Kalendár a meranie času

Len čo ľudia dospeli vyššej vyspelosti, prestali byť spokojní s určovaním času len pomocou slnka. Zároveň čoraz viac potrebovali nielen presnejšie určenie denného času, ale i zavedenie kalendára, pomocou ktorého by mohli presnejšie určiť čas sejby a žatvy. Pokiaľ ide o denný čas, tento problém bol vyriešený skôr, ako ten s kalendárom. Najprv ľudia určovali denný čas pomocou polohy slnka na oblohe. Je to ten najjednoduchší spôsob určovania času. Na poludnie je slnko presne nad vašou hlavou. Podľa polohy slnka na východe či na západe môžete približne určiť čas, no však iba orientačne. Neskorší spôsob merania času bol taktiež pomocou Slnka, no o dosť presnejší. Slnečné hodiny sú jednoduchý a nenáročný chronometer. Pokiaľ boli dostatočne veľké, boli takéto hodiny schopné určiť čas s presnosťou jednej minúty. Okolo roku 1450 pr. Kr. Egypťania vynašli klepsydru - vodné hodiny. Čas tu merala voda, ktorá pretekala dierkou. Bol to síce veľmi presný spôsob merania času, ale vyžadovali neustály dozor. Veľmi známe sú i presýpacie hodiny s pieskovou výplňou - podľa rôzneho množstva piesku, presypaného cez rôzne veľký otvor ste mohli odpočítavať čas. Prvé mechanické hodiny sa objavili ku koncu 13. storočia. Fungovali na základe krokového mechanizmu - za pomoci množstva ozubených koliesok sa postupne uvoľňovala váha závaží. Prvé perové hodiny sa objavili koncom 15. storočia. Boli to vlastne prvé prenosné hodiny. No však v stredoveku sa bežní ľudia, poddaní, neriadili presnými hodinami. Bolo to výsadou zámožnejších. Pre obyčajného človeka bol podstatný iba kostolný zvon. Podľa neho sa určoval čas bohoslužieb, čas práce, čas ukončenia práce a večer. Pre väčšinu ľudí to bol najdôležitejší zdroj upozornení, napríklad i pri nepriateľskom útoku. Zodpovednosť za včasné zvonenie niesli mnísi, takže vlastne práve oni mali po celé stáročia najlepší prehľad o čase. Preto museli mať okrem zvonov vždy i iný zdroj správneho času - či už slnečné, presýpacie alebo vodné hodiny. Niektorí, i obyčajní ľudia sa riadili špeciálnymi farebnými sviečkami - boli rozdelené do viacerých farebných pásov a podľa práve horiacej farby ste mohli určiť čas. V orientálnych krajinách používali aromatické sviečky, takže ste aktuálny čas nielen videli, ale aj cítili. Problémom bývali námorné cesty. Aj keď kyvadlové hodiny priniesli na kontinente veľkú presnosť, na mori neboli také užitočné.

Tu sa totiž vyžadovalo určenie presného času tak, aby ste mohli zistiť zemepisnú dĺžku porovnaním miestneho času určeného z hviezd s greenwichským časom, ktorý je hviezdnym stredným časom na nultom poludníku. Prvý chronometer prispôsobený na takéto podmienky prišiel až v roku 1762 a vynašiel ho John Harrison. Pre primitívne spoločnosti bol dôležitejší kalendár než denný čas. Museli určiť čas sejby, čas žatvy, čas sťahovania zvierat. Egypťania mali len tri ročné obdobia - záplavy na Níle, obdobie sejby a žatvy. No však vtedajšie meranie času spôsobovalo problém - kalendárne mesiace, merané fázami Mesiaca, nemali žiadnu spojitosť s trvaním roka, teda s časom obehu zeme okolo Slnka. Všetci predstavitelia rôznych náboženstiev a impérií prinášali mnohé riešenia, ale najdlhšie trvajúce priniesol Iulius Caesar. tento kalendár vychádzal z toho, že rok má 365 a štvrť dňa a tak doplnil každý štvrtý rok o jeden deň. No však takto bola ročná odchýlka stále 11 minút. V roku 1582 celková odchýlka tvorila 10 dní. Pápež Gregor XIII. sa preto rozhodol vyriešiť tento problém - dňa 5.10. 1582 vypustil desať dní z kalendára, takže bolo 15. 10. 1582. Aby zamedzil odchýlkam, rozhodol, že za 400 rokov, bude iba 97 prestupných rokov. Roky na konci storočia sú tak prestupné iba v prípade, že sú deliteľné číslom 400. U nás bol tento kalendár prijatý v roku 1587, ale napríklad vo Veľkej Británii až v roku 1752. .