Gréci poznali mnoho spôsobov vzájomného merania síl, ktoré boli rozhodne lepšie ako vojny: hry na počesť bohov spojené so športovými a umeleckými súťažami. Nikto pred nimi na nič podobné neprišiel a po zániku antiky trvalo tisícpäťsto rokov, kým sa prišlo na to, že by sa mali jedny z nich obnoviť – olympijské hry.
Pôvod olympijských hier sa stráca v šere mýtov a domnienok bádateľov. Podľa najrozšírenejšej verzie ich založil Hérakles po návrate Argonautov z Kolchidy, aby sa na nich schádzali na preteky zdatnosti a upevňovanie priateľských vzťahov. Vybral pre ne miesto v Élide medzi riekami Alfeiom a Kladeom Toto miesto zasvätil Diovi Olympskému a nazval ho Olympia. Športové hry sa konali aj v Delfách, Korinte a Nemei.

Podľa archeologických nálezov sa moderní bádatelia domnievajú, že Olympia existovala ako kultové stredisko už pred príchodom Grékov do Grécka a že začiatky tamojších hier možno klásť do mykénskych čias. Zdá sa, že pôvodne sa tu uctievala predchodkyňa gréckej matky zeme Gaie, neskôr najvyšší boh Zeus.
Prvé olympijské hry sa konali v roku 776 pred. n. l. na počesť boha Dia. Olympijské hry sa konali každé 4 roky. Grécke mestá v tomto čase zabúdali na svoje spory a do Olympie posielali najlepších atlétov. Počas hier zavládol mier medzi jednotlivými gréckymi občanmi.
Na hrách sa mohli zúčastniť len muži a grécki chlapci. Ženy nemohli súťažiť ani sa pozerať. Zo žien sa mohla hrám prizerať iba jedna Démetrina kňažka.
Hry riadil zbor pozostávajúci z troch, neskôr z dvanástich funkcionárov, volených spomedzi významných občanov Pizy a neskôr i Élidy. Volali sa hellanodíkovia a boli zároveň sudcami, vyhlasovateľmi víťazov a strážcami posvätného mieru. Helladikovia tiež určovali presný termín hier.
Pretekári museli prísť dva mesiace pred začiatkom do Élidy na tréning a vylučovacie preteky. Hry trvali pôvodne jeden deň, potom tri dni a napokon týždeň. Začínali a končili sa obeťami na počesť Olympského Dia pred jeho oltárom v posvätnom okrsku Altide.

Na športových hrách sa zúčastňovali tisícky divákov. Bol to významný športový náboženský sviatok. Atléti sa na olympijské hry pripravovali celé mesiace. V prvý deň hier zložili prísahu, že budú pretekať čestne a nebudú podvádzať. Štadión bol obklopený svahmi, na ktoré sa zmestilo 40000 divákov. Pretekári bežali nahí a bosí: na rozdiel od našich tratí s tvrdým povrchom bola olympijská vysypaná vrstvou piesku.

Podľa gréckych historikov, ktorí venovali hrám rovnakú pozornosť ako vojnám, mali olympijské hry spočiatku len jednu disciplínu a to jednoduchý beh. Jednoduchý beh na dĺžku olympijského štadióna meral 197,27 metra. Až od 14., 15. resp. 18. hier sa postupne zavádzali aj iné súťažné disciplíny ako: v dvojitom behu, vo vytrvalostnom behu, v behu vo výzbroji, v pästnom zápase, v zápasení vo voľnom štýle, v päťboji (skok do diaľky, hod oštepom, hod diskom, beh a zápasenie), preteky na vozoch, preteky na koňoch. Obľúbené bolo zápasenie vo voľnom štýle - zápasník zvíťazil, keď 3 razy zhodil súpera alebo ho donútil vzdať sa. V roku 520 pred. n. l. zaviedli beh ťažkoodencov. Pri hode diskom sa spočiatku používali ploché kamene , neskôr na Olympijských hrách bronzové. Skok do diaľky sa nevyvinul na samostatnú disciplínu, zostal súčasťou päťboja. Mohlo ísť o dvojskok alebo trojskok. Skokan držal v rukách činky a pri skoku si pomáhal švihom. Hod oštepom: oštep bol vlastne upravená kopia a pretekalo sa s ním v hode do cieľa i do diaľky. Uprostred mal remienok zviazaný do slučky, aby sa dal ľahšie vyhodiť. Rýchlostné preteky na dvojkolesových vozoch patrili medzi najnebezpečnejšie disciplíny. Niekoľko ráz museli opísať kruh a zrážky boli veľmi časté. Dostihy boli takmer rovnako nebezpečné ako preteky na vozoch, lebo jazdci pretekali bez sediel.

Antické správy hovoria dohromady o 293 olympijských hrách: vyše 250 je ich bezpečne doložených z rozličných prameňov. Ak prvé hry z roku 776 pred n. l. sú možno sporné, posledné z roku 393 n. l. sú celkom nesporné.
Od 4. storočia pred n. l. pretekali čoraz častejšie profesionálny športovci. V 2.storočí pred. n. l. hry upadali. Nový rozmach nastal v 1.- 3. stor. n. l. keď hry podporovali aj Rímski cisári. V 4. stor. n.l. sa hry ako pohanské dostali do rozporu s novým štátnym náboženstvom Rímskej ríše. V roku 393 (niektoré zdroje uvádzajú rok 394) sa konali posledné olympijské hry antického Grécka. Takmer po 1200 rokoch ich zrušil ako „pohanský nešvár“ kresťanský cisár Theodósios I.
Aký význam pripisovali Gréci olympijským hrám je zrejmé z toho, že titul olympionika – víťaza hodnotili ako najvyššiu poctu, ktorú mohol muž dosiahnúť. Víťaz olympijských hier bol po celý život stredobodom pozornosti a úcty občanov. Mal právo nepriznávané vždy ani panovníkom a to aby si dal za živa postaviť sochu v Altide. Ak zvíťazil tri razy mohla mať socha jeho podobu. Inak bol jeho jedinou odmenou, ktorú dostal v Olympii vavrínový veniec. Vavrínový veniec sa robil z posvätnej olivy zasadenej vraj Héraklom.

Olympijské slávnosti boli však nielen najväčšou športovou slávnosťou, ale aj najväčšou kultúrnou a politickou udalosťou Grécka. Prichádzal sem celý héllensky svet: básnici a speváci, aby súťažili pred zhromaždeným ľudom. Filozofi a politici, aby vysvetľovali a obhajovali svoje názory. Maliari a sochári, aby dosiahli uznanie a našli vzory. A prichádzali na ne oficiálne delegácie gréckych štátov, aby nadväzovali styky a dojednali zmluvy.
Olympijský oheň bol symbolom nesmrteľnosti olympijskej myšlienky a nadväznosti moderných olympijských hier na Antické. Prináša sa na miesto hier z Olympie v Grécku. Prvý raz horel na Olympijských hrách roku 1928 v Amsterdame, od Olympijských hier roku 1936 ho prináša z Olympie olympijská štafeta. Olympijské symboly sú znaky vyjadrujúce olympijskú myšlienku. Najvyšším olympijským symbolom je päť navzájom prepojených kruhov modrej, čiernej, červenej, žltej a zelenej farby. Predstavujú päť kontinentov spojených olympijskou myšlienkou.