Alexander Ivanovič Gercen

Alexander Ivanovič Gercen ruský spisovateľ, filozof a publicista sa narodil 6. apríla roku 1812 v Moskve ako nemanželský syn bohatého statkára I. Jakovleva a nemeckej guvernantky H.- L. Haagovej, meno Gercen získava ako "dieťa lásky" (nemecky "Kind des Herzens").

Vzdelanie získava Gercen najprv v súkromí, v otcovom dome. V roku 1829 začína študovať na matematicko-fyzikálnej fakulte Moskovskej univerzity, ktorú absolvuje v roku 1833. Počas štúdií se Gercen zoznamuje s mladými ruskými intelektuálmi, okrem iných s N. V. Stankevičom, N. P. Ogarjovom, zaujíma se o prírodné vedy a o nemeckú romantickú filozofiu, hlavne o filozofiu Schellingovu. Ako študent zakladá Gercen krúžok, orientovaný na francúzsky utopický socializmus a jeho idey.

V roku 1834 je Gercen, ktorý sa nijako neskrýva so svojim kritickým postojom voči nevoľníctvu a obmedzovaniu základných ľudských práv vo vtedajšom cárskom Rusku, spoločne s niekoľkými ďalšími členmi krúžku zatknutý a poslaný do vyhnanstva, ktoré Gercen trávi vo Vjatke, Perme a Vladimire, kde pôsobí v rokoch 1835-39 v gubernských úradoch. Zážitky z Vjatky Gercen umelecky stvárnil vo svojom prvom významnejšom literárnom diele "Zápisky jedného mladého človeka" (Zapiski odnogo molodogo čeloveka, 1840-41).
Po návrate z tohto vyhnanstva nasleduje čoskoro vyhnanstvo druhé, a to v rokoch 1841-42. Toto vyhnanstvo trávi Gercen v Novgorode.

V štyridsiatich rokoch 19. storočia sa A. I. Gercen stáva spoločne s V. G. Belinským vedúcou postavou ruskej pokrokovej inteligencie. V štyridsiatich rokoch začínajú vznikať aj prvé Gercenove literárne práce - sú to už zmienené "Zápisky jedného mladého muža" a filozofické spisy "Diletantizmus vo vede" (Diletantizm v nauke, 1842-43) a "Listy o štúdiu prírody" (Pisma ob izučenii prirody, 1845-46), ktorými Gercen pokladá základné kamene novodobej ruskej filozofie.

Gercenova próza je v týchto rokoch, a vlastne aj neskôr, prózou preniknutou kritikou takého jednania človeka, ktoré vedie k ponižovaniu ľudskej dôstojnosti iných ľudí - ako napr. v novelách "Doktor Krupov (1847) či "Straka zlodejka" (Soroka vorovka, 1846) a najmä v románe "Kto je vinný?""(Kto vinovat?, 1847), kde Gercen rozvíja myšlienku slobodnej ľudskej osobnosti, ktorá vlastným rozumom a vlastnými silami formuje a vytvára vlastný život.
V tom istom roku, ako vzniká jeho román "Kto je vinný"(1847), odchádza Gercen s rodinou do Francúzska, kde zostáva v dobrovoľnej emigrácii až do konca svojho života. Vo Francúzsku zastihne Gercena revolučný rok 1848 - udalosti tohto roku v ňom vyvolajú rozčarovanie, ktoré sa potom odrazí v jeho publicistickej tvorbe, v dielach "Z druhého brehu" (S togo berega, 1847-50) a "Listy z Francúzska a Talianska" (Pisma iz Francii i Italii, 1847-51).

Rok 1848 znamená aj predel v Gercenových názoroch na budúcnosť ruskej spoločnosti - Gercen začína odmietať pre Rusko cestu kapitalistického vývoja a prikláňa sa k utopickým projektom ruského socializmu, projektom, ktoré neskôr rozvinú v šesťdesiatich až osemdesiatich rokoch 19. storočia ruskí narodnici.
Sklamanie z priebehu revolučného roku 1848 ešte neskôr prehĺbi Gercenova osobná tragédia - umiera mu žena, neskôr matka i syn. V roku 1851 odchádza do Londýna, kde zakladá Slobodnú ruskú tlačiareň, kde vydáva prvú necenzurovanú ruskú tlač, a to almanach "Polarnaja zvezda" (v rokoch 1855-69) a časopis "Kolokol" (v rokoch 1857-67).

V Londýne tiež začína Gercen tvoriť dielo, považované dnes za vrchol jeho prozaickej tvorby - svoje sedemdielne pamäti "O tom, čo bolo" (Byloje i dumy, 1852-67), autentický záznam pamätí ruského intelektuála, spojenie románu životopisného, sociálneho, politického a filozofického: celé dielo je tak jedným rozsiahlym zamyslením nad postavením jednotlivca v spoločnosti zmietanej zásadnými spoločensko-kultúrnymi zvratmi. Gercen v geniálnej skratke načrtáva všetky podstatné rysy a zlomové momenty 19. storočia.

Alexander Ivanovič Gercen zomiera 21. januára roku 1870 v Paríži.