Kopáňova pohanská vzbura

Staromaďarský kmeňový zväz sa sformoval ešte pred príchodom do Karpatskej kotliny v takzvanej Levédii a Etelkéz na stepiach medzi Vislou a Dneprom. Po príchode do Karpatskej kotliny koncom 10. storočia po porážke Pečenehov tvorilo tento kmeňový zväz asi sedem Maďarských kmeňov: Nyék, Megyer, Kurt-Gyarmat, Tarján, Kér, Jenó a Keszi, s ktorými prišli Sekulovia a Kabari. Každý z týchto kmeňov spravoval svoje územie nezávisle a samostatne. hlavou staromaďarského kmeňového zväzu bolo knieža volené z kmeňa Meder. Držiteľom titulu knieža bol počas príchodu staromaďarských kmeňov do Karpatskej kotliny Arpád. Z tohto rodu pochádzali všetci držitelia titulu knieža spolu s Gejzom, ktorí boli zvolení podľa starešinského dedičného princípu- nástupcom bol vždy najstarší člen rodu. Knieža Gejza, ktorý bol nástupca Takšoňa začal postupne s premenou staromaďarského kmeňového zväzu na renofeudálny centralizovaný štát.

KONIEC POHANSKÝM TRADÍCIAM
Otázka nástupníctva sa stala aktuálnou po narodení Vajka pokrsteného na Štefana a vyostrila sa, keď knieža Gejza dosadil namiesto Kopáňa do Nitrianskeho údelného kniežatstva mladého Štefana. V čase keď Štefan dosiahol 14 až 15 rokov zvolal Gejza stretnutie významných predstaviteľov rodiaceho sa Uhorska, na ktorom vyhlásil syna za svojho legitímneho nástupcu. Onedlho nasledoval sobáš Štefana s bavorskou princeznou Gizelou. Po Gejzovej smrti sa opozícia voči Štefanovi rýchlo zmobilizovala. Ako prvý povstal a nárokoval si svoje dedičstvo Zerindov syn Kopáň. Aj keď sa dal Kopáň s ďalšími 500 veľmožmi pokrstiť, jeho kresťanská viera bola povrchná. Kopáň si po Gejzovej smrti nárokoval aj na vdovu Šarlotu. V súlade s touto požiadavkou začal Kopáň so svojim vojskom dobíjať hrad Vesprím, ktorý bol v Arpádovskej dobe vždy v držbe manželky panovníka. Podľa svätoštefánskej legendy „začali pustošiť jeho hrady, plieniť dvorce, lúpiť jeho majetky, zabíjať služobníkov, skrátka – o ostatnom pomlčiac - kráľovi sa posmievať.“

CUDZINCI V ŠTEFANOVÝCH SLUŽBÁCH
Hneď ako sa Štefan dozvedel o Kopáňovej vzbure, vydal sa do Ostrihomu kde sa dal za prítomnosti svojich stúpencov vyhlásiť za knieža a pripravil sa na boj proti príbuznému. Na čelo vojska postavil Vicelina a za veliteľov svojej telesnej stráže ustanovil vojvodov Hunta a Poznana. Štefanovu telesnú stráž tvorili Variagovia. Pred rozhodujúcou bitkou medzi dvoma súperiacimi stranami Štefan v modlitbe žiadal o pomoc svätého Martina. Keď vyhrá sľúbil, že údel Šomoď dá do daru kláštoru na Panónskom vrchu. Rozhodujúca bitka medzi Štefanom a Kopáňom sa konala niekde medzi Vesprímom a Várpalotou. Modernejšie Štefanovo vojsko v nej porazilo armádu Kopáňa, ktorá skladbou a spôsobom boja nevybočila so staro maďarskej vojenskej taktiky. Nemecká ťažká jazda, podobná tej, ktorá pri Augsburgu v r. 955 prinútila Maďarov na útek, slávila tento raz úspech v službách maďarského kniežaťa. V boji padol aj Kopáň. Zahynul vraj v súboji s Vicelinom. Štefan dal Kopáňovo mŕtve telo pre výstrahu svojich odporcov rozštvrtiť a rozvešať na brány Ostrihomu, Vesprímu a Rábu. Poslednú časť Kopáňovho tela dal poslať až do Sedmohradska ako varovanie pre tamojších vojvodov a hlavne Ďulu. Po porážke svojho protivníka zrušil Štefan Šomodské vojvodstvo a postupne ho pretvoril na jeden z Uhorských komitátov. Ako sľúbil, obdaroval aj panonhalmské opátstvo a prvé uhorské biskupstvo. Po Kopáňovi nasledovali aj ďalší odporcovia, ako jeho strýko - sedmohradský vojvoda Ďula, Ajtoň, či bratranec Vazul a jeho synovia. Štefan I. si za svoje sídlo vybral Ostrihom a za korunovačné miesto určil Stoličný Belehrad. Po korunovácii za prvého uhorského kráľa v r. 1000 sa tak začala nová etapa v dejinách Karpatskej kotliny.