Bola už v stredoveku silným štátom. Zakladateľ Osmanskej ríše bol emír Osman. Ovládli Malú Áziu a namierili výboje na Byzantskú ríšu a slovanské štáty v juhovýchodnej Európe, obsadili územie Bulharov a Srbov. V roku 1453 dobili hlavné mesto Byzantskej ríše Konstantinopolis a premenovali ho na Istanbul. Ďalej ovládli územie dnešného Rumunska, Bosnu a ohrozovali Uhorsko. Po bitke pri Moháči v roku 1526 obsadili veľkú časť Uhorska. V roku 1683 boli Turci definitívne porazení pri Viedni zásluhou poľských a rakúskych vojsk. postupne strácali európske územia, ale trvalo to do konca 19. stor. Turecká nadvláda spôsobila v krajinách všeobecný úpadok, vývoj sa krajinách zastavil.
Uhorsko po bitke pri Moháči
Po bitke pri Moháči zostalo Uhorsko 150 rokov pod Tureckou nadvládou. Pri Moháči zahynul mladý kráľ Ľudovít II. Jagelovský aj cirkevní hodnostári. Uhorsko zostalo bez svetskej a cirkevnej moci. O neobsadený uhorský trón boli viacerí záujemcovia – Ferdinand I. Habsburský a sedmohradský vojvoda Ján Zápolský. Vznikli medzi nimi boje, Zápolský sa spojil s Turkami. Výsledok bol takýto: Uhorsko sa rozdelilo na 3 časti, väčšinu územia dnešného Maďarska obsadili Turci. Semohradsko a časť východného Slovenska bolo v područí Zápolských, ostatná časť Slovenska a malá časť Uhorska na západe patrili Ferdinandovi I. Habsburgovci v strednej Európe postupne vytvorili veľkú ríšu, ktorá trvala od roku 1526 až do roku 1918. Budín bol obsadený Turkami preto hlavným mestom Uhorska sa stala Bratislava. Turci na Slovensku ovládli len časť južného územia, podnikali lúpežné nájazdy, najmä na hrady a banské mestá. Na podmanených územiach museli obyvatelia platiť dane. Obyvateľstvo slobodného územia Slovenska sa muselo podieľať na protitureckej obrane. Slovensko ako celok nikdy nepodľahlo tureckej presile. Porážkou Turkov pri Viedni v roku 1683 sa skončilo utrpenie.Do konca 17.stor. bolo oslobodené takmer celé Uhorsko.
Reformácia a protireformácia
V 16. storočí vystúpili niektorí kritici z radov duchovenstva s myšlienkou prinavrátiť rímsko-katolíckej cirkvi jej pôvodné poslanie. Chceli cirkev reformovať a odstrániť nedostatky. S otvorenou kritikou katolíckej cirkvi vystúpil katolícky kňaz a profesor na univerzite Martin Luther v roku 1517. Odsúdil predávanie odpustkov, žiadal zrušiť celibát, zjednodušiť náboženské obrady, konať ich v národnom jazyku a zákaz zasahovať cirkvi do svetských vecí. Svoje názory vyjadril v 97 tézach, pribil ich na bránu katedrály vo Wittenbergu. Jeho učenie je základom evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania. Uzavretím augsburgského mieru sa prijala zásada „čia pôda, toho náboženstvo“. Poddaní museli vyznávať vieru svojho pána.
Protireformácia – vystúpenie proti reformácii viedla katolícka cirkev. Vznikol rad jezuitov, ktorí sa snažili o obnovenie jednoty katolíckej cirkvi. Vznikali inkvizične súdy, ktoré mučili a popravovali prívržencov iného vierovyznania, tzv. kacírov. V dôsledku toho, že sa nedokázali tieto dva smery dohodnúť vypukli dlhotrvajúce a kruté náboženské vojny. Význam reformácie je v tom, že podporila vznik nových myšlienkových prúdov a sloboda vierovyznania odvtedy patrí k základným ľudským právam.
Náboženské vojny v Európe a protihabsburské povstania na Slovensku v 17. stor.
Francúzsko – kruté náboženské boje trvali medzi katolíkmi a protestantmi vyše 30 rokov. Ich vyvrcholením sa stala bartolomejská noc v Paríži, boli vyvraždení protestanti. Po tejto udalosti boli boje ukončené vydaním Nantského ediktu, ktorý zaručoval slobodu vierovyznania vo Francúzsku.
Tridsaťročná vojna /1618-1648/
Prvým celoeurópskym ozbrojeným konfliktom sa stala 30 ročná vojna. Proti Habsburgovcom /katolíci/ vystúpili štáty, kde bola prijatá reformácia – Francúzsko, Anglicko, Nizozemsko, Škandinávske štáty a protestantské stavy /šľachta, meštianstvo/ v Uhorsku, Nemecku a Čechách. Vojna začala povstaním českých stavov v roku 1618. Zosadili Habsburgovcov a zvolili si za kráľa vodcu protestantov v Nemecku Fridricha Falckého. V roku 1620 v bitke na Bielej hore Habsburgovci české stavy porazili. Najviac bojov sa odohrávalo na území Čiech a Nemecka. Vojna sa skončila Vestfálskym mierom v roku 1648. Výsledky mieru – nezávislosť získali Švajčiarsko a Nizozemsko, Čechy a Uhorsko zostali súčasťou habsburskej monarchie. Habsburgovci obnovili centralistickú absolutistickú monarchiu a náboženskú neslobodu, čo vyvolávalo ďalšie konflikty. Preto sa nevrátil do Čiech Ján Ámos Komenský.
30 ročná vojna prehĺbila politické a hospodárske rozdiely medzi západnou, strednou a východnou Európou. V západnej Európe pokračoval hospodársky rozvoj, stredná a východná Európa stagnovala.
Protihabsburské povstania uhorskej šľachty
Uhorské stavy /šľachta a mešťania/ v 17. a zač. 18. stor. bojovali proti centralistickej moci Habsburgovcov a za náboženskú slobodu. Organizátormi boli šľachtici z východného Slovenska a Sedmohradska. Časť povstaní bola počas 30 ročnej vojna, ale pokračovali aj po nej. Boli to povstania Štefana Bočkaya, Gabriela Betlena, Juraja Rákoczyho, Františka Vešeléniho /majiteľ Strečna/. Vodca povstania Imrich Tekely spojil sa s Turkami a po ich porážke časť povstalcov bola kruto potrestaná, táto udalosť vošla do história ako prešovské jatky. Uhorský odboj sa skončil uzavretím kompromisného mieru medzi cisárom a uhorskou šľachtou v roku 1711 Szatmarským mierom. Podľa neho uhorská šľachta si udržala majetky, uhorský snem a Habsburgovci získali dedičné právo na uhorský trón.
Anglická revolúca /1640-1660/
Začiatkom 17. stor. sa v Anglicku začala hlboká kríza spoločnosti /sociálna, hospodárska, politická/, vládol Karol I. /dynastia Stuartovcov/. Chcel vládnuť absolutisticky bez parlamentu. Podporoval šľachtu a duchovenstvo. Vyvolalo to nespokojnosť parlamentu a obyvateľstva. Chcel nanútiť anglikánsku cirkev protestantskému Škótsku, vzbúrili sa. Kráľ bol nútený zvolať parlament, ktorý predtým rozpustil. Chcel získať jeho súhlas na vypísanie daní, potreboval peniaze na vedenie vojny proti Škótsku. Parlament to odmietol a kráľ musel zložiť zbrane. Krajina sa rozdelila na tábor parlamentný a kráľovský. Spojencom kráľa bola šľachta a duchovenstvo. Parlamentný tábor sa skladal z viacerých prúdov. Takzvaní prezbyteriáni boli nepriatelia cirkvi, mali podporu bankárov a obchodníkov. Ďalší boli independenti, boli privrženci slobody náboženského vyznania, ich oporou bolo stredné a nižšie meštianstvo. Vypukla vojna medzi kráľom a parlamentom. Na čele parlamentnej armády bol Oliver Cromwel, parlament zvíťazil. V roku 1649 bol kráľ popravený, Anglicko sa stalo jediný raz republikou. V krajine vznikali nepokoje a Cromwel nastojil diktatúru. Potlačil odporcov a podmanil si Írsko a Škótsko, položil základy Veľkej Británie. Rozvíjal obchod a Anglicko sa stalo námornou veľmocou. Po jeho smrti bola obnovená monarchia, ale konštitučná, čiže ústavná. V ústave boli vymedzené práva kráľa a parlamentu.
Význam revolúcie – politické zmeny vytvorili podmienky na rýchli hospodársky rozvoj, ktorý v 2. pol. 18. stor. vyústil do priemyselnej revolúcie a tak Anglicko otvorilo v Európe éru búrlivého priemyselného podnikania, ktorá v podstate trvá dodnes.
Obdobie absolutizmu /1648-1789/
