Roku 44 pred n. l. ho však zavraždili sprisahanci vedení Brutom a Cassiom.

Vrahovia si možno mysleli, že "zachránili" alebo "obnovili" republiku, ale v tom čase už bola vláda jediného muža nevyhnutnosťou. Po Ceasarovej smrti zápasili o moc dvaja súperi: Ceasarov adoptívny syn Octavianus a Marcus Antonius. Tí si rozdelili ríšu a istý čas vládli spolu. Antonius prevzal vládu nad východnými provinciami, kde sa romanticky zaľúbil do egyptskej kráľovnej Kleopatry, zatiaľ čo Octavianus vládol na západe. Roku 31 pred n. l. sa už Octavianus cítil byť takým silným, že sa rozhodol na svojho súpera zaútočiť. V námornej bitke pri Aktiu nad Antoniom a Kleopatrou skutočne zvíťazil. O štyri roky neskôr senát vymenoval Octaviana za prvého občana Ríma a odovzdal mu kontrolu nad armádou a všetkými hlavnými provinciami. Octavianus - už ako Augustus - sa stal prvým z radu mnohých rímskych cisárov, ktorí vládli na západe až do roku 476 n. l. a na východe až do roku 1453, keď Konštantinopol dobyli osmanskí Turci.

V priebehu 1. storočia pred n. l. Rímska ríša významne rozšírila svoje územia. Na konci storočia k nej už patrila Malá Ázia a Sýria (tieto územia pripojil Pompeius), Galia (pripojená už Ceasarom) a Egypt (ktorý dobyl samotný Augustus). Rimania tak ovládli celé Stredomorie. Augustus sa rozhodol dať svojej ríši pevné prirodzené hranice. Napríklad na Balkáne podnikol výpravu, ktorou dobyl územie pozdĺž Dunaja. V Germánii sa pokúsil rozšíriť hranice až k rieke Labe, ale keď Germáni r. 9 n. l. rozohnali jeho légie v bitke v Teutoburskom lese, stiahol sa znovu na líniu Rýna. Keď Augustus o päť rokov neskôr umieral, varoval svojho nástupcu, aby sa hranice ríše nerozširovali ďalej, ako stanovil. Napriek tomu sa postupne pripájali ďalšie územia, predovšetkým počas vlády Claudia (41 - 54), Traiana (98 - 117) a Septimia Severa (193 - 211). Na severe tvoril hranicu Rímskej ríše Dunaj a pozdĺž neho sa proti "barbarom" budoval obranný systém - Limes Romanus. Rímske jednotky sa pohybovali aj na území dnešného Slovenska.

Éra Augustovej vlády bola zlatými časmi pre umenie. Cisár považoval mecenášstvo za jednu z povinností prvého občana Ríma. Podporoval a povzbudzoval Horácia, Vergília a Lívia. Mecénmi básnikov a historikov sa stávali aj iní bohatí Rimania. Najväčším literárnym dielom, ktoré vtedy vzniklo, bola Vergíliova Eneida, epická báseň, v ktorej básnik vyrozprával príbeh o vzniku Ríma ako legendu o Eneovi, ktorý po dobytí Tróje utiekol do Itálie a začal nový život.