SNP a Turiec

SNP a Turiec


Turiec zohrával významnú úlohu v dejinách Slovenská už od polovice 19. storočia:

Najprv v boji proti útlaku národnému, potom sociálnemu. Jeho pokrokový zástoj vyvrcholil v období boja proti slovenskému štátu. Tento klérofašistický štát vedel uspokojiť iba hŕstku buržoázie, ktorá sa zmocnila pozícií po českej buržoázií arizovaním zbohatla. No pospolitý človek ďalej trpel pod knutou fabrikantov a veľkostatkárov, a nielen slovenských, ale aj nemeckých. Veď takmer polovicu slovenského priemyslu mali v rukách nacistické koncerny.

Vojnová konjunktúra bola veľmi relatívna a pokojný ostrov v rozbúrenom mori Európy sa zmietal z nevyriešených národnostných, štátoprávnych, hospodárskych a najmä sociálnych problémoch. Tým, čo podporovali vznik tohto štátu, nešlo o slovenský národ ale o vlastné záujmy, o nadvládu nad svetom, v ktorom by Slovania, podľa nich „menejcenné národy“, nemali miesta.

Rozbitie republiky, hoci mala mnohé chyby, bolo v očiach prevažnej väčšiny Turčanov nešťastím. Preto vytvorenie slovenského štátu prijali s neskrývanými obavami. V klerikalizme a ľudáctve, v klérofašizme videli národnú tragédiu, ktorá môže mať
nepredvídaný koniec. Ich predtuchy sa splnili, keď mocipáni vazalského slovenského štátu národ a jeho hospodárstvo celkom podriadili fašistickému Nemecku, keď sa na Slovensku začal presadzovať totalitarizmus, militarizmus, antidemokracia a rasizmus a keď aj politicky katolicizmus začal rozpletávať vyhlasovanú jednotu národa. 

V martinských závodoch sa na základe línie strany postupne utvárali prvé ilegálne komunistické bunky v Turci. Spočiatku obstarávali finančné prostriedky a dokumenty pre ilegálnych pracovníkov. Významnú úlohu v boji proti fašizmu zohrala aj ženská
organizácia Solidarita. V jeseni roku 1939 sa utvorila ilegálna bunka na Vrútkach. Niektorí jej členovia -železničiari rozširovali propagačný materiál na celom strednom Slovensku, neskoršie pomáhali utečencom z koncentračných a pracovných táborov. Veľmi agilná bola komunistická bunka v Sučanoch. V evanjelickom kostole mala cyklostilovú tlačiareň, ktorá pôvodne pracovala u záhradníka Jozefa Daneka v MT. Tu bola umiestnená aj tajná vysielačka, ktorú však bezpečnostné orgány vysliedili a zhabali.
Ďalšie ilegálne komunistické bunky pracovali v Mošovciach, Turčeku, Turanoch, Bodorovej, v Diviakoch a inde.

Medzi prvé profašistické prejavy v Turci patrí demonštrácia občanov Sučian a okolitých dedín vyvolaná náboženskou nevraživosťou okresných funkcionárov HSĽS a svojvôľou Hlinkovej gardy. Dňa 24. apríla 1939 gardisti nezákonne zatkli antifašistov Vojtecha Hrušku, ev. farára, Jána Lazišťana a Rudolfa Príhodu. Zbili ich a vyhodili z auta na ceste do Ružomberka.
Nasledujúceho dňa okolo 2500 občanov Sučian a okolia protestovalo proti výčinom gardistov, žiadalo ich odzbrojiť a potrestať. Demonštranti vyvolávali heslá žiadajúce obnovu ČSR a nepripustili k reči okresného veliteľa Hlinkovej gardy. Demonštráciu rozohnala len silná vojenská jednotka. Gardisti zatkli 20 občanov. Správa o tejto demonštrácii sa rozniesla po celom Slovensku. Bolo teda prirodzené, že sučianski občania aj počas SNP v značnom počte bojovali tak v radoch povstaleckej armády ako aj v partizánskych brigádach

V profašistckom boji Turca významné miesto mala mládež. Keď vo februári 1938 vznikol Zväz revolučnej mládeže Slovenska mládež Turca sa začala organizovať, bojovať proti klérofašizmu a nacizmu aj tlačeným slovom. Jej usmerňovateľom 
a radcom bol Miloš Gosiorovský, vedúci funkcionár žilinskej oblasti Zväzu. Turianska mládež, najmä stredoškolská, vedená Jozefom Fraňom, Štefanom Hromekom, Jozefom Kukom, Dnielom Morgošom si postavila amatérsku tlačiareň, v ktorej ilegálny časopis  Pravda slovenskej mládeže i letáky a rozširovala ich po okolí. Dňa 21. júna 1939 však bezpečnostné orgány zatkli popredných organizátorov odboja. Bitím ich nútili priznať sa a študentov podmienečne vylúčili zo škôl. No nijako nezabránili, aby sa mládež Turca aktívne zapájala do príprav a bojov v SNP.

Od roku 1940, keď sa Európou valila záplava fašizmu, najbarbarskejšia ideológia a jej praktiky, odbojové hnutie na celom
Slovensku aj v Turci sa naďalej rozvíjalo. Podporila ho aj medzinárodná situácia. Nacistické Nemecko dokonale pripravené na dobyvačnú vojnu, obsadzovalo štát za štátom. Tí, čo obetovali Československo fašistickému Nemecku, začali pociťovať sami na sebe jeho údery. Veľká Británia sa otriasala pod leteckým náporom Nemcov, kapitulovalo Francúzsko. Hákový kríž zavial od
Bugu po Pyreneje, od Dánska po Grécko. Na Slovensku zavládol teror. 
No práve v týchto bezútešných časoch  prichádzali zo zahraničia správy o vzrastjúcom odpore ujarmených národov, správy, ktoré boli posilou aj domácemu odboju. Vedúcou silou tohto odboja bola aj ďalej ilegálna komunistická strana. V MT sa vybudovala aj nová ilegálna tlačiareň, z ktorej vyšlo veľa letákov. Tu sa vytlačil významný stranícky dokument „Ohlas komunistickej strany slovenskému ľudu“ a prvomájové číslo Hlas ľudu, ilegálneho orgánu KSS.

Obrat v situácii nastal, keď sa fašistická branná moc, znásobená desiatkami arzenálov podmanenej Európy a celým jej zbrojným potenciálom, zákerne vrhla 22. júna 1941 na ZSSR. Nacisti pálili a drancovali ukrajinské a bieloruské mestá a dediny, vraždili
pokojné obyvateľstvo. Dokazovali, že chcú zničiť slovanské národy. Slovenské jednotky museli odísť na východný front do bratovražedného boja.

Lenže blesková vojna na východe nemala úspech. Zdrvujúca porážka nemeckej armády pri Moskve a na prelome rokov 1942 –
1943 pri Stalingrade odhalila lživosť nemeckej a ľudáckej propagandy, ktorou sa už slovenský ľud nedal pomýliť. V Turci ako na celom Slovensku, vedúcou silou odboja bola robotnícka trieda vedená KSS, trvale sympatizujúca sa ZSSR. 

Na domáci odboj malo veľký vplyv masové vystúpenie sovietskych partizánov na Ukrajine a v Bielorusku a prechod mnohých slovenských vojakov na sovietsku stranu. Podľa ich vzoru sa už v júli 1943 v horách nad Bystričkou pri Martine začala organizovať prvá partizánska skupina vedená nadporučíkom Viliamom Žingorom, ktorý odmietol ísť na východný front. V tomto roku sa strediskom partizánov stala horáreň na Podstráňach. Vo Valčianskej doline sa zorganizovala ďalšia partizánska skupina pod velením Pavla F Kolesnikova. V Trebostovskej doline začala vyvíjať činnosť skupina Nikolaja Poľakova, nad Vrútkami skupina Nikolaja Surkova, pri Budišia Martinov skupina...

Pod vplyvom podpísania zmluvy medzi Československom a ZSSR v decembri 1943, ďalej víťazstiev Sovietskej armády, schôdzky
Stalina, Roosevelta a Churchila v Teheráne, úspechov spojencov v Afrike, pádu Musoliniho a podpísania prímeria so spojencami novou talianskou vládou urýchlilo sa dosiahnutie dohody  o vytvorení ilegálnej Slovenskej národnej rady ako spoločného orgánu všetkých odbojových skupín. Táto významná tzv. Vianočná dohoda z roku 1943 vychádzala z programových cieľov KSS. V dokumente sa všetky zložky domáceho odboja dohodli „jednotne a centrálne viesť boj slovenského národa za odstránenie
necisticko-nemeckého diktátu vykonávaného i domácimi uzurpátormi politickej moci“.

Pravda, pripraviť celonárodné povstanie bez účasti armády bolo nemožné. Preto sa KSS usilovala, najmä roku 1944, nájsť spojenie s nespokojnými, antifašisticky zmýšľajúcimi dôstojníkmi a vojakmi. Ochotu spolupracovať prejavil plukovník Ján Imro, plukovník Viliam Talský sa stal zástupcom veliteľa východoslovenských divízií. Tak ťažisko príprav zostalo na Golianovi, náčelníkovi štábu Veľiteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici, ktorý mal okolo seba skupinu profašisticky orientovaných dôstojníkov.

Na prípravách a potom v SNP sa zúčastnili aj viacerí dôstojníci iných posádok. Zostávala teda úloha koordinovať civilný odboj s vojenským. Koordinácia sa uskutočnila na území Turca 20. júla 1944 v Žarnovickej doline pri Čermošnom, kde sa vypracoval plán bezprostredných príprav na Povstanie. Na porade sa zúčastnili všetci členovia  ilegálnej SNR a zástupcovia armády. Na porade sa zdôraznilo, že na čele ozbrojeného povstania slovenského ľudu bude SNR a že ozbrojený boj povedú jednotky povstaleckej armády a partizánov. SNR vyhlási obnovenie ČSR a bude riadiť celonárodný boj proti nacizmu. Povstanie sa začne, keď sa Sovietska armáda priblíži k slovenským hraniciam. Dve slovenské poľné divízie na východnom Slovensku umožnia prechod Sovietskej armáde na naše územie, aby sa spojila so slovenskými povstalcami. Za tým cieľom treba urýchlene nadviazať spojenie so Sovietskou armádou a zosúladiť jej pláni s plánmi SNR. V pláne  sa počítalo aj s druhým variantom:
povstanie sa začne, len čo sa Nemci pokúsia Slovensko obsadiť. Armádne velenie s týmto plánom súhlasilo, žiadalo však, aby sa partizánske jednotky podriadili veleniu armády. Po porade v Žarnovickej doline nastala horúčkovitá príprava ozbrojeného vystúpenia slovenského ľudu.

Ako prvá prišla do Knotorskej doliny 12. augusta 1944 skupiny Petra Alexejeviča Velička / na padákoch pristala v noci z 25. na 26. júla pri Liptovskej Osade neďaleko Ružomberka/. Po nej prišli skupiny J. P. Voľanského, L. Kalinu, E. Bielika, A. Šagáta, M. M. Sečanského, P. M. Morského – Osipova, T. Polu, I. G. Dibrova, A. S. Jegorova atď.
V partizánskych táboroch organizovali výcvik, zaviedli disciplínu. Reprezentanti tohto hnutia nadviazali styk aj s dôstojníkmi a vojakmi slovenskej armády a dohodli spoločný postup až do začiatku povstania. Už v júni 1944 bola v Martine porada zástupcov partizánskeho hnutia s predstaviteľmi armády o zásobovaní a dodávkach zbraní pre partizánov. Ďlašia porada bola 22. júna v Dolnom Kalníku. Dňa 25. júla dostali partizáni prvú sumu peňazí a väčšie množstvo zbraní.

Do príprav povstania sa zapojilo aj Hlavné veliteľstvo žandárstva, ktoré sa z Bratislavy priťahovalo do Turčianskych Teplíc, a takmer všetky žandárske stanice v Turci.

Začiatkom augusta 1944 Ministerstvo národnej obrany poverilo generála Jozefa Turanca očistiť priestor Nízkych Tatier a Veľkej
Fatry od partizánov. No jeho vojaci sa v Sklabini stretli s partizánmi a namiesto nepriateľstva došlo k zbrataniu a vzájomnému sľubu, že ich spoločným bojom bude boj proti fašizmu. 

Dňa 21. augusta v Sklabine na schôdzke ľudu, partizánov, predstaviteľov budúcej povstaleckej armády, komunistickej  strany i predstaviteľov občianskeho bloku a revolučných národných výborov vyvesili partizáni a občania na budovu „hlavného štábu, pred ktorou sa zhromaždenie konalo, ČSR zástavu. Sklabiňu vtedy vyhlásili za prvú oslobodenú obec v ČSR. Táto udalosť ešte mohutnejšie zrevolucionizovala ľud Turca. 

Na území Turca sa definitívne zrútila moc slovenského štátu. V noci z 23. na 24. augusta partizáni zatarasili tunely pri Strečne, Hornej Štubni a Kraľovanoch. V tom istom čase partizáni zlikvidovali v Turanoch gestapácke hniezdo na nemeckej píle, kde
ukoristili asi 2. milióny korún na potreby odboja; časť turianskych robotníkov sa pridala k partizánom.

Nasledovali ďalšie akcie. Dňa 25. augusta partizáni zo Sklabine zničili v Strečne nemeckú vojenskú kolónu a obsadili Martin. Moci sa tu ujal okresný a miestny revolučný národný výbor. V ten istý deň partizáni vyzbrojili v Martine národnú stráž a nasledujúci deň zneškodnili na Vrútkach nacistických poľných žandárov.

Dňa 27. augusta partizáni a železničiari martinskej stanice zajali nemeckú vojenskú misiu, vracajúcu sa z Bukurešti do Berlína, a 28. augusta keď odmietla dať sa odzbrojiť a postavila sa na ozbrojený odpor, ju v martinských kasárňach zneškodnili. 

Vyhlásené štatárium a protipartizánske akcie tisovej vlády nemali nijaký účinok. Bezpečnostné orgány a vojsko vysielané proti partizánom sa spájali s nimi. Preto si slovenská fašistická vláda povolala na pomoc nemeckú brannú moc. Dňa 28. augusta vyslanec Ludin telefonoval do  Berlína, že nemecké vojenské oddiely „zajtra budú sústredenú v priestore Púchov a Žilina a potom nasadené na ochranu železničnej trate Trenčín – Čadca s hlavnými silami v priestore Turčiansky Sv. Martin“. A tak 29. augusta začali Nemci Slovensko obsadzovať. A to bol signál na ozbrojené vystúpenie slovenského národa.

Povstanie sa malo začať, keď sa Sovietska armáda priblíži k slovenským hraniciam a keď po dohovore so sovietskou stranou východoslovenské divízie otvoria sovietskym jednotkám cestu na územie Slovenska. Žiaľ, spojenie so sovietskou stranou sa pre intrigy londýnskej vlády nepodarilo nadviazať a východoslovenské divízie sa pre nerozhodnosť veliteľov rozpadli; Nemci ich odzbrojili. Zostala iba druhá alternatíva: Povstanie začať, keď Nemci vtrhnú na Slovensko. A to sa stalo 29. augusta 1944.

Generálny štáb Sovietskej armády už 2. septembra 1944 vydal smernice na útočnú operáciu cez Karpaty s cieľom dosiahnuť
v najkratšom čase slovenské hranice a spojiť sa so slovenskými bojovníkmi.

Dňa 17. setembra 1944 vyslal na Slovnesko 1. stíhací letecký pluk, ktorý sa vyznamenal aj v bojoch o Turiec. V bitke o Karpaty Sovietska armáda silami 1. a 4. ukrajinského frontu pútala množstvom nepriateľských síl, ktoré by inak boli nasadené proti SNP.

Boje pri Žiline a v Stečninskom priesmyku ukázali, že obergrupenfuhrer SS Berger ako vtedajší hlavný veliteľ okupačných armád na Slovnesku nesplní sľub daný ríšskemu veliteľovi SS Himlerovi, že Slovensko obsadí za 4 dni. Pri Strečne si hrdinsky počínali aj francúzski partizáni; vďačný  slovenský ľud im po vojne postavil pomník na vŕšku Zvonica neďaleko Strečna. 
Fašisti nasadzovali proti povstalcom v Strečnianskom priesmyku bojovú techniku, ktorú povstalci nemali. Preto nemecké jednotky pomerne rýchlo prešli cez tento úsek a 4. septembra 1944 dobyli Vrútky. Ale tu ich zastavil lepšie zorganizované a doplnené jednotky povstalcov. Rozhorel sa boj pri Záturčí, Priekope, Košútoch, na Explózií pri Sučanoch. Počas týchto bojov 
Nemci vyrabovali a vypálili dolný koniec Lipovca. Postupne ničili aj Priekopu, Záturčie, Košúty. Nemecké velenie nemohlo preraziť obrannú líniu pri Priekope a Martine. Bránila mu v tom hradba statočnosti a tá bola pevnejšia ako betónové bunkre alebo oceľové tanky.

Nepriateľ sa dostal do Turca odzadu, od Prievidze, cez pozície, ktoré bránila 4. taktická skupina. Povstalecká armáda v Turci
musela ustúpiť, ak sa chcela zachovať pre ďalšie boje. Ustúpila usporiadane smerom na Čermošné a Harmanec, pri úplnom zachovaní bojovej schopnosti a bojovej výzbroje a výstroja. Ústup vojenských častí od Martina kryli oddane a húževnate príslušníci 1. Stalinovej partizánskej brigády a časti 1. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika. Turčianskou kotlinou postupoval nepriateľ len veľmi pomaly. Naostatok Turiec obsadili, ale tým boj neustal. Partizánske oddiely zaujali pozície vo Veľkej Fatre a fašistickí dobyvatelia draho platili za každý krok do týchto bášt slobodného Československa. Až do oslobodenia Turca Sovietskou armádou, príslušníkmi 1. čs. armádneho zboru v ZSSR i 18. rumunskou pešou divíziou na jar 1945 pokračoval boj v horách. Bol to víťazný boj. Vrchy, hory a mnohé doliny Turca nepriateľ nikdy neobsadil.

Turčania priniesli v tomto boji veľké obete. Po okupovaní Turca nepriateľom začali sa represálie. Dňa 3. októbra 1944 fašisti pri Martine na Bukovinách zavraždili ukrutným spôsobom prvých 48 turčianskych povstalcov, civilistov, vojakov a partizánov. Medzi nimi bolo 20 občanov zo Sklabine na čele s predsedom ilegálneho revolučného národného výboru Jurajom Majerčíkom Koláre. Umierali statočne s pohľadom na rodné doliny, vrchy a hory Veľkej a malej Fatry. A presvedčení, že  čas oslobodneia ich vlasti je blízky. Ale ani barbarské výčiny nemeckých fašistov, vlasovcov, pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, ich brutálne a arogantné správanie k obyvateľstvu, krádeže a zbojstvá neodradili ľud od aktívneho boja.

Cez fašistické hliadky prechádzali denne desiatky ľudí do hôr so správami, liekmi a potravinami, len aby boj pokračoval. Ľud
Turca dodnes spomína na odvážne diverzie partizánov na tratiach Banská Bystrica – Martin a Žilina – Kraľovany – Ružomberok, na desiatky nočných prepadov, keď fašisti utekali z dedín i dolín Turca.


Z rokov hrôzy v Priekope

23. 9. 1938 bola vládou ČESKO – SLOVENSKA vyhlásená mobilizácia. Tak ako väčšina obyvateľov i Priekopčania reagovali na toto rozhodnutie nadšením. Spevom odprevádzali nastúpených záložníkov na obranu hraníc republiky pred Hitlerom.

Trochu iný charakter mala situácia, ktorá vznikla po vyhlásení autonómie Slovenska 6. 10. 1938 v Žiline a po 18. decembri 1938, keď sa konali prvé voľby do Slovenského snemu. Politické vedenie sa po nich dostalo do rúk HSĽS do ktorej sa zlúčili i ostatné slovenské politické strany ako do „strany slovenskej národnej jednoty“. Preto strany stojace mimo, sa začali pred rekviráciami inventárov chrániť tak, že svoj majetok schovávali v iných, vládou povolených združeniach.

Tak i v Priekope sa predstavitelia odbočky dohodli so združením evanjelickej nebola mládeže a ich javisko s technikým vybavením, stoličky z hľadiska, knižnica i písací stroj zmenili majiteľa. Antipatie si získavala HG na čele s A. Machom, ktorá sa usilovala nielen o čo najväčšie zasahovanie do vnútorného života štátu, ale i o zavedenie povinného členstva v HG od 18 do 60 rokov. Keď sa po 6. 10. 1938 HG usilovala prevziať správu v obci Priekopa, ani jeden priekopský starousadlík sa na túto úlohu nechcel podujať. „Požičaný“ bol teda komisár z Vrútok, ktorý bol starostom Priekopy až do augusta 1944. Strediskom vlastenecky cítiacich občanov sa stalo Potravinové družstvo na čele s vedúcim J. Ľuptákom. Usilovalo sa napĺňať v živote nápis na firemnej tabuli „Svoj svojmu“.

14. 3. 1938 bola vyhlásená Slovenská republika. Tlak Nemecka z počiatočnej tzv. ochrannej zmluvy postupne premenil Slovensko na jeden z jeho satelitných štátov, navyše podporovaný radikálnym krídlom politikov HSĽS. Začína sa postupne obdobie totalitnej a nedemokratickej vlády, ktoré podnecuje nespokojnosť a odpor. Napríklad z Priekopy sa muselo do Protektorátu vysťahovať do 300 obyvateľov českej národnosti.
Už v apríli sa v Priekope začínajú objavovať prvé letáky a heslá. Dokonca na priekopskom Hrádku bolo do svahu vyryté a vápnom vybielené heslo MOR HO! Čitateľné bolo až do SNP. Formujúce sa ilegálne hnutie bolo prostredníctvom najatých
konfidentov odhalené. Do Martina boli odvedení Ján Brtkomu, Ján Hrozienčik...Ostatní boli potom odvedení na výsluch do Ružomberka, no ako mladistvých ich napokon prepustili. Boli však vylúčení zo škôl, čo ich napokon priviedlo do radov partizánov. Je známe, že Milan Kostra ako medik obetavo ošetroval ranených v martinskej nemocnici, Ivan Sitár sa stal poľným pilotom a v SNP pri obrane Sučian padol. Ján Hrozienčik bol gestapákmi v Martine Pod stráňami umučený.

Ďalšie  udalosti priniesla Nemcami opravená štátna hradská zo Žiliny cez Vrútky, Priekopu na Sučany a Kraľovany. Už v auguste
po nej prúdili po zuby ozbrojení nemeckí vojaci. Časť z nich ubytovali v Priekope. Vzniknutá situácia si vyžiadala, že odpor už musel byť dôsledne organizovaný. Preto Priekopčania zakladajú ilegálny národný výbor, pripravujú bezpečnostnú hliadkovú
činnosť, rozširujú ilegálnu tlač a organizujú pomoc pre utečencov. Na pomoc zbierajú šatstvo, potraviny i peniaze.

30. augusta 1944 sa Priekopčania dozvedeli, že v Martine bola vyhlásená mobilizácia všetkých záložníkov do 45. roku. To bola výzva i pre nich. Záložníci nastupovali do kasární v Martine. Potom prišli ťažké chvíle nielen pre vojakov, ale i pre civilné obyvateľstvo. 31. augusta už od rána bolo počuť kanonádu z priestorov Strečnianskej tiesňavy. Cez Priekopu prechádzali vojenské jendotky smerom na Vrútky a občania Priekopy pomádali kopať obranné a opevňovacie záseky proti tankom. Robili sa prípravy na podmínovanie mostíkov pod Hôrkou a železného cestného mosta nad Turcom. V tento deň sa v Priekope zhromažďovali i ustupujúce jednotky žilinskej posádky. Asi o 18.00 hod. bombardovali 4 nemecké lietadlá priestor Dolných Vrútok a dve zaleteli až nad Priekopu. Jedno z nich bolo zasiahnuté a v Priekope havarovalo.

Pamätným dňom plným ohňa a bojov sa stal 4. september, keď do Priekopy prišiel rozkaz, že všetci civilní obyvatelia musia obec opustiť. Starší obyvatelia však svoje domovy opustiť odmietli, a tak boli svedkami tohto, ako Nemci neľútostne odstreľovali utekajúcich občanov z Vrútok do Martina. I ďalšia noc bola veľmi rušná. Priekopa sa dostala do bojového pásma a guľometnou
paľbou bola zasypávaná smerom od Hôrky.

Po prelome Strečnianskej tiesňavy sa Nemci dostali až do Vrútok a chystali sa na Martin. V Priekope sa rozpútal trojtýždňový boj, v ktorom Nemci vyrabovali dolný koniec dediny a podpálili ho. Oheň sa rýchlo rozšíril a zachvátil celú dolnú časť obce východne od Jordánu. Bojovalo sa o každý dom. To, čo povstaleckí vojaci nemohli pred Nemcami zachrániť, radšej zničili sami. Tak zhorelo
i Potravinové družstvo, aby z neho Nemci nemohli nič odviezť.

Posledný odpor vysilených vojakov doznieval ešte 16 septembra. No už 17. obsadili Priekopu Nemci. Tanky, delá, pancierové autá................. smrť na nemeckých čiapkach, ale i na uliciach. Dovedna bolo vypálených 77 domov, 67 stodôl s nevymláteným obilím, 52 maštalí a nebolo takmer domu, ktorý by nebol vyrabovaný a v ktorom by sa dalo bývať. Najväčšie straty však boli na ľudských životoch. Po odvezení mŕtvych, ktorí padli v bojoch od 5. do 28.9 1944, zostalo v Priekope 125 mŕtvych, z toho 116 Slovákov. Priekopa bola oslobodená 11.apríla 1945 jednotkami 1 čs. armádneho zboru.

Dnes osudy Priekopy poznajú mladší i tí, ktorí sa do Priekopy prisťahovali, alebo si v jej útulných uličkách postavili nové domy, už len z histórie a rozprávania. Všetkým však tieto časy pripomína Veľká stráň v Priekope, na ktorej vyrástol cintorín, kde našlo miesto svoj posledný odpočinok 719 účastníkov oslobodzovacích bojov. Návrh cintorína vytvoril arch. Jaroslav Křelina, sochárske práce akad. Sochár Fraňo Štefunko. Návštevníci i okoloidúci môžu na tomto monumente čítať: „Na tomto mieste snívajú večný sen o slobode a láske k ľudu slovenskí, českí, sovietski, francúzski a iní junáci, ktorí udatne bojovali v našom národnom povstaní a padli ako hrdinovia.“