Fašisti nasadzovali proti povstalcom v Strečnianskom priesmyku bojovú techniku, ktorú povstalci nemali. Preto nemecké jednotky pomerne rýchlo prešli cez tento úsek a 4. septembra 1944 dobyli Vrútky. Ale tu ich zastavil lepšie zorganizované a doplnené jednotky povstalcov. Rozhorel sa boj pri Záturčí, Priekope, Košútoch, na Explózií pri Sučanoch. Počas týchto bojov 
Nemci vyrabovali a vypálili dolný koniec Lipovca. Postupne ničili aj Priekopu, Záturčie, Košúty. Nemecké velenie nemohlo preraziť obrannú líniu pri Priekope a Martine. Bránila mu v tom hradba statočnosti a tá bola pevnejšia ako betónové bunkre alebo oceľové tanky.

Nepriateľ sa dostal do Turca odzadu, od Prievidze, cez pozície, ktoré bránila 4. taktická skupina. Povstalecká armáda v Turci
musela ustúpiť, ak sa chcela zachovať pre ďalšie boje. Ustúpila usporiadane smerom na Čermošné a Harmanec, pri úplnom zachovaní bojovej schopnosti a bojovej výzbroje a výstroja. Ústup vojenských častí od Martina kryli oddane a húževnate príslušníci 1. Stalinovej partizánskej brigády a časti 1. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika. Turčianskou kotlinou postupoval nepriateľ len veľmi pomaly. Naostatok Turiec obsadili, ale tým boj neustal. Partizánske oddiely zaujali pozície vo Veľkej Fatre a fašistickí dobyvatelia draho platili za každý krok do týchto bášt slobodného Československa. Až do oslobodenia Turca Sovietskou armádou, príslušníkmi 1. čs. armádneho zboru v ZSSR i 18. rumunskou pešou divíziou na jar 1945 pokračoval boj v horách. Bol to víťazný boj. Vrchy, hory a mnohé doliny Turca nepriateľ nikdy neobsadil.

Turčania priniesli v tomto boji veľké obete. Po okupovaní Turca nepriateľom začali sa represálie. Dňa 3. októbra 1944 fašisti pri Martine na Bukovinách zavraždili ukrutným spôsobom prvých 48 turčianskych povstalcov, civilistov, vojakov a partizánov. Medzi nimi bolo 20 občanov zo Sklabine na čele s predsedom ilegálneho revolučného národného výboru Jurajom Majerčíkom Koláre. Umierali statočne s pohľadom na rodné doliny, vrchy a hory Veľkej a malej Fatry. A presvedčení, že  čas oslobodneia ich vlasti je blízky. Ale ani barbarské výčiny nemeckých fašistov, vlasovcov, pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, ich brutálne a arogantné správanie k obyvateľstvu, krádeže a zbojstvá neodradili ľud od aktívneho boja.

Cez fašistické hliadky prechádzali denne desiatky ľudí do hôr so správami, liekmi a potravinami, len aby boj pokračoval. Ľud
Turca dodnes spomína na odvážne diverzie partizánov na tratiach Banská Bystrica – Martin a Žilina – Kraľovany – Ružomberok, na desiatky nočných prepadov, keď fašisti utekali z dedín i dolín Turca.


Z rokov hrôzy v Priekope

23. 9. 1938 bola vládou ČESKO – SLOVENSKA vyhlásená mobilizácia. Tak ako väčšina obyvateľov i Priekopčania reagovali na toto rozhodnutie nadšením. Spevom odprevádzali nastúpených záložníkov na obranu hraníc republiky pred Hitlerom.

Trochu iný charakter mala situácia, ktorá vznikla po vyhlásení autonómie Slovenska 6. 10. 1938 v Žiline a po 18. decembri 1938, keď sa konali prvé voľby do Slovenského snemu. Politické vedenie sa po nich dostalo do rúk HSĽS do ktorej sa zlúčili i ostatné slovenské politické strany ako do „strany slovenskej národnej jednoty“. Preto strany stojace mimo, sa začali pred rekviráciami inventárov chrániť tak, že svoj majetok schovávali v iných, vládou povolených združeniach.

Tak i v Priekope sa predstavitelia odbočky dohodli so združením evanjelickej nebola mládeže a ich javisko s technikým vybavením, stoličky z hľadiska, knižnica i písací stroj zmenili majiteľa. Antipatie si získavala HG na čele s A. Machom, ktorá sa usilovala nielen o čo najväčšie zasahovanie do vnútorného života štátu, ale i o zavedenie povinného členstva v HG od 18 do 60 rokov. Keď sa po 6. 10. 1938 HG usilovala prevziať správu v obci Priekopa, ani jeden priekopský starousadlík sa na túto úlohu nechcel podujať. „Požičaný“ bol teda komisár z Vrútok, ktorý bol starostom Priekopy až do augusta 1944. Strediskom vlastenecky cítiacich občanov sa stalo Potravinové družstvo na čele s vedúcim J. Ľuptákom. Usilovalo sa napĺňať v živote nápis na firemnej tabuli „Svoj svojmu“.

14. 3. 1938 bola vyhlásená Slovenská republika. Tlak Nemecka z počiatočnej tzv. ochrannej zmluvy postupne premenil Slovensko na jeden z jeho satelitných štátov, navyše podporovaný radikálnym krídlom politikov HSĽS. Začína sa postupne obdobie totalitnej a nedemokratickej vlády, ktoré podnecuje nespokojnosť a odpor. Napríklad z Priekopy sa muselo do Protektorátu vysťahovať do 300 obyvateľov českej národnosti.