V partizánskych táboroch organizovali výcvik, zaviedli disciplínu. Reprezentanti tohto hnutia nadviazali styk aj s dôstojníkmi a vojakmi slovenskej armády a dohodli spoločný postup až do začiatku povstania. Už v júni 1944 bola v Martine porada zástupcov partizánskeho hnutia s predstaviteľmi armády o zásobovaní a dodávkach zbraní pre partizánov. Ďlašia porada bola 22. júna v Dolnom Kalníku. Dňa 25. júla dostali partizáni prvú sumu peňazí a väčšie množstvo zbraní.

Do príprav povstania sa zapojilo aj Hlavné veliteľstvo žandárstva, ktoré sa z Bratislavy priťahovalo do Turčianskych Teplíc, a takmer všetky žandárske stanice v Turci.

Začiatkom augusta 1944 Ministerstvo národnej obrany poverilo generála Jozefa Turanca očistiť priestor Nízkych Tatier a Veľkej
Fatry od partizánov. No jeho vojaci sa v Sklabini stretli s partizánmi a namiesto nepriateľstva došlo k zbrataniu a vzájomnému sľubu, že ich spoločným bojom bude boj proti fašizmu. 

Dňa 21. augusta v Sklabine na schôdzke ľudu, partizánov, predstaviteľov budúcej povstaleckej armády, komunistickej  strany i predstaviteľov občianskeho bloku a revolučných národných výborov vyvesili partizáni a občania na budovu „hlavného štábu, pred ktorou sa zhromaždenie konalo, ČSR zástavu. Sklabiňu vtedy vyhlásili za prvú oslobodenú obec v ČSR. Táto udalosť ešte mohutnejšie zrevolucionizovala ľud Turca. 

Na území Turca sa definitívne zrútila moc slovenského štátu. V noci z 23. na 24. augusta partizáni zatarasili tunely pri Strečne, Hornej Štubni a Kraľovanoch. V tom istom čase partizáni zlikvidovali v Turanoch gestapácke hniezdo na nemeckej píle, kde
ukoristili asi 2. milióny korún na potreby odboja; časť turianskych robotníkov sa pridala k partizánom.

Nasledovali ďalšie akcie. Dňa 25. augusta partizáni zo Sklabine zničili v Strečne nemeckú vojenskú kolónu a obsadili Martin. Moci sa tu ujal okresný a miestny revolučný národný výbor. V ten istý deň partizáni vyzbrojili v Martine národnú stráž a nasledujúci deň zneškodnili na Vrútkach nacistických poľných žandárov.

Dňa 27. augusta partizáni a železničiari martinskej stanice zajali nemeckú vojenskú misiu, vracajúcu sa z Bukurešti do Berlína, a 28. augusta keď odmietla dať sa odzbrojiť a postavila sa na ozbrojený odpor, ju v martinských kasárňach zneškodnili. 

Vyhlásené štatárium a protipartizánske akcie tisovej vlády nemali nijaký účinok. Bezpečnostné orgány a vojsko vysielané proti partizánom sa spájali s nimi. Preto si slovenská fašistická vláda povolala na pomoc nemeckú brannú moc. Dňa 28. augusta vyslanec Ludin telefonoval do  Berlína, že nemecké vojenské oddiely „zajtra budú sústredenú v priestore Púchov a Žilina a potom nasadené na ochranu železničnej trate Trenčín – Čadca s hlavnými silami v priestore Turčiansky Sv. Martin“. A tak 29. augusta začali Nemci Slovensko obsadzovať. A to bol signál na ozbrojené vystúpenie slovenského národa.

Povstanie sa malo začať, keď sa Sovietska armáda priblíži k slovenským hraniciam a keď po dohovore so sovietskou stranou východoslovenské divízie otvoria sovietskym jednotkám cestu na územie Slovenska. Žiaľ, spojenie so sovietskou stranou sa pre intrigy londýnskej vlády nepodarilo nadviazať a východoslovenské divízie sa pre nerozhodnosť veliteľov rozpadli; Nemci ich odzbrojili. Zostala iba druhá alternatíva: Povstanie začať, keď Nemci vtrhnú na Slovensko. A to sa stalo 29. augusta 1944.

Generálny štáb Sovietskej armády už 2. septembra 1944 vydal smernice na útočnú operáciu cez Karpaty s cieľom dosiahnuť
v najkratšom čase slovenské hranice a spojiť sa so slovenskými bojovníkmi.

Dňa 17. setembra 1944 vyslal na Slovnesko 1. stíhací letecký pluk, ktorý sa vyznamenal aj v bojoch o Turiec. V bitke o Karpaty Sovietska armáda silami 1. a 4. ukrajinského frontu pútala množstvom nepriateľských síl, ktoré by inak boli nasadené proti SNP.

Boje pri Žiline a v Stečninskom priesmyku ukázali, že obergrupenfuhrer SS Berger ako vtedajší hlavný veliteľ okupačných armád na Slovnesku nesplní sľub daný ríšskemu veliteľovi SS Himlerovi, že Slovensko obsadí za 4 dni. Pri Strečne si hrdinsky počínali aj francúzski partizáni; vďačný  slovenský ľud im po vojne postavil pomník na vŕšku Zvonica neďaleko Strečna.