Gaius Julius Caesar

Narodil sa 13. júla roku 100 (rok však nie je istý) z patricijského rodu Juliovcov, ktorý bol skôr starobylý než významný. Jeho otec bol iba prétor a matka pochádzala z plebejského rodu Aureliovcov a najďalej to doviedla jeho teta Julia vydajom za Gaia Maria. Príbuzenstvo zaradilo Caesara k populárom. Pod Mariovou záštitou vstúpil tiež do verejného života a ako 13-ročný sa stal kňazom boha Jupitera. Ako 17-ročný sa oženil s Corneliou, dcérou Bariovho nástupcu Cinnu. Keď sa Ríma zmocnil Sulla, rozkázal mu, aby sa s ňou rozviedol. Caesar ho však neposlúchol a ušiel z mesta. Sullovi špehovia ho však vypátrali. Zachránil sa tak, že ich podplatil. Medzitým jeho kolegyne z chrámu bohyne Vesty obmäkčili Sullu - udelil mu milosť. Caesar legálne opustil Rím.
Roku 81 pred n. l. sa pripojil k východným légiám a bojoval proti Mitridatovi a pirátom, za osobnú statočnosť dostal "občiansku korunu". Keď sa roku 78 pred n. l. dozvedel o Sullovej smrti, nechal vojnu tak a vrátil sa do Ríma.

Jeho politické začiatky neboli veľmi slávne. Obvinil z vydieračstva Sullových prívržencov a pohnal ich pred súd. Odsúdenie nedosiahol, ale získal si sympatie ľudu. Hoci bol proti sullovcom, nepripojil sa k Lepidovi, lebo neveril v jeho úspech a nedal sa zlákať ani Sertoriom. Keďže nemal dosť peňazí ani slávy, stiahol sa na čas na Rodos a venoval sa tam štúdiu rečníctva. Potom sa znova odobral na východ, do novej vojny proti Mitridatovi a znova sa vyznamenal: už nielen osobnou statočnosťou, ale aj ako vojvodca. Po návrate do Ríma ho zvolili za vojenského tribúna a neskôr, roku 68 pred n. l. za kvestora. Na pohrebe tety Julie predniesol reč na oslavu jej manžela Maria a na podobnú politickú demonštráciu využil aj pohreb vlastnej ženy. Roku 65 pre n. l., už ako edil, dal znova postaviť Mariove sochy, odstránené Sullom. Stal sa tak v očiach más vodcom opozície proti optimátom a obnoviteľom strany populárov. Usporiadal hry, aké Rím ešte nezažil, čím sa veľmi zadĺžil. Pomohol mu Crassus a ďalšie prostriedky si zaobstaral v Hispánii, kde sa roku 61 pred n. l. stal prétorom. Po návrate sa spojil so starým priateľom Pompeiom a zblížil ho s Crassom. Napokon uzavreli tajnú dohodu, ktorá do dejín vstúpila ako prvý triumvirát.

Sily, o ktoré sa každý z triumvirov opieral boli zhruba vyrovnané. Pompeius bol obľúbený medzi vojakmi, Crassus bol boháč s veľkou klientelou, Caesar bol populárny medzi populármi. Pokiaľ ide o vplyv, nesporný primát mal Pompeius. Caesar bol ten tretí vzadu, vedel sa však postarať, aby čas pracoval pre neho. Podľa dohody s Pompeiom a Crassom sa dal roku 59 pred n. l. zvoliť za konzula. Len čo sa ujal úradu, predložil návrh zákona o pozemkovej reforme v prospech Pompeiových vyslúžilcov a chudobných občanov. Keď sa niekto proti nemu postavil, dal ho jednoducho odviezť z Fora. Vedel, že si to môže dovoliť, lebo triumviri mali faktickú kontrolu nad Rímom. Potom navrhol a dosiahol prijatie niekoľkých zákonov, medzi nimi jedného, ktorý znamenal ťažký úder pre senát: aby sa o priebehu rokovania v senáte vydávali verejné správy. To prakticky znamenalo, že senátori museli brať ohľad na verejnú mienku, ktorá bola pod Caesarovým vplyvom. Potom si upevnil svoje postavenie aj v triumviráte. Vydal svoju dcéru za Pompeia a sám sa oženil s Calpurniou, dcérou L. Calpurnia Pisona, ktorý mal po ňom nastúpiť do úradu konzla.

Konzul mal po zložení úradu právo na správu niektorej provincie. Caesar sa dohodol s Pompeiom a Crassom, že dostane Galiu. Páčila sa mu, lebo bola bohatá, ležala pomerne blízko a poskytovala nádej na početné triumfy. Caesar si proti všetkým zvyklostiam vymohol správu na 5 rokov, neskôr si ju dal predĺžiť a nechal si ju ešte ďalšie 4 roky. Najprv dostal len Predalpskú Galiu a Ilýriu, neskôr si dal prideliť aj Zaalpskú Galiu. Väčšia časť Galie, zahrňujúca zhruba dnešné Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Švajčiarsko a Nemecko na západ od Rýna Rimanom síce nepatrila, ale jemu to neprekážalo. Mal 3 légie od štátu a ďalšie si postavil na vlastné náklady. Nevyhýbal sa tam žiadnej príležitosti viesť vojnu, či už nespravodlivú a sám od seba napádal rovnako kmene spojenecké ako nepriateľské, takže senát sa rozhodol vyslať vyšetrovaciu komisiu na preskúmanie stavu v Galii, niektorí senátori navrhovali, aby ho vydali nepriateľom. Pretože mal ale vojenské úspechy, získal za odmenu ďakovné slávnosti, a to častejšie a vo väčšom počte ako hocikto pred ním.

O svojich vojnách v Galii vydal známe Zápisky, ktoré sa stali bohatým zdrojom poznatkov nielen o rímskych výbojoch, ale aj o vnútorných pomeroch v galských a germánskych kmeňoch, čo vtedy ešte žili v rodovom zriadení. Za ďalších 9 rokov sa mu podarilo uviesť celú Galiu do postavenia provincie a uložil jej 40 miliónov sesterciov každoročných daní. Ako prvý napadol Germánov za Rýnom, cez ktorý vybudoval most. Napadol aj Británcov, predtým neznámych. Pri toľkých úspechoch skúsil neúspech len tri krát. Pri Británii prišiel v prudkej búrke o celú loďstvo, v Galii pri Gergovii mu rozprášili légiu, na území Germánov padol do pasce a stratil legátov Tituria a Aurunceleia. Väčšina galských i germánskych kmeňov sa bránila a svoje víťazstvá dosahoval za cenu ťažkých strát légií. Vyvraždil a zotročil státisíce domorodých obyvateľov, zničil stovky miest a dedín, spôsobil nesmierne utrpenie ľuďom, ktorí hrôzu jeho víťazstiev prežili. Porobené kmene sa neustále búrili.
Roku 52 pred n. l. došlo k všeobecnému protirímskemu povstaniu, na čelo ktorého sa postavil vodca galského kmeňa Avernov Vercingetorix. Keď po početných úspechoch jeho vysilené vojská podľahli, vydal sám seba do rúk Rimanov, aby zachránil ostatných. Márne sa však spoliehal na Caesarovu veľkodušnosť. Uvrhol ho do pút, odviedol do Ríma a po triumfe roku 46 pred n. l. ho dal popraviť.

Zatiaľ čo Caesar viedol vojnu v Galii, pomery v Ríme sa vyvíjali v neprospech triumvirov. Caesarov prívrženec Publius Clodius vytváral ozbrojené tlupy, zložené z proletárov a otrokov a s ich pomocou presadzoval svoje požiadavky. Keď potom to isté začal robiť aj prívrženec senátu Titus Annius Milo, rímske ulice sa začali meniť na bojisko. Preto Caesar roku 56 pred n. l. zvolal schôdzu triumvirov do mesta Luky v Etrúrii a dohodol sa s nimi na patričných opatreniach. Sám chcel ostať v Galii, Pompeius a Crassus sa mali dať zvoliť za konzulov a urobiť v Ríme poriadok, po zložení úradu sa mal Pompeius ujať správy v Hispánii a Crassus východných provincií. Za Pompeiovho a Cassovho konzulátu roku 55 pred n. l. sa zostrila situácia na východe a Crassus sa rozhodol zaútočiť na Partov. Starnúci muž (*115pred n. l.) prepokladal, že vojna bude ľahká a krátka. Roku 54 pred n. l. vpadol do Mezopotámie, ale o rok nato sa jeho vojsko dostalo na vyprahnutú púšť do obkľúčenia pri Karrách. Crassus stratil 4000 mužov, medzi nimi aj syna a vzdal sa. Pri rokovaní o mieri ho Partovia zavraždili. Jeho hlavu priniesli kráľovi Orodovi II. práve pri predstavení Euripidových Bakchantiek. Odovzdali ju hercovi a ten ju potom namiesto hlavy mýtického Pentea ukázal publiku.

Po smrti Crassa triumvirát zanikol. Moc sa mala rozdeliť medzi dvoch mužov. Dalo sa predpokladať, že sa rozdelia rovným dielom. Pompeius však využil svoju prítomnosť v Ríme, aby získal aj Caesarov podiel. Milovi ozbrojenci zabili Publia Clodia. Roku 52 pred n. l. ho senát vymenoval za "konzula bez kolegu" - a hlavne bez Caesarovho vedomia. Keď sa Caesar dozvedel, že Pompeius nebráni prenasledovaniu jeho prívržencov, vzťah medzi nimi sa zostril. V tom čase zomrela aj Pompeiova manželka Julia, Caesarova dcéra, a tým sa uvoľnilo aj posledné puto, ktoré ich k sebe viazalo. Roku 51 pred n. l. sa Pompeius pridal k požiadavke senátorov, aby Caesara zbavili moci a velenia nad vojskom v Galii. Caesar požiadal senát, aby mu boli ponechané aspoň 2 légie na obranu Predalpskej Galie a Ilýrie. Pompeius a senát však trvali na svojom. Caesar sa nechcel vzdať vojska, preto vyhlásil, že rozpustí svoje vojsko, ak tak urobí aj Pompeius. Ten návrh odmietol a prinútil senát, aby Caesara zbavil vojsk.

Úsilie jeho prívržencov, aby Caesara nenútili k jednostranným ústupkom, vyšlo na prázdno. Veto tribúnov ľudu Marca Antonia a Quinta Cassia proti tomuto uzneseniu vyšlo naprázdno a tribúni pred Pompeiom utiekli k Caesarovi do Predalpskej Galie. Pri riečke Rubikon, tvoriacej hranicu medzi Predalpskou Galiou a Itáliou stál kameň so zákonom, podľa ktorého sa preklína a vyhlasuje za bohorúhača a otcovraha každý, kto by ju s armádou, légiou alebo kohortou prekročil smerom na Rím. 10. januára 49 pred n. l. pred ňou stál Caesar s vojskom a vraj povedal "Ešte teraz sa môžme vrátiť. Ak prejdeme most, budeme si musieť všetko vymáhať zbraňou!" Vtom sa z diaľky ozval hlas trúbky volajúci do útoku :"Nuž teda poďme, kocky sú hodené!"
Prekročením Rubikonu začal občiansku vojnu. Jeho nepriateľom bol bývalý priateľ Pompeius. Formálne motivoval ľud na pomstu za potupu tribúnov, fakticky mu šlo o zvrhnutie Pompeia, aby mohol zaujať jeho miesto. Pompeius sa ale od prekvapenia nezmohol na odpor. Je pravda, že väčšinu vojsk mal v Hispánii, ale Caesar tiahol na Rím s jednou légiou. Za necelý týždeň sa s ňou dostal pred brány Ríma, Pompeius ušiel s väčšinou senátorov do Brindisi a odtiaľ do Grécka. Zabudol na Fore aj štátnu pokladnicu. 17. januára 49 pred n. l. vsúpil Caesar bez boja do Ríma. Vybral sa do Hispánie, kde zničil Pompeiovo vojsko.

Ľudové zhromaždenie ho zvolilo za diktátora. Na jedenásty deň sa vzdal titulu diktátora a prijal titul konzula. Pompeius postavil silnú armádu a vedomý si svojej sily nebránil Caesarovi vylodiť sa v Grécku. Prvá bitka pri Dyrrachhiu v Epeire jeho sebadôveru posilnila. Caesar urobil veľa chýb a prehral. Pompeius si ho prestal všímať a odmeňoval svojich prívržencov úradmi v ríši - Caesar sa zatiľ spamätal a v bitke pri Farsale v Tesálií s menším vojskom Pompeia porazil. Pompeius ušiel na ostrov Lesbos a odtiaľ do Egypta, aby požiadal o pomoc Ptolemaia XIII.. Ten ho dal zavraždiť a jeho hlavu poslal Caesarovi - ten ho za to poctil svojou návštevou. Dodnes stojí v Alexandrii 30-metrový korintský stĺp strážený sfingami, kde dal Caesar uložiť Pompeiove telesné pozostatky. Rad Pompeiových prívržencov ušiel do Farsala do Afriky a do Hispánie. Caesar zosadil Ptolemaia XIII. z trónu, lebo sa miešal do rímskych vecí a dosadil Kleopatru VII. a jej druhého brata. Zosadený Ptolemaios XIII. sa pokúsil Caesara i obidvoch svojich nástupcov otráviť. Keď sa mu to nepodarilo, vzbúril alexandrijský ľud. Vzbura sa zmenila na "alexandrijskú vojnu" a Caesar musel dať spáliť svoje loďstvo, aby nepadlo do rúk povstalcov. Pri tejto príležitosti zhorela slávna alexandrijská knižnica so státisícami rukopisov a poškodil sa maják na ostrove Faros. Caesar zvíťazil a pripravil pôdu pre neskoršiu premenu Egypta na rímsku provinciu. Tak si získal Kleopatrinu vďačnosť a strávili spolu 9 mesiacov a zaslúžili sa tak o potomka na tróne, ktorý dostal Caesarovo meno.
Roku 47 pred n. l. povstal Mitridatov syn Farnakes a tak musel vymeniť pohodlie za pochod do Bitýnie. Došlo len k jednej bitke a Caesar po nej oznámil:"Veni, vidi, vici", čiže "Prišiel som, videl som, zvíťazil som". Caesar sa vrátil do Ríma a vyrovnal sa s poslednými pompeiovcami. Roku 46 pred n. l. porazil pri Tapse v severnej Afrike Pompeiovho tesťa Scipiona. Utiku potom obsadil bez boja, keď jej obranca Cato ml. spáchal zo zúfalstva samovraždu a o rok neskôr zabil Pompeiových synov - Gnaea a Sexta v Hispánii.

Roku 46 pred n. l. oslávil 4 víťazstvá : nad Galiou, Egyptom, Farnakom a Jubom. Na jeseň roku 45 pred n, l. nariadil senát na jeho počesť 50-dennú slávnosť a postavil jeho sochy medzi sochy božských ochrancov Ríma. Hodnosti, ktoré si dal udeľovať od ľudového zhromaždenia sú vlastne zoznamom najvyšších rímskych úradov. Roku 63 pred n. l. sa stal najvyšším kňazom, r. 49 pred n. l. diktátorom a potom konzulom. 48 pred n. l. diktátorom na neurčitý čas a doživotným tribúnom ľudu, roku 46 pred n. l. doživotným diktátorom a prefektom mravov (cenzorom). Dostal neobmedzené právo vyhlasovať vojnu a mier, určovať úradníkov do všetkých funkcií a disponovať štátnou pokladnicou. Navyše sa dal poctiť titulmi Imperátor a Otec vlasti, ktoré sa stali súčasťou jeho mena.

Svoje plné moci Caesar plne využíval. Usiloval sa pritom uspokojiť záujmy najširších vrstiev rímskej spoločnosti, aby zabezpečil vnútri ríše pokoj, ktorý by zase zabezpečil jej silu navonok. Predovšetkým sa postaral o armádu. Aj predtým dával vojakom a dôstojníkom podiel na koristi, zajatcov do osobného vlatníctva, čestné dary, prídely pôdy, teraz sa však ukázal dvojnásobne štedrý. Rímskej chudobe natrvalo zabezpečil bezplatné rozdeľovanie obilia zo štátnych prostriedkov a vytváral pre ňu pracovné príležitosti. Nezámožným občanom zabezpečil úľavy pri splácaní dlhov a nájomného, podporoval remeslá a dbal o poriadok vo verejných tržniciach. Udelil občianstvo cudzím lekárom a učiteľom, aby ich privábil do Ríma. Zámožných občanov si získal obnovením právnej istoty, stabilizáciou meny a potlačením radikálnych požiadaviek. O veľkých boháčov sa vcelku nestaral, iba obmedzoval ich provokatívny prepych. O otrokov takisto nedbal, ale voči prepustencom nemal žiadne predsudky a zveroval im úrady. Zrovnoprávnil italské obyvateľstvo s rímskym. V provinciách zakladal rímske kolónie a poskytoval ich obyvateľom rímske občianstvo. Uskutočnil rad reforiem aj vo vnútornej správe štátu a v súdnictve, ale reformoval aj kalendár. Reformu vyhlásil 46 pred n. l. a v západnej Európe platila do 16. storočia a v Rusku až do roku 1918.

Pevne viedol štát počas svojej osemročnej vlády. Vojaci ho milovali a dovoľovali si k nemu viac ako voči iným vodcom. Vysoko si cenili jeho osobnú statočnosť, veľkorysosť i bojové umenie a aj to, že napriek slabej telesnej schránke a nepevnému zdraviu (trpel záchvatmi padúcnice) znášal s nimi všetky útrapy bojov a pochodov. Miernosť a zhovievavosť prejavil dokonca v občianskej vojne, hoci tá býva zo všetkých najneľútostnejšia. Aby brat, ktorý zvíťazil na jeho strane, nemusel ľutovať zotročenie brata, ktorého osud priviedol do Pompeiovej armády, dovolil po bitke pri Farsale každému zo svojich voajkov zachrániť jedného zajatca. Po víťazstve odpustil všetkým nepriateľom, dovolil im vrátiť sa do Itálie a zastávať civilné i vojenské hodnosti. Útoky proti svojej osobe niky netrestal. Na verejné klebety odpovedal súkromnými listami a keď Cato ml. napísal proti nemu nepriateľský pamflet, neposlal na neho ozbrojencov, ale napísal Anticatona.

Na druhej strane mal aj zlé vlastnosti. Nie jeho nepriateľ, ale Suetonius napísal :" Za prvého konzulátu ukradol 3000 funtov zlata (takmer 9500 kg) a nahradil ich rovnakou hnotnosťou pozlátenej medi. Spojenectvá a kráľovstvá požičiaval za peniaze. Neskôr ako bremená občianskych vojen, tak výdavky na triumfy a dary kryl jasnými lúpežami a svätokrádežami."

Do Británie sa vraj vypravil kvôli perlám, v Galii častejšie ničil mestá pre korisť ako za previnenie. Mal ľúbostné dobrodružstvá, pre ktoré ho nazývali "mužom všetkých žien a ženou všetkých mužov". Bol márnotratný - dal zbúrať letohrádok, takmer dostavaný, lebo architekt nevystihol presne jeho predstavu. A bol samoľúby, lebo dal odhlasovať zákon, že smie stále nosiť na hlave vavrínový veniec, keď bol už plešatý.

Koncom roku 45 pred n. l. pobúril ľudí, keď sa rozhodol, že mieni preniesť hlavné mesto do Alexandrie, alebo postaviť nové na zrúcaninách Tróje. Krátko nato urazil senát - keď mu otcovia prišli vzdať najvyššiu poctu, prijal ich posediačky. Neskôr si ešte chcel nechať udeliť kráľovský titul kvôli nejakej veštbe. Slávnostný akt určili na 15. marca 44 pred n. l. , čiže podľa rímskeho kalendára na marcové ídy. Tento deň potom Caesar neprežil.
Republikánska opozícia sa domnievala, že keď padne Caesar, povstane znovu republika. Tento čin chcela vykonať verejne. Našlo sa vyše 50 mužov, ktorí boli ochotní vykonať tento čin. Caesar nič netušiac vstúpil do radnice a keď si sadal, obstúpili ho sprisahanci pod zámienkou, že mu chcú poslúžiť a Tullius Cimber sa robil, že ho chce o niečo požiadať. Caesar ho odmietol a tu ho zrazu zozadu kúsok pod krkom bodol Publius Servilius. Strhli z neho tógu a zo všetkých strán ho bodali. Caesar si len posunul tógu na spodnú časť tela a dôstojne klesol. Vraj zastonal len pri prvom bodnutí a pri pohľade na Bruta povedal po grécky :"Aj ty, syn môj?" Takto ho bodli 23x. Keď Caesar padol, bolo 11 hodín. Do večera potom ležal pod Pompeiovou sochou. Až za tmy prišli jeho otroci, aby ho odniesli. Lekár Antistius už len obhliadol mŕtvolu. Konštatoval, ze smrť nastala vykrvácaním, lebo sa Caesarovi nedostalo včas pomoci, a že zo všetkých 23 rán len 1 bola nebezpečná.

Tri dni trvali prípravy na jeho pohreb a Marcus Antonius sa postaral, aby to bolo veľkolepé divadlo na Fore. Pred rečnisko dal postaviť model chrámu Venuše Roditeľky, od ktorej Caesar odvodzoval svoj božský pôvod. Caesarovo telo malo ležať na lôžku zo slonovej kosti, prikrytom purpurovou látkou so zlatým vyšívaním, na ozdobný stĺp dal zavesiť tógu, v ktorej Caesara zavraždili. Hlavným bodom príprav bolo však verejné prečítanie závetu. Za hlavného dediča určil vnuka svojej sestry Gaia Octaviana, ktorého skoro nikto nepoznal, ktorého aj adoptoval a dal mu svoje meno. Potom hlásateľ čítal známe mená, medzi nimi aj Brutovo a mnohých ďalších vrahov, ktorým Caesar odkázal značné sumy peňazí. Svoje nádherné záhrady poručil rímskemu ľudu a každému z mužov kázal vyplatiť 300 sesterciov. Antonius prečítal uznesenie, v ktorom senát udelil Caesarovi všetky božské aj ľudské pocty. Potom rozprával o Caesarovi tak, že sa ľud s horiacimi fakľami vybral k Brutovmu a Cassiovmu domu. Vrahovia však ušli.