Pojem Olympijské hry pozná každý. Ale ako sa vyvíjala táto najuctievanejšia športová súťaž vie len málokto a pritom je tak veľmi zaujímavá.

Samotní Gréci pokladajú Olympiu za svoj jedinečný drahokam. V jednom filme sa mi páčil výrok, že drahokamy sú ako anjeli. Nedajú sa vyrobiť musíte ich nájsť. A tak je to aj s Olympiou. Je to malé mestečko na severozápade Grécka, na úpätí hory Kronos. Len máloktoré mestečko, kde žije sotva 1100 obyvateľov pozná celý svet. Necelé 2 km za mestečkom je komplex starobylej Olympie. Je to fascinujúci pohľad na celý olympijský komplex aj s olympijskou dedinou. Poďme však pekne po poriadku.

Vznik myšlienky olympijských hier je až príliš zložitý reťazec mien a čísiel, ktoré by ste si aj tak nezapamätali. Ale porozprávajme si o samotných hrách, aby ste túto skutočnosť dávno minulú mohli porovnať so súčasnou novodobou realitou.
Treba podotknúť, že sila olympijského posolstva bola úžasná. Na základe veštby v slávnych Delfách mohli len olympijské hry odvrátiť hrozbu vzniku občianskej vojny v Grécku. V priebehu jedného tzv. svätého mesiaca bojovníci nemali povolený prístup na územie okolo dnešnej Olympie, ktoré bolo vyhlásené za sväté a nepoškvrniteľné. Neskôr bolo toto obdobie rozšírené na tri mesiace. Olympijské hry získavali takú silu, že sa postupne obdobie bez rinčania zbraní počas konania olympijských hier rozšírilo na celú krajinu. Tí, ktorí porušili mier boli prísne potrestaní buď vylúčením z hry alebo peňažným trestom venovaným
božstvám. Mená olympijských víťazov boli zaznamenávané priamo na štadióne a boli im stavané sochy.

Prvou disciplínou bol beh na dĺžku jedného štadióna t.j.192,28 metrov. Postupne pribúdali disciplíny bežecké a vozotajské preteky, zápasenie a päťboj. Veľkej popularite sa tešil box a nebezpečné spojenie zápasenia a boxu. Nakoniec pribudol beh ozbrojencov a po ňom preteky s koňmi. Atléti boli rozdelení do dvoch skupín - chlapi a junáci. Ešte pred začiatkom samotných hier museli všetci zložiť prísahu, že budú bojovať čestne. Túto prísahu museli zložiť nielen športovci, ale aj ich tréneri, ich otcovia a bratia, rozhodcovia. Víťazi dostali vavrínové vence.

Keď v roku 146 p.n.l. sa Grécko dostalo pod nadvládu Rimanov, ovplyvnilo to aj samotnú existenciu olympijských hier. Rimania sa snažili o ich renesanciu. Keďže cisár Nero patril medzi samoľúbych diktárov, vznikla aj dovtedy nepoznaná súťažná disciplína - spev a v ňom bezpečne zvíťazil práve Nero, ikeď údajne krákal horšie ako postrelený havran. Ako sa hovorí nič netrvá večne a tak aj staroveké olympijské hry, ktoré trvali viac ako 1000 rokov zanikli. Novodobé len nedávno prekročili dobu sto rokov a tak sú stále v porovnaní so svojim starším predchodcom len v plienkach. No samotné územie už spomínanej Olympie stále rozpráva. Pri pohľade na tieto miesta vzniká vo vedomí človeka akýsi pocit veľkej úcty a uznania.

Vráťme sa teda na miesta, kde už pred našim letopočtom súťažili najzdatnejší športovci, aby získali olympijskú slávu a stali sa nesmrteľnými pozemšťanmi. Začíname miestom, ktoré sa volá Gymnasion - tu sa pripravovali a rozcvičovali bežci a päťbojári.
Pod zemou sa nachádza hala, ktorá merala 210,51 m. Konali sa v nej niektoré súťaže, keď bolo nepriaznivé počasie. Dodnes sa z nej podarilo odhaliť len necelých 80 metrov.

V rohu stavby zvanej Palestra, ktorá slúžila na prípravu pre boxeristov a zápasníkov bol dokonca bazén s hĺbkou 140 cm na osvieženie. Bohatý muž meno Leonidas, prispel k výstavbe jednej z budov. Bola zaujímavá aj tým, že uprostred budovy na otvorenom dvore bolo vytvorené umelé jazierko s malým ostrovčekom - nevídané architektonické oživenie. Táto budova slúžila ako hotel pre návštevníkov olympijských hier. Osobitný význam mala budova zvaná Buleuterion, kde sa skladala už spomínaná prísaha. Zaujímavá bola aj Echo hala, ktorá dostala pomenovanie práve vďaka zvukovým efektom, echom, ktoré sa tu opakovalo dokonca 7-krát.

Samozrejme v tomto olympijskom komplexe nechýbala ani vzácna osviežujúca tekutina - voda vďaka premyslenému systému studní a vedenia. Poďme sa však pozrieť na štadión, ktorý meral 192,25 metra. Nemal oválny tvar, bol jednoduchý. Na jednom konci bol štart na druhom cieľ. Široký bol 30 metrov. Štartovaciu čiaru tvoril kamenný prah a vedľa seba mohlo stáť na štarte až 20 bojovníkov. Do hľadiska sa zmestilo neuveriteľných 35 tisíc divákov. Mohli sa usadiť na trávnatej vyvýšenine. Na jednej strane štadióna bola postavená kamenná tribúna, pre rozhodcov a najvýnamnejších divákov. Jediná žena, ktorá mohla osobne sledovať olympijské dianie bola kňažná bohyne Héry. Pri pohľade na tento úžasný olympijský komplex niet divu, že bola obnovená olympijská myšlienka po 15. storočiach. Národy boli vždy súťažichtivé. Len škoda, že aspoň počas ich konania nie je na celom svete mier. Svet by to nezachránilo, ale každý by si uvedomil nezmyselnosť zbytočnej vojny.