Geografická terminológia
Blízky východ alebo Predný východ je geopolitické označenie regiónu veľkého asi 9,5 mil. km² a zahŕňajúceho:
• Levantu (moderné štáty Izrael, Palestína, Jordánsko, Sýria, Libanon)
• Mezopotámiu (Irak a východná Sýria)
• Anatóliu (Malá Ázia)
• Perziu (Irán)
• Arabský polostrov (Kuvajt, Saudská Arábia, štáty pri Perzskom zálive, Omán, Jemen)

Egypt, prípadne aj Sudán, nachádzajúci sa na africkom kontinente, je často tiež pokladaný za súčasť Blízkeho východu z dôvodu významných interakcií so štátmi Blízkeho východu počas prehistórie, staroveku, stredoveku, novoveku i moderných dejín.

Historické poznámky
Po porážke Osmanskej ríše v 1. svetovej vojne Liga národov ustanovila britskú a francúzsku dočasnú správu pre časti Osmanskej ríše na juh od dnešného Turecka. Tieto dve mocnosti vytvorili na troskách porazenej ríše nové hranice, čím vytvorili 4 spravované územia. Tri z nich - Irak, Sýria a Libanon existujú do dnešných dní.
Štvrtá sekcia bola vytvorená z krajiny vtedy známej ako „južná Sýria“. Oblasť bola oficiálne pomenovaná Britský mandát v Palestíne, nazývaný "Falastin" v arabčine a „Palestina-Eretz-Israel“ v hebrejčine. Británia niekoľkokrát zmenila tvar hraníc. Počas vlády Winstona Churchilla bol región rozdelený pozdĺž rieky Jordán, čím vznikli ďalšie dva administratívne celky. Časť na východ od rieky Jordán sa v tom čase označovala ako Transjordánsko a neskôr sa z nej stalo Jordánske kráľovstvo. Oblasť na západ od Jordánu si zachovala meno Palestína.

Pod vedením jeruzalemského veľkého muftiho (titul používaný na označenie najvyššej autority v náboženskom práve v sunitských krajinách) Amina al-Husajního sa niektorí Arabi žijúci v tejto oblasti postavili proti britskej správe a opakovane napadali židovskú populáciu. Tieto sporadické útoky začali nepokojmi v Palestíne z roku 1920 a nepokojmi v Jaffe v roku 1921. Počas nepokojov z roku 1929 bolo 67 Židov zmasakrovaných v Hebrone a väčšina tých, čo prežili, bola vyhnaná preč. Rovnako počas arabského povstania v rokoch 1936 až 1939 boli nepokoje namierené proti Britom a Židom.

Výsledkom týchto útokov boli tri skutočnosti:
• viedli k vytvoreniu židovských vojenských skupín (napríklad Haganahu, v preklade „Obrana“)
• ukázalo sa, že tieto dve rôzne komunity nemôžu žiť spolu a objavovali sa návrhu na rozdelenie územia
• Briti reagovali vydaním takzvaného MacDonaldovho bieleho papiera, ktorý odmietol existenciu dvoch vlád a obmedzil židovskú imigráciu.
V období izraelskej vojny za nezávislosť v okolitých krajinách prebiehal podobný proces, v ktorom išlo o zbavenie sa koloniálnej nadvlády. Transjordánsko získalo nezávislosť od Spojeného kráľovstva v roku 1946, aj keď britský vplyv bol naďalej veľmi silný. Od roku 1945 sa Egypt snažil zmeniť zmluvné podmienky dohodnuté v roku 1936 o Suezkom kanáli. Libanon získal nezávislosť v roku 1943, aj keď francúzsky vojaci sa nestiahli do roku 1946. V tom istom roku od Francúzska získala nezávislosť aj Sýria.

V roku 1945 na britskú žiadosť Egypt, Irak, Libanon, Saudská Arábia, Sýria, Transjordánsko a Jemen vytvorili Ligu arabských štátov s cieľom koordinovať činnosť medzi arabskými štátmi. Irak a Transjordánsko koordinovali svoju politiku, čo vyústilo do podpisu zmluvy o vzájomnej obrane, zatiaľčo Egypt, Sýria, Libanon a Saudská Arábia sa obávali, že Transjordánsko by rado k svojmu územiu pripojilo časť alebo celú Palestínu, a používalo ju ako základňu pre útoky na Sýriu, Libanon, a Hidžáz.

29. novembra 1947 Valné zhromaždenie OSN schválilo plán, ktorý rozdelil britský palestínsky mandát na dva nové štáty: jeden židovský a druhý arabský. Obidva by sa mali skladať z troch hlavných častí spojených mimoteritoriálnymi cestami, a arabskej enklávy Jaffa (mesto dnes už takmer splynulo s Tel Avivom). Napríklad v Negevskej časti, ktorá bola pririeknutá Izraelu žilo vyše 1 000 Židov a viac než 100 000 Arabov.
Hneď po schválení rezolúcie OSN vypukli na dotknutom území ťažké boje. Britská armáda do nich zo začiatku často zasahovala, ale s blížiacim sa zánikom mandátu a vzrastajúcimi útokmi vedenými polovojenskou skupinou Irgun a radikálnou teroristickou skupinou Lehi sa jej zásahy stávali čoraz nekonzistentnejšími.

Vznik Izraelského štátu

14. mája 1948 vznikol samostatný Izrael zaniknutím britského mandátu nad územím Palestíny. Podľa OSN na území Palestíny mali vzniknúť dva štáty, židovský a arabský. V Tel Avive židovský vyhlásil David Ben-Gurion v Deklarácii zakladajúcej štát Izrael (Declaration of the Establishment of the State of Israel). V úvodnom paragrafe sa tvrdilo, že "Erec Jisrael (Krajina Izraelu) bola rodiskom židovského ľudu. Tu prvýkrát ľud získal štátnosť, ytvoril kultúrne hodnoty s národným aj univerzálnym významom, a dal svetu Knihu kníh." V ďalšej časti oznámil: "Na základe nášho nezadateľného práva a na základe rezolúcie Valného zhromaždenia OSN vyhlasujem týmto vytvorenie židovského štátu v Palestíne, ktorý ponesie názov štát Izrael.". Krátko po vyhlásení nezávislosti štát uznali Spojené štáty americké a Sovietsky zväz.

Po vyhlásení samostatného židovského štátu Izrael ihneď bola vytvorená dočasná vláda. Prvým prezidentom nového štátu sa stal Chaim Weizmann. Ešte v túto noc začali egyptské letecké nálety. Po odchode britských vojsk došlo k invázii arabských armád.
Otvorený konflikt medzi Arabmi a Židmi začal.

Založenie Izraela bolo v tom čase široko uznané ako možno nevyhnutný, dokonca legitímny výsledok vojny, ktorú Židia ani nezačali, ani nespôsobili; a navyše, Izrael bol vnímaný ako legitímne útočisko pre tých, ktorí prežili holokaust, a vysídlencov, ktorí sa vo väčšine prípadov odmietli vrátiť do Poľska alebo Nemecka. Opätovné usadenie sa viac ako šesťstotisíc palestínskych utečencov bolo vnímané v prvom rade ako humanitárna úloha, nie ako politická stratégia. (Niektorých vyhnal Izrael; väčšina z nich utiekla zo svojich dedín, čo dedinčania v bojových zónach často robia, a hľadala prechodné útočisko v arabských krajinách.) Od Izraelu sa očakávalo, že v prípade mieru prevezme väčšiu zodpovednosť za ich budúcnosť, fyzicky aj finančne; napokon, Palestínčania neboli zodpovední za zločiny Európy, v konečnom dôsledku však boli za tieto zločiny potrestaní.

Izraelsko-palestínsky konflikt
Izraelsko-palestínsky konflikt je konfliktom jedinečným, „je to jediný národnostný konflikt, v ktorom obom stranám ide nie o časť, ale o celé sporné územie. Palestínčania aj Izraelčania si nárokujú celé územie Palestíny /Eretz Izraela/ a...obe strany majú pre svoje nároky mnoho politických, hospodárskych, geografických i kultúrne-historických argumentov.“

Podľa iných koncepcií ide o „konflikt medzi dvoma národnými hnutiami a jeho riešenie je možné iba na základe vzájomného uznania a kompromisu, ktorý vezme do úvahy základné práva a požiadavky oboch strán, vynúti si ústupky oboch strán a tieto ústupky budú bolestné /každá strana sa považuje byť v plnom práve/ a teda bude treba prekonať na oboch stranách prirodzene vznikajúci odpor.“
Arabsko-izraelský konflikt nevznikol ako klasický produkt studenej vojny. Svojím pôvodom a vo svojej podstate išlo o národný konflikt, o konfrontáciu dvoch strán, ktoré si robia nároky na rovnaké územie, o zápas medzi Arabmi a Židmi. Okrem národného mal predmetný konflikt viac aspektov – napr. územný a náboženský. Až v polovici päťdesiatych rokov 20. storočia, v súvislosti s utvorením aliancie medzi radikálnym arabským nacionalizmom /nasírizmom/ a Sovietskym zväzom, sa regionálny arabsko-izraelský konflikt premenil na konfrontáciu medzi superveľmocami a dostal novú dimenziu.

V. Baar o počiatkoch izraelsko-palestínskeho konfliktu píše, že „na počiatku stála snaha vyznávačov judaizmu vrátiť sa po storočiach života v diaspóre do krajiny, v ktorej judaizmus už začiatkom 1. tisícročia pred n.l. vznikol. Bariéry v spoločnosti, ktoré judaistom vytvorila kresťanská civilizácia /a v menšej miere i islamská/ im umožnili uchovanie vlastnej identity a čiastočne i jazyka. Títo začali byť chápaní ako svojbytný národ náboženského typu. Ich návrat do domoviny však nebol bez problémov. V priebehu storočí sa mnohokrát zmenili vlastníci i obyvateľstvo, biblické označenia Izrael, Judea, Galilea vystriedala arabská Palestína.“ Sťahovaniu Židov do Palestíny sa Arabi od počiatku 20. storočia bránili. Prekážala im skutočnosť, že novým židovským prisťahovalcom bola prideľovaná pôda, i keď sa prevažne jednalo o pôdu nikým neobrábanú. Výzvou pre Arabov však boli i ekonomické úspechy prisťahovalcov. Vzťahy medzi oboma komunitami zhoršilo i nadviazanie užších kontaktov medzi Arabmi a hitlerovským Nemeckom.

Náboženský prvok, ktorý tu existoval od počiatku, možno identifikovať aj na základe empirických analýz vzťahu medzi náboženstvom a konfliktom spracovaných J. Foxom:
1. Existencia náboženských rozdielov zvyšuje pravdepodobnosť výskytu a intenzitu konfliktov. Výsledkom je skutočnosť, že čím je krajina po náboženskej stránke diverzifikovanejšia, tým majú náboženské konflikty tendenciu byť násilnejšie. Rovnako, ak v prípade etnických konfliktov zohráva úlohu náboženská otázka, zvyšuje sa nebezpečenstvo politickej, ekonomickej, kultúrnej diskriminácie.
2. Náboženské rozdiely vplývajú na dynamiku konfliktov. V prípade, že sa v etnickom konflikte vyskytujú i náboženské spory, zvyšuje sa pravdepodobnosť nepokojov. Rovnako v prípade krajín, kde otázka náboženstva zohráva významnú úlohu, možno v politickej diskusii očakávať, že náboženské problémy budú artikulované intenzívnejšie ako iné.

3. Náboženstvo má vplyv na diskrimináciu etnických menšín. Náboženská diskriminácia je pravdepodobnejšia v krajinách, kde náboženstvo zohráva v politickom systéme významnú úlohu. Táto diskriminácia je pravdepodobnejšia v prípade, keď menšiny síce patria do rovnakého kultúrneho spoločenstva ako väčšina, ale nevyznávajú rovnaké náboženstvo.
4. V prípade autokratických režimov je diskriminácia náboženských menšín pravdepodobnejšia ako v prípade demokracií.
5. Režimy moslimských krajín sú podľa používaných kritérií najviac autokratické.

Dôležitou je i skutočnosť, že úloha náboženstva zohráva v tomto regióne oveľa väčšiu rolu než kdekoľvek inde vo svete.

Náboženstvo však nemožno považovať za prekážku riešenia konfliktov. Prekážkou je jeho zneužitie na ideologické, resp. propagandistické účely. Príkladom môže byť Šesťdňová vojna, výsledky ktorej sú pre radikálnych islamistov božím trestom, naopak pre ortodoxných Židov vôľou Boha. Európa a severná Amerika hlásiace sa k židovsko-kresťanským koreňom, na mnohých prípadoch dokázali, že náboženstvo nestojí v ceste humanitným ideám. Takisto islam sa mnohokrát prejavil ako tolerantné vierovyznanie. Pozdravom salaam /mier/ sa dennodenne zdravia milióny moslimov.

Avšak v prípade, že sa náboženské rozdiely stanú dominantným problémom konfliktu, stane sa tento neriešiteľný.
Otázkou úlohy islamu v procese vyvolávania konfliktov sa zaoberal i S. Huntington, ktorý presadzoval myšlienku „krvavých hraníc“ islamu a predpovedal, že dynamika konfliktu civilizácií v období po Studenej vojne ešte posilní a zintenzívni tento fenomén. S. Huntington vyzdvihuje tri skutočnosti: konflikty v tomto období budú konfliktmi medzi civilizáciami nachádzajúcimi sa v presne vymedzených hraniciach geografických regiónov, obzvlášť bežné a násilné budú konflikty zahrňujúce islamskú civilizáciu a islamská civilizácia sa stane najväčšou hrozbou pre západnú civilizáciu.

Izraelsko-palestínsky konflikt sa odohráva v oblasti, ktorú poznáme pod názvami Erec Jisrael, Palestína, Izrael, Svätá zem.
Korene konfliktu sa datujú na začiatok 20. storočia, t.j. do obdobia niekoľkých desaťročí pred vznikom Štátu Izrael, existencia ktorého je výsledkom sionistického úsilia o zriadenie židovskej národnej domoviny.

Pri riešení tohto sporu upozorňuje M. A. Younan na dva momenty:
1. Je nevyhnutné, aby popri Štáte Izrael vznikol nezávislý palestínsky štát a ukončila sa izraelská okupácia. Okupáciu, ktorá je deštruktívnou tak pre okupanta ako i okupovaného, považuje za hriech proti Bohu a ľudskosti. Upozorňuje, že Boh chce, aby ľudia žili vo vzájomnej úcte a mali všetky ľudské, náboženské a politické práva.
2. Vo všetkých troch náboženstvách /islam, judaizmus, kresťanstvo/ Boh ľudí vyzýva, aby nielen odsudzovali nespravodlivosť, ale starali sa o humanitu pre všetkých ľudí. Je potrebné, aby sme Boha nehľadali len v sebe ale i vo svojom nepriateľovi.

Svätá zem sa stane zasľúbenou len vtedy, ak ľudia budú akceptovať svoju odlišnosť a všetkým priznajú práva, ktoré im dal Boh.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk