Holocaust

Holocaust. Keď sa iba vysloví toto slovo, tak väčšine ľudí prejde mráz po chrbte pri predstave utrpenia miliónov nevinných ľudí, žien a detí trpiacich a umierajúcich v koncentračných táboroch.
Celé toto utrpenie sa začalo rysovať už 1. apríla 1933, keď Hitler začal s obmedzovaním Židov vyhlásením celonárodného bojkotu židovských obchodov. 7. apríla zákon o štátnej službe dovolil prepúšťanie Židov z miest v štátnej službe, týkalo sa to taktiež učiteľov, notárov a príslušníkov ďalších pološtátnych a verejných služieb. Prvé koncentračné tábory existujú už od roku 1933, kde boli zo začiatku transportovaní iba odporcovia nacismu – a predovšetkým predstavitelia katolíckej cirkvi.
V septembri 1935 nemecká vláda vyhlásila Norimberské zákony. Tieto neľudské zákony zlegalizovali prenasledovanie Židov. Židovský Nemci boli zbavení všetkých občianských práv. Museli odovzdať väščinu svojho majetku. Množstvo Židov už prestáva veriť vo svoju budúcnosť v tomto nacistickom štáte a dáva sa na útek do zahraničia. Na rozkaz Reinharda Heyndricha, hlavy nacistickej tajnej služby, musia od 6. septembra 1941 všetci Židia starší ako šesť rokov na Nemcami okupovanom územi nosiť Davidovu hviezdu. Každý plnoletý prislušnník protektorátu si musel opatriť výpisy z matriky, ktorími dokladal, že tri generácie jeho predkov neboli židovského pôvodu. Ak toto osvedčenie nemal, prestával byť človekom. Takisto medzi ďalšie predpisy patril aj zákaz vychádzania z domu po ôsmej hodine večer, zákaz najínania si bytov (bývať mohli len v podnájme). Zakázané im boli divadlá, spolky, koncerty a väčšina „normálnych obchodov“. Návšteva škôl bola vylúčená. Svadba medzi Židmi a ostatnými občanmi neprichádzala do úvahy. Toto je už predzvesť holocaustu.
Na konferencii v Berlíne 20. januára 1942 Heyndrich predniesol Hitlerov plán na tzv.Konečné riešenie židovskej otázky, tj. Transport európskych Židov do vyhladzovacích koncentračných táborov. Avšak zahraničie, ba dokonca ani nemeckí obyvatelia, nemali ani poňatie, jak toto konečné riešenie židovskej otázky chce vedenie Nemecka riešiť. V lete 1941 sa začína budovať komplex koncentračných táborov k vyhldeniu európskych Židov v okolí Osvienčinu. Nemci začínajú plniť svoj hrozný plán a niekoľko miliónov ľudí umiera hladom, vyčerpaním, ale najčastejšie však v plynových komorách, pretože popravčie čaty sú príliš pomalé pre masové vyvražďovanie.
Za najhorší koncentračný tábor je považovaný Osvienčin, kde zahynulo viac než 1.350.000 ľudí.

Najväčšie a najstrašnejšie židovské ghettá stáli na území Poľska. Na územi Čiech a Moravy to bol napr.Terezín.
V koncentracných táboroch padlo okolo šesť miliónov ľudí z najrôznejších zemí, najviac z Poľska, Sovietského zväzu, Maďarska, Rumunska a Nemecka. Presný počet sa nikdy nepodarilo zistiť.
29. augusta 1944 Sovieti a poľskí komunisti spoločne oznamujú, že našli dôkazy o tom, že Nemci zavraždili jeden a pol milióna ľudí v koncentračnom tábore v Mejdanku. Je to prvý z radu hrozných nálezov. 13. apríla 1945 britské a neskôr americké jednotky oslobodili Belsen a Buchenwald, hrôza nacistických zverstiev začína vychádzť plne najavo.
Práve holocaustom sa II. svetová vojna odlišuje od všetkých ostatných vojen v histórii ľudstva. Milióny ľudí, žien a detí nadarmo umierali rukami zmanipulovaných a zfanatizovaných nacistov, a predovšetkým je nepochopiteľne prečo Židov vyhladzovali, keď im Židia nič neurobili. Bolo to s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobené tým, že nacisti boli rasisti, a my by sme mali urobiť všetko preto, aby sa nepropagoval rasizmus, a aby sa už holocaust nikdy neopakoval.


Použitá literatúra : Dejiny 20. storočia
Židia – dejiny a kultúra - Kliment a Mrazek.