No práve v týchto bezútešných časoch  prichádzali zo zahraničia správy o vzrastjúcom odpore ujarmených národov, správy, ktoré boli posilou aj domácemu odboju. Vedúcou silou tohto odboja bola aj ďalej ilegálna komunistická strana. V MT sa vybudovala aj nová ilegálna tlačiareň, z ktorej vyšlo veľa letákov. Tu sa vytlačil významný stranícky dokument „Ohlas komunistickej strany slovenskému ľudu“ a prvomájové číslo Hlas ľudu, ilegálneho orgánu KSS.

Obrat v situácii nastal, keď sa fašistická branná moc, znásobená desiatkami arzenálov podmanenej Európy a celým jej zbrojným potenciálom, zákerne vrhla 22. júna 1941 na ZSSR. Nacisti pálili a drancovali ukrajinské a bieloruské mestá a dediny, vraždili
pokojné obyvateľstvo. Dokazovali, že chcú zničiť slovanské národy. Slovenské jednotky museli odísť na východný front do bratovražedného boja.

Lenže blesková vojna na východe nemala úspech. Zdrvujúca porážka nemeckej armády pri Moskve a na prelome rokov 1942 –
1943 pri Stalingrade odhalila lživosť nemeckej a ľudáckej propagandy, ktorou sa už slovenský ľud nedal pomýliť. V Turci ako na celom Slovensku, vedúcou silou odboja bola robotnícka trieda vedená KSS, trvale sympatizujúca sa ZSSR. 

Na domáci odboj malo veľký vplyv masové vystúpenie sovietskych partizánov na Ukrajine a v Bielorusku a prechod mnohých slovenských vojakov na sovietsku stranu. Podľa ich vzoru sa už v júli 1943 v horách nad Bystričkou pri Martine začala organizovať prvá partizánska skupina vedená nadporučíkom Viliamom Žingorom, ktorý odmietol ísť na východný front. V tomto roku sa strediskom partizánov stala horáreň na Podstráňach. Vo Valčianskej doline sa zorganizovala ďalšia partizánska skupina pod velením Pavla F Kolesnikova. V Trebostovskej doline začala vyvíjať činnosť skupina Nikolaja Poľakova, nad Vrútkami skupina Nikolaja Surkova, pri Budišia Martinov skupina...

Pod vplyvom podpísania zmluvy medzi Československom a ZSSR v decembri 1943, ďalej víťazstiev Sovietskej armády, schôdzky
Stalina, Roosevelta a Churchila v Teheráne, úspechov spojencov v Afrike, pádu Musoliniho a podpísania prímeria so spojencami novou talianskou vládou urýchlilo sa dosiahnutie dohody  o vytvorení ilegálnej Slovenskej národnej rady ako spoločného orgánu všetkých odbojových skupín. Táto významná tzv. Vianočná dohoda z roku 1943 vychádzala z programových cieľov KSS. V dokumente sa všetky zložky domáceho odboja dohodli „jednotne a centrálne viesť boj slovenského národa za odstránenie
necisticko-nemeckého diktátu vykonávaného i domácimi uzurpátormi politickej moci“.

Pravda, pripraviť celonárodné povstanie bez účasti armády bolo nemožné. Preto sa KSS usilovala, najmä roku 1944, nájsť spojenie s nespokojnými, antifašisticky zmýšľajúcimi dôstojníkmi a vojakmi. Ochotu spolupracovať prejavil plukovník Ján Imro, plukovník Viliam Talský sa stal zástupcom veliteľa východoslovenských divízií. Tak ťažisko príprav zostalo na Golianovi, náčelníkovi štábu Veľiteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici, ktorý mal okolo seba skupinu profašisticky orientovaných dôstojníkov.

Na prípravách a potom v SNP sa zúčastnili aj viacerí dôstojníci iných posádok. Zostávala teda úloha koordinovať civilný odboj s vojenským. Koordinácia sa uskutočnila na území Turca 20. júla 1944 v Žarnovickej doline pri Čermošnom, kde sa vypracoval plán bezprostredných príprav na Povstanie. Na porade sa zúčastnili všetci členovia  ilegálnej SNR a zástupcovia armády. Na porade sa zdôraznilo, že na čele ozbrojeného povstania slovenského ľudu bude SNR a že ozbrojený boj povedú jednotky povstaleckej armády a partizánov. SNR vyhlási obnovenie ČSR a bude riadiť celonárodný boj proti nacizmu. Povstanie sa začne, keď sa Sovietska armáda priblíži k slovenským hraniciam. Dve slovenské poľné divízie na východnom Slovensku umožnia prechod Sovietskej armáde na naše územie, aby sa spojila so slovenskými povstalcami. Za tým cieľom treba urýchlene nadviazať spojenie so Sovietskou armádou a zosúladiť jej pláni s plánmi SNR. V pláne  sa počítalo aj s druhým variantom:
povstanie sa začne, len čo sa Nemci pokúsia Slovensko obsadiť. Armádne velenie s týmto plánom súhlasilo, žiadalo však, aby sa partizánske jednotky podriadili veleniu armády. Po porade v Žarnovickej doline nastala horúčkovitá príprava ozbrojeného vystúpenia slovenského ľudu.

Ako prvá prišla do Knotorskej doliny 12. augusta 1944 skupiny Petra Alexejeviča Velička / na padákoch pristala v noci z 25. na 26. júla pri Liptovskej Osade neďaleko Ružomberka/. Po nej prišli skupiny J. P. Voľanského, L. Kalinu, E. Bielika, A. Šagáta, M. M. Sečanského, P. M. Morského – Osipova, T. Polu, I. G. Dibrova, A. S. Jegorova atď.