Pravek

Sklony k umeniu vznikli u človeka už dávno v predhistorickom období. Začalo sa rozvíjať akonáhle ľudia dospeli na určitý stupeň myslenia, ktorý im umožnil vyjadriť svoj vzťah k okolitému svetu nielen pomocou reči, ale aj obrazom. Prostredníctvom kresieb na stenách jaskýň, drobných sošiek vyrezaných z kostí zvierat a kultúrnych predmetov človek vyjadroval svoje názory na svet a prostredie, v ktorom žil.
Architektúra: Náboženský kult našiel svoj výraz v prvej monumentálnej architektúre. Sú to stavby zložené z neupravovaných kameňov – tzv. megalitické stavby. Najvýznamnejšou pamiatkou tohto druhu je Kromlech v Stonehenge blízko Salisbury v Anglicku, ale stopy po podobných stavbách sa nachádzajú aj v Bretónsku a vo Francúzsku.

Sochárstvo: Inšpiráciou v sochárstve bola žena, ktorá v prehistorickej dobe stála v popredí rodu. Vyjadrením tohto kultu sú početné plastiky ženských figúr rozmanitej veľkosti zvané Venuše. Robili sa z hliny, kameňa, momutoviny, dreva, atď. Najznámejšie pamiatky tohto druhu predstavujú venuše z Willedorfu v Rakúsku, Dolných Věstoviec v Čechách, Moravian na Slovensku, alebo tiež ženská kultová plastika z Hlubokých Mašůvek (Čechy).
Maliarstvo: Do maliarstva z obdobia praveku zahŕňame rozličné kresby na stenách jaskýň, ktoré zobrazujú zápas človeka s prírodou. Sú to kresby zvierat, zachytené väčšinou v pohybe. Autori si nevšímali detaily, ale podčiarkli typické črty, napríklad lýtka, mohutnú šiju a rohy. Kresby a maľby sa zachovali v jaskyniach v Španielsku v Altamure a vo Francúzsku v Dordogne, Lascaux a Font de Gaume. Z tohto rámca sa vymykajú kresby v tzv. RTG štýle, ktorý ešte v minulom storočí ovládalo pôvodné obyvateľstvo v Arnheimeskej zemi (časť Austrálie). Jedná sa o kresby, pri ktorých má kreslené zviera zachytené maliarom aj vnútornosti, napr. srdce, pľúca, pečeň a iné.

Mezopotámia

Územie medzi riekami Tigris a Eufrat, tvorila Mezopotámia. Zavlažovacie kanály medzi riekami zúrodňovali pôdu, a preto bola odpradávna táto krajina osídlená. V jej histórii sa vystriedalo mnoho národov a kmeňov no napriek tomu sa tam vytvorila jednotná kultúra. Najstaršími obyvateľmi boli Sumeri, ktorí mali aj svoje písmo, najskôr obrázkové, neskôr klinové. Týmto písmom bolo na hlinených tabuľkách zaznamenané najstaršie dielo poézie Epos o Gilgamešovi.
Architektúra: Charakteristická je stavba zikkuratov, čo boli mohutné chrámy so stupňovitými vežami. Stavali sa z hlinených tehál. Zachovali sa zvyšky Urnammu-ovho zukkuratu v meste Ur, Sargonov palác v Chorsabáde a Sancheribov palác v Ninive. Pozoruhodná je Ištarina brána z Babylonu (dnes Berlínskom múzeu) a z toho istého mesta aj najslávnejšia zikkurat (zvyšky) E-TEMEN-AN-KI, ktorý dal podnet k známej biblickej správe o stavbe babylonskej veže.
Maliarstvo: Žiadne pamiatky z tohto obdobia sa nezachovali.
Sochárstvo: Sumeri vedeli majstrovsky zachytiť scény z bojov, zo života kráľov, náboženské obrady, ale najmä zážitky z lovu. Medzi najznámejšie artefakty patria kultovné sochy prosebníkov a bronzová hlava z Ninive, figúry panovníkov – sediaci Sudea z Lagašu. Z Lagašu tiež pochádza aj Urnanšeho doska a tzv. Supia Stéla.

Egypt

Egyptské umenie úzko súvisí s náboženstvom. Egypťania verili v množstvo bohov, ktorým stavali chrámy zdobené sochami bohov a kráľov – faraónov. Poznali písmo vo forme obrázkov, ktoré maľovali na steny hrobiek, palácov, alebo vyrývali do kameňa. Písmo bolo klasické hieroglifické, ale používané tiež od neho odvodené písmo hieratické a démonické.
Architektúra: Egypťania stavali mohutné stavby len v spojistosti s náboženským životom. Sú to pozoruhodné diela svojou veľkosťou, technickou dokonalosťou a umeleckým účinkom. Najznámejšie stavby sú:
a)pyramídy - Sú to kráľovské hroby tvaru štvorbokého ihlanu, spočiatku stupňovité, neskôr s hladkými stenami. Najznámejšie sú z obdobia Starej ríše (asi 2700 – 2200 pred Kr.) a to stupňovitá pyramída Džósera v Sakkare a komplex troch najväčších dodnes zachovalých pyramíd v Giže – Chúfevova, Rachefova a Mankaurého.
b)chrámy - boli sídlami tajuplných božstiev. Viedla k nim zvyčajne cesta z dvoch strán zastavaná sfingami a ukončená dvoma mohutnými obeliskami – stĺpmi, za ktorými boli kolosy – obrovské sochy sediacich panovníkov, alebo zakladateľov chrámu.

c)mastaby - Boli to mohutné hroby z tehál, alebo kameňa v tvare pozdĺžneho zrezaného ihlana, pripomínali lavicu (z arabštiny mastaba – lavica)
Z obdobia Starej ríše (2040 – 1786 pr. Kr.) a Novej ríše (1560 – 1080 pr. Kr.) sú najznámejšie skalné hrobky v Dél er Bahrí a to Hatšepsovetin chrám, Údolie kráľov vo Weséte s Tutanchamónovou hrobkou, ďalej gigantické chrámy v Luxore a Karnaku. Známy je tiež zádušný chrám Ramzesa II. vo Wesete tzv. Ramesseus.
Sochárstvo: Úzko súviselo s náboženstvom v spojení s architektúrou. sochy vládcov často v nadživotnej veľkosti z najtvrdšieho materiálu v strmom postoji. Veľmi často sa v sochárstve vyskytuje sfinga – ležiace telo leva s ľudskou hlavou symbolizujúce spojenie sily s rozumom, ďalej to boli kolosy – sochy faraónov, alebo bohov v nadživotnej veľkosti. Drobné plastiky znázorňovali zvyčajne kňazov, prostých ľudí alebo zvieratá.
Z obdobia Starej ríše sa zachovala Veľká sfinga v Gíze, známe sú tiež sediace sochy faraónov Rachef, Rahotep a Nofret. Z drobných plastík Sediaci pisár a Dedinský starosta. Z obdobia Strednej a Novej ríše Memmónové kolosy z ružovej žuly a hlava kráľovnej Nefertiti. Tá je už výsledkom práce tzv. Amarnského štýlu, ktorý upustil od zvyčajnej strnulosti. Tento štýl v sochárstve a maliarstve vznikol za panovania Amenhotepa IV. (neskôr prijal meno Achnaton, ktorého Nefertiti bola manželkou.

Maliarstvo: Maliari v starom Egypte maľovali plošne, nepoznali perspektívu. Postavy zachytávali z boku, z profilu (hlavu, končatiny), iba oko a ramená zobrazovali spredu – „en face“. Z obdobia Starej ríše sú najznámejšie polychrómované nízke reliéfy a maľby v hrobkách v Sakkáre a Medúme. V neskoršom období nastáva rozkvet nástenných malieb a reliéfov vo Weséte (dnešné Théby) zvlášť v tomto smere vzniká Senwosretov zádušný chrám. Pozoruhodné sú portréty z oázy Fajjjúm, kde bola každá múmia opatrená realistickým portrétom nebohého na drevenej doštičke vyhotoveného technikou enkaustiky (za pomoci horúceho vosku).

Grécko

Najvyšší stupeň vzdelanosti v staroveku dosiahli Gréci, Vývoj umeleckej tvorby neobmedzovalo len náboženstvo. V umení sa kládol dôraz na rozumové myslenie, ktoré Grékov odpútalo od kultu mŕtvych. Ideálom bolo dosiahnuť Kalokagathu, t.j. aby v krásnom, harmonickom tele sídlil zdravý duch.

Architektúra: Poznáme tu stavebné slohy, ktoré rozlišujeme podľa tvarov stĺpov
a)DÓRSKY - stĺpy nemajú pätku, driek stĺpu he spočiatku úplne hladký, neskôr má žliabky - kanelúry, ktoré sa stretávajú v ostrej hrane. Hlavica má tanierovitá tvar, na ktorom je plochá štvorcová platňa.
b)IÓNSKY - Stĺp má bohato členenú pätku, je štíhlejší, kanelúry sú oddelené úzkymi pásikmi. Hlavicu zdobí prstenec - perlovec, na ktorom je platňa zdobená vajcovkou a závitnice - volúty obrátené smerom dole.
c)KORINTSKÝ - Driek stĺpa sa podobá iónskemu, hlavica má tvar kvetinového koša alebo kalichu, z ktorého vyrastajú akantové listy.
Neskúr stĺpy nahradili štylizované ženskéé figúry - karyatídy.

Z chrámov sa z archaického obdobia (7. – 6. stor. pr. Kr.) zachovali Hérin chrám v Olympii a bazilika v Paeste v dôrskom štýle. Iónsky štýl zastupujú Hérin chrám na Samose a Artemidin v Efeze. Z klasického obdobia (5. – 4. stor pr. Kr.) sú zachované na Aténskej akropole, Propylaje od architekta Mnésikla a Parthenón od Iktínosa a Kalikrátesa. z TOHTO OBDOBIA POCHáDZA AJ KRÁSNE DIVADLO V Epidaure.
Sochárstvo: Grécke sochárstvo sa sústreďovalo na dokonalejšie poznanie foriem ľudskej postavy a jej anatómie. Svoj vrchol dosiahlo v majstrovskom vyjadrení duševného diania ľudského vnútra. Z archaického obdobia sú charakteristické Kúros z ostrova Mélos, Kúros zo Súnia a Kúros z Pirea. ďalej Kóré v Peplose , Héra zo SAmos-u, Bohyňa s jablkom a tzv. Rampirov jazdec.
Z klasického obdobia sú najznámejší sochári
-Feidiás - tympanon a panathénsky sprievod v Parthenóne.
-Myrón - Diskobolos, Athéna a Marsyas
-Polykleitod - Doryforos , Diaduménos
-Skopás - Tančiaca Mainada, Reliéfy mausóleia v Halikarnasse
-Lýsippos - Apoxyomenes, Odpočívajúci Hérakles

Maliarstvo: Zachovalo sa iba málo pamiatok. Maľba sa uplatnila najmä chrámovej architektúre ako nástenná, dosková i mozaiková maľba. Z výzdoby váz usudzujeme, že Gréci ešte nepoznali perspektívu. Z archaického obdobia sú známe tzv. čierno-figurové vázy. V klasickom období sa prešlo na výrazovo bohatšie červeno-figurované vázy už signované, napr. Apellés. Známi boli maliari Apollodóros, Polygnótos, Parrhasios a Zeuxis.
Osobitnú kapitolu v dejinách gréckeho umenia predstavuje Relénizmus, t.j. doba od smrti Alexandra Macedónskeho až po nástup Augusta na čelo rímskej ríše. Zaznamenávame tu nástup profánnej architektúry. Známi sú sochári z ostrova Rhodos - Agésandros, Athánofóros a Polydóros - autori reliéfov, Pergamského oltára, súsošia Láokoón. Známe sú tiež tzv. Venuša z Mélu a Venuša Medicejská, Níké zo Samothrákie, karikatúry napr. soška Opitá starena.