2.1. Situácia v baníctve
Moháčska katastrofa, vnútorné zápasy medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom Habsburským, obsadenie južných častí Uhorska Turkami, ako aj stúpenie cien životných potrieb malo na baníctvo neblahé následky. Bohatí ťažiari zo strachu pred Turkami a pre rozhárané vnútorné pomery opúšťali banské podniky a odchádzali z banských miest aj s nahonobeným majetkom. Komisári, vysielaní kráľovnou Máriou do banských miest, nedokázali úpadok zastaviť. Odliv kapitálu a podnikateľov nezastavil ani výslovný zákaz Ferdinanda II. z roku 1544. Narastali aj rozličné výrobné problémy. Najväčšie starosti spôsobovali banské vody. V Kremnici zaliala hlbšie partie baní voda. V Novej Bani sa darilo bane odvodňovať len pomocou púmp. Výrobné náklady stúpli. Pre drahotu sa museli zvýšiť mzdy. Priemerná mzda baníka bola z 50 na 70 denárov týždenne. Prenikanie do väčších hĺbok, čerpanie banských vôd, rozsiahla doprava a podobne si vynucovali narastanie počtu pracovných síl. Roku 1535 konštatovali kráľovský komisári v Kremnici , že na prácu, ktorú predtým robil jeden baník, sú teraz traja. V Banskej Štiavnici bolo treba najmenej desať baníkov tam, kde predtým pracovali traja či štyria. Podobne to bolo aj v banskobystrickom revíri.
2.2. Produkcia
Produkcia baní bola v tom čase nízka. V prvom polroku 1535 sa z celej stredoslovenskej banskej oblasti (4.10. prílohy) zamenilo v kremnickej mincovni 11 750 hrivien zlatostriebra. Pomerne vysoká bola produkcia striebra v banskobystrickom rudnom revíri. Fuggerovci vyrobili v rokoch 1526-1539 112 522 hrivien, t.j. ročne priemerne 8625 hrivien a v rokoch 1541-1543 37 049 hrivien striebra.
2.3. Medenorudné baníctvo
Medenorudné baníctvo na Slovensku prekonalo v 16. Storočí vari najväčšie zmeny. Mediarsky podnik v Banskej Bystrici bol pod správou Fuggerovcov najrozsiahlejším a najlepšie vybudovaným podnikom vo vtedajšej dobe. Pracoval stále s vysokými ziskami.
Erárny banský závod na ťažbu zlata v Kremnici zamenil v uvedenom polroku v mincovni len 47 hrivien zlatostriebra, banskoštiavnická komora dodala 10 263 hrivien a z banskobystrických baní odovzdali Fuggerovci do mincovne 1294 hrivien striebra.
Ťažba rúd sa síce postupne zmenšovala, ale produkcia kovov sa držala na primeranej výške, pretože sa spracúvali banské a troskové odvaly, ktoré mali ešte dosť vysoký obsah medi a striebra.
2.4. Podnikanie Fuggerovcov
V rokoch 1526-1539 získali Fuggerovci z banskobystrických baní 247 000 centov (priemerne ročne 20 538 centov) a v rokoch 1541-1545 až 108 885 (priemerne ročne 21 777 centov) medi. Banskobystrická meď sa vyvážala na viaceré európske a zámorské trhy. Zásobovali sa ňou nemecké krajiny, Nizozemsko Benátky, Španielsko, Portugalsko, severná Afrika a i.
Roku 1545 oznámil Anton Fugger, že sa vzdáva nájmu banskobystrického mediarskeho podniku. Na dvore cisára Ferdinanda to vyvolalo zdesenie, pretože dvorské orgány sa na prevzatie podniku nepripravili. Úsilie dvora i samého cisára, aby si Fuggerovská spoločnosť ponechala podnik v prenájme ešte aspoň rok, neviedlo k cieľu. Anton Fugger súhlasil len s poskytnutím pôžičky dvoru vo výške 30 000 zlatých, aby sa výroba v podniku mohla udržať. A tak bol banský erár nútený začať v apríli 1545 banskobystrický mediarsky podnik prebrať do priamej správy. Prevzatie podniku a najmä jeho počiatočné riadenie bolo spojené s mimoriadnymi ťažkosťami. Erár nemal k dispozícií potrebný kapitál, nemal odborníkov na riadenie výroby, nemal prehľad o pomeroch na svetových trhoch s meďou a nemal ani potrebné obchodné spojenia. Za krátku dobu sa však podarilo počiatočne ťažkosti prekonať a podnik začal opäť prosperovať.
2.5. Obchod s meďou
Erárna správa nedokázala však zorganizovať vlastný obchod s banskobystrickou meďou a tak dodávala meď sčasti naďalej Fuggerovcom, sčasti iným hornonemeckým obchodným domom. Veľkou prekážkou osamostatnenia banskobystrického mediarskeho podniku spod vplyvu týchto obchodných spoločností bola veľká zadĺženosť dvora a stále nové pôžičky, ktoré dvor bral na banskobystrickú meď. Podnik tak nemal často ani prostriedky na financovanie výroby. Od konca 40. rokov 16. storočia sa obchodu s banskobystrickou meďou zmocnila augsburgská spoločnosť M. Manlicha, ktorá dostávala i napriek protestom správy podniku všetku vyrobenú meď. Roku 1553 vyviezol napríklad M. Manlich len na Iberský polostrov vyše 13 000 centov medi. Od konca 60. rokov nastala v mediarskom podniku kríza. Spôsobila ju najmä dánsko-švédska vojna, vyradenie Antverp z obchodu s banskobystrickou meďou, ťažkosti s odbytom a nedostatok kapitálu na financovanie výroby. Roku 1560 vyprodukoval banskobystrický mediarsky podnik ešte vyše 21 300 centov medi. Od 70. Rokov vyrábal však ročne už len okolo 9000-10 000 centov. Všetku vyrobenú meď preberali nákladníci a predávali ju s veľkými ziskami na svetových trhoch.
2.6. Železnorudné ložiská
Železiarska výroba bola na Slovensku tiež rozsiahla a významná. Boli už známe takmer významnejšie ložiská železnej rudy na Pohroní, v Gemeri, na Spiši i v Abovskej stolici.
Druhým dôležitým banským a hutným komplexom, ktorý bol erár nútený prevziať do vlastnej správy, bol rozsiahly mediarsky podnik v Banskej Bystrici. Fuggerovci ho neboli ochotní naďalej prenajímať, a tak neostávalo Ferdinandovi I. nič iné, ako bane a huty prevziať a zorganizovať na ich riadenie samostatnú komorskú správu. Erárny mediarsky podnik v Banskej Bystrici hral potom vo vojenských, finančných a politických podujatiach viedenského dvora vážnu úlohu, pretože z neho plynuli veľké zisky a meď aj významnou strategickou surovinou.
2.7. V Banskej Bystrici
V Banskej Bystrici zriadil Ferdinand pre správu medenorudných baní, hút, hámrov a pod. osobitnú banskú komoru. Pre celú stredoslovenskú banskú oblasť sa rozhodol zriadiť ako vrchný riadiaci a dozorný orgán hlavný komorogrófsky úrad, ktorého sídlom sa stala Banská Štiavnica.
2.8. Nový banský poriadok
Veľmi vážnym zásahom do pomerov v stredoslovenských banských mestách i do baníctva v celom Uhorsku bolo úsilie Ferdinanda I. nastoliť nový banský poriadok. Hneď po prevzatí stredoslovenských banských miest roku 1548 poveril dolnorakúsku komoru vypracovaním nového banského poridku. Chcel ním obmedziť staré výsady a privilégiá banských miest, uprednostniť vlastné regálne práva, vytvoriť podmienky pre väčšiu kontrolu nad banskou výrobou a tým zvýšiť zisky eráru najmä z baníctva na drahé kovy a meď, ktoré v tejto oblasti prevládalo.
Medzi najvýznamnejších odberateľov banskobystrickej medi patrili hornonemecké obchodné domy. V rokoch 1548-1560 Matej Manlich, v rokoch 1560-1563 Ulrich Linck, v rokoch 1563-1569 odoberala banskobystrickú meď spoločnosť Michal Manlich a Filip Welser, v rokoch 1569-1587 Wolfgang Paller a Leonard Weiss, od roku 1578 aj rakúsky finančníci Castell a Croy. Na začiatku 17. Storočia vstúpil do obchodu s banskobystrickou meďou viedenský finančník Lazar Henckel.
Medzi Hlavný komorogrófsky úrad mal mať dozor nad celým baníctvom, hutníctvom a mincovníctvom v oblasti stredoslovenských banských miest. Komorský gróf mal byť aj vrchným vojenským a mal mať na starosti vojenskú ochranu tejto dôležitej oblasti. Práve pre také veľké nároky sa Viedni dlho nepodarilo nájsť vhodnú osobu na obsadenie tejto funkcie. Prvým hlavným komorským grófom sa stal Dávid Hág. Do funkcie nastúpil roku 1598.
Stredoslovenské banské mestá odmietli nový banský poriadok prijať. Medzi panovníkov, resp. dolnorakúskou komorou a banskými mestami, sa rozpútal dlhý zápas, ktorý mal niekoľko etáp. Prvá skončila za Ferdinandovho nástupcu Maximiliána II. kompromisom.
Banský poriadok prijali stredoslovenské banské mestá na konci roku 1570. Tlačou vyšiel roku 1573. Známy je pod názvom Nový alebo Maximiliánov banský poriadok.(4.4. prílohy)
Významná bola aj železiarska výroba na Pohroní. Zo železiarní na Horehroní, najmä z Hronca, sa zasa zásobovali bane na okolí Banskej Bystrice.
2.9. Železná ruda
Na území Slovenska sa vyskytovalo ako železná ruda najmä ocieľok (siderit). V horných partiách ložísk bol zvetraný na hnedeľ (limonit) , ktorý bol hlavnou rudou, spracúvanou v tzv. slovenských peciach. Zriedkavejší bol výskyt krveľa (hematit), a magnetovca (magnetit). Zato práve posledná ruda bola na výrobu kvalitného železa veľmi potrebná a obyčajne sa pridávala k iným železným rudám.
2.10. Spôsoby rozpojovania horniny (4.6. – 4.8. prílohy)
Hĺbenie šácht, razenie banských chodieb a dobývanie rúd sa robilo jednoduchým spôsobom, zaužívaným už storočia predtým. Ako nástroje sa používali predovšetkým želiezko či dláto, osadené na drevenom porisku, a kladivo. Pomocou týchto dvoch jednoduchých ale účelných nástrojov sa vyrazili dlhé kilometre banských chodieb a dobylo sa množstvo rúd. Postu bol však pomalý. Za rok sa pokročilo pri razení banskej chodby len 8-10 metrov. Okrem toho používali baníci pri práci aj rozličné kliny, čakany, grace a sochory. Pri rozpojovaní veľmi tvrdej horniny sa používali aj drevené kliny. Do čelby sa vysekali otvory a do nich sa vtĺkali masívne kliny, zhotovené obyčajne zo suchého bukového dreva, ktoré sa polievali vodou. Nasávaním vody sa zväčšoval ich objem, okolitá hornina praskala a dala sa ľahšie odstraňovať. Používala sa aj metóda dobývania ohňom. Pred čelbou sa nakládla hranica dreva, ktorá sa zapálila. Vyžarované teplo a plamene rozohriali horninu, ktorej objem sa tým zväčšoval. Pri ochladzovaní, ktoré sa urýchľovalo polievaním studenou vodou, hornina praskala a dala sa ľahšie a rýchlejšie dobývať. Dobývanie ohňom sa mohlo robiť len na miestach, kde bolo dobré vetranie, pretože ináč by dym zamoril bane a prekážal by pri práci.
O dobývaní ohňom sú zo Slovenska známe viaceré zmienky zo 16. i 17. storočia. V 16. storočí sa táto metóda alikovala najmä v Kremnici, kde bola tvrdá hornina. Zo 17. storočia sú správy o dobývaní ohňom z Boce, Ľubietovej a ešte aj po zavedení strelného prachu z Banskej Štiavnice.
Rozpojovanie horniny týmito metódami bolo pomalé a namáhavé. Preto mimoriadny význam malo zavedenie trhania horniny v baniach pomocou strelného prachu. Ojedinelé pokusy použiť strelný prach v baniach sa vyskytli v Taliansku už koncom 16. storočia, ale nemali praktický význam. Prvý úspešný pokus urobil v Banskej Štiavnici 8. februára 1627 Gašpar Weindl.
V baniach na Španej Doline už roku 1629 a o desať rokov sa tam urobilo ročne vyše tisíc odstrelov. V Banskej Štiavnici vykonával funkciu strelmajstra sám Gašpar Weindl. Zavedením tejto metódy značne vzrástla produkcia kovov. Urýchlilo sa aj razenie dopravných chodieb a iných banských diel. Zo Slovenska sa používanie strelného prachu v baníctve rozšírilo aj do iných oblastí Európy a prispelo k podstatnému zvýšeniu produkcie kovov v svetovom meradle.
2.11. Produkcia striebra v banskobystrickom revíre
Počas povstaní poklesla produkcia o polovicu. Podobná situácia bola aj v banskobystrickom rudnom revíre, ktorý produkoval predovšetkým meď, ale aj dosť veľké množstvá striebra. Prenikaním do väčších hĺbok klesal obsah striebra v rudách. Okrem toho rozličné nepokoje spôsobili celkový pokles ťažby rúd. V 30. Rokoch 17. Storočia sa z baní na okolí Banskej Bystrice získalo vyše 1000 hrivien striebra ročne. V 50. rokoch bola ročná produkcia ešte vyše 800 hrivien, ale od 80. rokov klesla. V poslednom desaťročí 17. storočia sa už získalo ročne len 20-30 hrivien striebra. Celkom sa za 54 rokov z obdobia 1630-1700 odovzdalo z Banskobystrickej komory do kremnickej mincovne 36 256 hrivien, t. j. ročne 672 hrivien striebra.
2.12. Baníctvo na začiatku 18. storočia
Na začiatku 18. storočia prekonalo slovenské baníctvo ťažké krízové obdobie. Už prvé kontakty stredoslovenskej banskej oblasti s kuruckými vojenskými skupinami v septembri 1703 priniesli vydrancovanie Starých Hôr a Španej Doliny. Ako trest za krátkodobé poddanie sa cisárskemu generálovi Šlikovi musela Kremnica zaplatiť v novembri 1703 10 000 zlatých. Neustále vynucovanie peňazí, zbraní, odevov, vozov, koní, potravín a vojakov priviedlo banské mestá na pokraj záhuby
2.13. Mediarsky podnik v Banskej Bystrici
Po Bočkaiovom povstaní sa banskobystrický mediarsky podnik nachádzal v katastrofálnom stave. Bane boli zväčša opustené, povrchové zariadenia zničené, robotníctvo sa rozišlo. Výroba v baniach, hutách a hámroch sa obnovovala len postupne a za pomoci poddaných okolitých panstiev. Situácia sa zlepšila, keď dvor uzavrel novú zmluvu s nákladníkmi W. Pallerom a L. Henckelom, ktorí poskytli prostriedky na financovanie obnovy a výroby. Od roku 1612 sa už v banskobystrickom mediarskom podniku vyrábalo 8000-10 000 centov a v ľubietovskom revíre okolo 400 centov medi ročne. Za poskytnuté financie dostávali nákladníci všetku vyrobenú meď. Predávali ju na domácich trhoch, ale najmä vyvážali do zahraničia. Veľké množstvá slovenskej medi sa vyvážali do Hamburgu a odtiaľ do Amsterdamu, Španielska a inde. Cez Viedeň sa zasa vyvážala najmä do Benátok. Cena medi stúpla zo 16 na 21 zlatých. Nákladníci sa však obohacovali predovšetkým sami. Podnik zápasil veľmi často s nedostatkom peňazí, nevyplácal mzdy a tak si ich robotníctvo muselo často vymáhať štrajkami a inými radikálnymi spôsobmi.
Posledné obdobie Betlenovej vlády opäť spôsobilo spustošenie podniku. Roku 1626 sa musela výroba načisto zastaviť. V 30. rokoch začala slovenskej medi konkurovať na svetových trhoch švédska a neskôr aj japonská meď. V tom čase sa v banskobystrickom podniku vyrábalo okolo 6500 centov medi ročne. V 40. rokoch sa robili v Banskej Bystrici pokusy vyrábať z tamojšej medi mosadz. Od roku 1642 prenajal dvor banskobystrický mediarsky podnik viedenským obchodníkom bratom Joanelliovcom. Nákladnícky systém financovania sa tak zmenil na priame riadenie výroby. Vytvorili sa ešte väčšie možnosti drancovania baní a ožobračovania banského osadenstva. V rokoch 1642-1648 mali napríklad nájomcovia čistý zisk vyše 160 000 zlatých, hoci podnik v tých rokoch takmer zanikol. Po povstaní Juraja Rákociho sa roku 1645 prestalo v ňom pracovať a osadenstvo sa pre mor, nedostatok potravín a nevyplácanie miezd porozchádzalo.
Po tridsaťročnej vojne sa podarilo výrobu znovu obnoviť, a to aj za pomoci rozličných vnútorných zmien. Roku 1662 sa napríklad zaviedli v baniach 8-hodinové pracovné smeny miesto dovtedajších dvoch štvorhodinových, medzi ktorými bola prestávka. Zavádzala sa aj nepretržitá, t. j. trojsmenná práca. Na kontrolu odpracovaných smien sa zaviedli rováše. Drevorubačom a uhliarom sa obmedzoval chov dobytka a žiadali sa od nich pravidelné dodávky dreva a drevného uhlia pre bane a huty. Produkcia medi tak opäť vzrástla. Roku 1680 zriadila Dvorská komora vo Viedni vlastný, teda erárny úrad na odpredaj medi. Znamenalo to zvýšenie ziskov eráru, pretože ceny medi na svetových trhoch stúpli na 40-42 zlatých za cent. Okrem európskych krajín sa banskobystrická meď vyvážala aj na trhy v Indii, Číne a do prístavov v Amerike. Banskobystrický mediarsky podnik zamestnával koncom 17. storočia do 800 baníkov a hutníkov.
Stále viac sa však prejavovala relatívna vyčerpanosť rudných zásob. Šachty boli hlboké vyše 350 metrov, výrobné náklady stúpli, produkcia klesla. V rokoch 1700-1702 sa vyrobilo ročne len okolo 3000 centov medi. Podnik nestačil poskytovať ani množstvo 4000 centov, ktoré sa malo ročne dodávať do Amsterdamu ako splátka na pôžičku, ktorú poskytli nizozemské stavy viedenskému dvoru. V septembri a potom v novembri 1703 obsadila podnik vojská Františka II. Rákociho. Už hneď počas prvého obsadenia a núteného opustenia napáchali na ňom veľké škody. Barónovi Hellenbachovi, Ktorého dosadil F. Rákoci za hlavného komorského grófa, sa síce podarilo udržať v podniku výrobu, ale za nesmiernych obetí osadenstva. Produkcia opäť citeľne poklesla.
