Na území Slovenska sa vyskytovalo ako železná ruda najmä ocieľok (siderit). V horných partiách ložísk bol zvetraný na hnedeľ (limonit) , ktorý bol hlavnou rudou, spracúvanou v tzv. slovenských peciach. Zriedkavejší bol výskyt krveľa (hematit), a magnetovca (magnetit). Zato práve posledná ruda bola na výrobu kvalitného železa veľmi potrebná a obyčajne sa pridávala k iným železným rudám.
2.10. Spôsoby rozpojovania horniny (4.6. – 4.8. prílohy)
Hĺbenie šácht, razenie banských chodieb a dobývanie rúd sa robilo jednoduchým spôsobom, zaužívaným už storočia predtým. Ako nástroje sa používali predovšetkým želiezko či dláto, osadené na drevenom porisku, a kladivo. Pomocou týchto dvoch jednoduchých ale účelných nástrojov sa vyrazili dlhé kilometre banských chodieb a dobylo sa množstvo rúd. Postu bol však pomalý. Za rok sa pokročilo pri razení banskej chodby len 8-10 metrov. Okrem toho používali baníci pri práci aj rozličné kliny, čakany, grace a sochory. Pri rozpojovaní veľmi tvrdej horniny sa používali aj drevené kliny. Do čelby sa vysekali otvory a do nich sa vtĺkali masívne kliny, zhotovené obyčajne zo suchého bukového dreva, ktoré sa polievali vodou. Nasávaním vody sa zväčšoval ich objem, okolitá hornina praskala a dala sa ľahšie odstraňovať. Používala sa aj metóda dobývania ohňom. Pred čelbou sa nakládla hranica dreva, ktorá sa zapálila. Vyžarované teplo a plamene rozohriali horninu, ktorej objem sa tým zväčšoval. Pri ochladzovaní, ktoré sa urýchľovalo polievaním studenou vodou, hornina praskala a dala sa ľahšie a rýchlejšie dobývať. Dobývanie ohňom sa mohlo robiť len na miestach, kde bolo dobré vetranie, pretože ináč by dym zamoril bane a prekážal by pri práci.
O dobývaní ohňom sú zo Slovenska známe viaceré zmienky zo 16. i 17. storočia. V 16. storočí sa táto metóda alikovala najmä v Kremnici, kde bola tvrdá hornina. Zo 17. storočia sú správy o dobývaní ohňom z Boce, Ľubietovej a ešte aj po zavedení strelného prachu z Banskej Štiavnice.
Rozpojovanie horniny týmito metódami bolo pomalé a namáhavé. Preto mimoriadny význam malo zavedenie trhania horniny v baniach pomocou strelného prachu. Ojedinelé pokusy použiť strelný prach v baniach sa vyskytli v Taliansku už koncom 16. storočia, ale nemali praktický význam. Prvý úspešný pokus urobil v Banskej Štiavnici 8. februára 1627 Gašpar Weindl.
V baniach na Španej Doline už roku 1629 a o desať rokov sa tam urobilo ročne vyše tisíc odstrelov. V Banskej Štiavnici vykonával funkciu strelmajstra sám Gašpar Weindl. Zavedením tejto metódy značne vzrástla produkcia kovov. Urýchlilo sa aj razenie dopravných chodieb a iných banských diel. Zo Slovenska sa používanie strelného prachu v baníctve rozšírilo aj do iných oblastí Európy a prispelo k podstatnému zvýšeniu produkcie kovov v svetovom meradle.
2.11. Produkcia striebra v banskobystrickom revíre
Počas povstaní poklesla produkcia o polovicu. Podobná situácia bola aj v banskobystrickom rudnom revíre, ktorý produkoval predovšetkým meď, ale aj dosť veľké množstvá striebra. Prenikaním do väčších hĺbok klesal obsah striebra v rudách. Okrem toho rozličné nepokoje spôsobili celkový pokles ťažby rúd. V 30. Rokoch 17. Storočia sa z baní na okolí Banskej Bystrice získalo vyše 1000 hrivien striebra ročne. V 50. rokoch bola ročná produkcia ešte vyše 800 hrivien, ale od 80. rokov klesla. V poslednom desaťročí 17. storočia sa už získalo ročne len 20-30 hrivien striebra. Celkom sa za 54 rokov z obdobia 1630-1700 odovzdalo z Banskobystrickej komory do kremnickej mincovne 36 256 hrivien, t. j. ročne 672 hrivien striebra.
2.12. Baníctvo na začiatku 18. storočia
Na začiatku 18. storočia prekonalo slovenské baníctvo ťažké krízové obdobie. Už prvé kontakty stredoslovenskej banskej oblasti s kuruckými vojenskými skupinami v septembri 1703 priniesli vydrancovanie Starých Hôr a Španej Doliny. Ako trest za krátkodobé poddanie sa cisárskemu generálovi Šlikovi musela Kremnica zaplatiť v novembri 1703 10 000 zlatých. Neustále vynucovanie peňazí, zbraní, odevov, vozov, koní, potravín a vojakov priviedlo banské mestá na pokraj záhuby
