Osídlenie a etnické pomery

Z územia ohrozeného Turkami obyvatelia utekali na sever, kde osídľovali hornatejšie oblasti severného a stredného Slovenska. Na juhu boli Chorváti a Maďari, na severe poľskí a ukrajinskí prisťahovalci. Usadzovanie šľachty maďarského pôvodu na Slovensku spôsobilo, že v 18. stor. tu žila viac ako polovica uhorskej šľachty. Takmer čisto slovenské obyvateľstvo bolo v kráľovských mestách ako Skalica, Trenčín, Zvolen a Brezno. Bojové operácie spustošili stovky dedín pri hlavných komunikáciach.

Do okolia Nových Zámkoch sa po ústupe Turkov sťahovali Slováci i Moravania. Chorváti na západnom Slovensku splynuli so slovenským kultúrnym prostredím, v okolí Komárna sa pomaďarčili. Židovské obyvateľstvo žilo bez väčších konfliktov s ostatnými obyvateľmi.

Vykorisťovanie poddaných, ktorí boli v podmienkach nevoľníctva, museli robotovať na opravách stoličných hradov, pri výstavbe protitureckých pevností, čo viedlo k nespokojnosti. V Potisí vypuklo v roku 1631 roľnícke povstanie Petra Časára, ktoré sa rozšírilo až na východné stolice. Časár podporil odboj Juraja I. Rákociho proti Habsburgovcom. Časára v Košiciach odsúdili a drasticky rozštvrtili. V roku 1707 vypukla vzbura baníkov v Banskej Štiavnici, proti zlým sociálnym pomerom. Vzbura bola potlačená. Na začiatku 18. stor. po skončení Rákociho povstania sa rozmáhalo zbojníctvo ako zvlášny druh odporu poddaných proti feudálnemu útlaku. Tam patrí aj Juraj Jánošík.

Rozsiahle presuny obyvateľov utekajúcich pred Turkami, náboženské spory vyvolali národnostné nezhody. V roku 1608 sa snem v Bratislave okrem náboženskej slobody uzniesol aj na rovnakých právach šľachticov a mešťanov v slobodných mestách bez ohľadu na národnosť.

V 17 stor. cudzinci označovali Slovákov – Bohemi. V matrikách jezuitských kolégií v Trnave a Trenčíne sú Slováci zapísaní ako Slavus alebo ako Pannonus.