyvateľstvu. Po vojne sa našlo 176 masových hrobov a vypálených bolo 60 obcí.

IV. Zjednotenie protifašistického odboja, vznik a Deklarácia Slovenskej národnej rady

S cieľom zjednotenia protifašistického odboja uzatvorili zástupcovia demokratickej strany a komunistickej strany v decembri 1943 tzv. Vianočnú dohodu, v ktorej sa okrem iného uvádza:
„Ideové smery na Slovensku, ktoré i po 6. októbri 1938 zotrvali na zásadách protifašistickej demokracie a viedli dodnes aktívny odpor proti politickému, hospodárskemu a kultúrnemu znásilňovaniu slovenského ľudu a ktoré dnes reprezentujú skutočné zmýšľanie všetkých vrstiev slovenského ľudu, dohodli sa na vytvorení spoločného politického vedenia, ktorým bude Slovenská národná rada ako jediný reprezentant politickej vôle slovenského národa doma.
Úlohou a cieľom Slovenskej národnej rady je:

Jednotne a centrálne viesť boj slovenského národa za odstránenie nacisticko- nemeckého diktátu, vykonávaného i domácimi uzurpátormi politickej moci.
V prvej príhodnej chvíli prevziať všetku politickú moc na Slovensku a vykonávať ju podľa vôle ľudu až do tej doby, kým slobodne zvolení zástupcovia ľudu nebudú môcť všetku moc prevziať.
Po prevzatí moci, len čo to bude možné, Slovenská národná rada sa postará, aby slovenský ľud si voľne a slobodne určil svojich zástupcov, ktorým SNR všetku moc odovzdá.

Slovenská národná rada bude vo svojej činnosti postupovať v dorozumení s československou vládou a celým zahraničným odbojom, ktorých prácu na medzinárodnom a vojenskom poli uznáva a ju podporuje.“.

Vianočnú dohodu podpísali významní politickí činitelia, Jozef Letrich, Ján Ursíny, Gustáv Husák, Karol Šmidke, Ladislav Novomeský a Matej Josko. Slovenská národná rada bola sformovaná v hlbokej ilegalite a neskôr bola rozšírená na 50 členov (boli v nej zástupcovia komunistov, národnej strany, sociálnej demokracie a občianskych zložiek). Bola reprezentatívnym orgánom obyvateľstva územia, na ktorom pôsobila.

Dňa 1. septembra 1944 vydala Slovenská národná rada deklaráciu, v ktorej sa okrem iného uvádza: „Všetky demokratické a pokrokové zložky a smery slovenského národa, ktoré viedli neustály boj proti doterajšiemu fašistickému režimu... utvorili Slovenskú národnú radu ako vrcholný orgán domáceho odboja slovenského.“. Ďalej sa v deklarácii uvádza, že jedine Slovenská národná rada je oprávnená hovoriť v mene slovenského národa a na celom Slovensku preberá zákonodarnú a výkonnú moc i ochranu Slovenska a túto moc bude vykonávať do tých čias, kým si slovenský národ demokratickým spôsobom neurčí legitímnych zástupcov. Deklarácia odmieta a odsudzuje protidemokratické a násilnícke výčiny ľudáckeho režimu a uvádza, že slovenský národ nemal nič spoločné so spojenectvom s hitlerovským Nemeckom. Naopak, celým svojím zmýšľaním a presvedčením bol na strane spojencov, čo potvrdil svojimi skutkami doma i na fronte. V závere sa uvádza: „Dnešným dňom slovenský národ manifestačne pripojuje sa k spojeneckým národom, ktoré svojím konaním a veľkými obeťami zabezpečujú slobodný a demokratický život národom celého sveta a tak i nášmu malému národu.“

Deklarácia riešila aj vzťah k Československej republike: „Sme za bratské spolužitie s českým národom v novej Československej republike. Ústavnoprávne, sociálne, hospodárske a kultúrne otázky Republiky budú vzájomnou dohodou definitívne usporiadané zvolenými zástupcami slovenského a českého ľudu v duchu demokratických zásad, pokroku a sociálnej spravodlivosti.“.