9. augusta 1945 klamal prezident Truman: "Svet si musí všimnúť, že prvá atómová bomba bola zhodená na vojenskú základňu Hirošima. Chceli sme sa podľa možností vyhnúť zabíjaniu civilného obyvateľstva."

Na najspektakulárnejšiu udalosť Trumanovho prezidentstva sa nikdy nezabudne, ostane navždy výstražne spojená s jeho menom: zhodenie prvej atómovej bomby 6. augusta 1945 na Hirošimu a o tri dni druhej na Nagasaki, čo si vyžiadalo vyše dvestotisíc obetí; absolútna väčšina boli civilisti vrátane niekoľko tisíc zavlečených kórejských robotníkov a dvanásť zajatých amerických letcov.

Trumanovo klamstvo je absurdné: v Hirošime, meste s asi 300 000 obyvateľmi, boli síce vojenské zariadenia, ale keďže prístav bol zamínovaný, boli na nich umiestnené vojská neutralizované.

Hirošima nebola dôležité vojenské či priemyselné centrum. Nikdy nefigurovala na zozname 33 primárnych cieľov bombardovania. Továrne na výrobu zbraní boli na obvode mesta a napriek zrovnaniu centra so zemou unikli vážnemu poškodeniu.

A tak sa pre odôvodnenie prvých atómových bômb vyrobil nehorázny výmysel: že sa tým zachránili životy pol milióna Američanov, ktorí by boli padli pri inakšie nutných inváziách na ostrovy Kyušu a Honšu. No aj najhorší scenár pre úplnú inváziu Japonska predpokladal len 46 000 padlých. Smiešne nafúknutý pol milión by bol znamenal skoro dvakrát viac Američanov, než ich padlo na všetkých bojiskách druhej svetovej vojny spolu. A predsa sa teraz tento výmysel rutinne opakuje v stredoškolských učebniciach a papagájujú ho ignorantskí komentátori; korunu tomu nasadil prezident Bush, keď v roku 1991 povedal, že to boli "milióny zachránených životov."

Vzhľadom k hrôze, ktorú spôsobil, sú Trumanove klamstvá a sebaklamstvá pochopiteľné. Rovnako je pochopiteľné, že okupačné úrady v Japonsku pustili do sveta len cenzurované obrázky tisícok mŕtvol a smrteľne zranených a znetvorených civilistov. Inakšie by sa boli dali robiť rušivé porovnania s obrázkami prichádzajúcimi z nacistických koncentračných táborov.

Bomby na Hirošimu a Nagasaki odsúdili ako barbarské a zbytočné takí slávni vysokí vojenskí dôstojníci, ako boli Eisenhower a MacArthur. Admirál William D. Leahy, šéf Trumanových osobných poradcov, povedal: "Použitie tejto barbarskej zbrane neznamenalo pre nás nijakú materiálovú pomoc vo vojne proti Japonsku. Chovali sme sa podľa etického štandardu barbarov v rokoch temna. Vojny sa nedajú vyhrať zabíjaním žien a detí."

Prieskumy však ukazujú, že veľká väčšina Američanov vždy bola na strane Trumana, veriac, že bomby zachránili stotisíce Američanov.

Sú necitliví ľudia, ktorých sa nedotkne takáto príšerná analýza nákladov a výťažku, v našom prípade nevinných japonských životov vyvažovaných proti životom spojeneckých bojovníkov. Boli a sú aj citliví.

Keď v r. 1956 dostal Truman čestný doktorát Oxfordskej univerzity, protestoval proti tomu jej profesor, katolícky filozof G.E.M. Anscombe: "Aký rozdiel je medzi americkým masakrom civilistov zo vzduchu v Hirošime a nacistickým vyhladením obyvateľov českej či poľskej dediny na zemi? Teda aj Truman je vojnový zločinec."

Dnes je jasné, že v r. 1945 Truman nevyčerpal všetky možnosti ukončiť vojnu bez použitia atómovej bomby. V lete 1945 si Japonci uvedomovali, že vojnu prehrali. Hlavnou chybou bolo, že Truman od nich žiadal - s entuziastickou podporou Churchilla - bezpodmienečnú kapituláciu a že sa im zamlčal bezprostredný vstup Sovietskeho zväzu do vojny, čo na nich nakoniec zapôsobilo viac ako atómová bomba; zamlčalo sa im aj, že USA v skutočnosti nemajú v úmysle zbaviť trónu ich cisára, resp. súdiť ho a obesiť ho pred cisárskym palácom.

Generálmajor J.F.C. Fuller napísal: "Hoci záchrana ľudských životov je chválitebná, neospravedlňuje použitie prostriedkov, ktoré protirečia pravidlám ľudskosti a vojenským zvykom. Keby tomu tak bolo, bolo by ospravedlniteľné každé zverstvo."

Kým masmédiá vo všeobecnosti vychvaľovali atómové spopolnenia, jednotliví publicisti a konzervatívni prominenti upozorňovali na hrôzy Hirošimy ako neospravedlniteľný vojnový zločin. Felix Morley poukázal osobitne na tisíce žiakov každého veku, zabitých v klepcoch tridsaťtri so zemou zrovnaných škôl. Otec James Gillis, vydavateľ Katolíckeho sveta a oddaný prívrženec starej pravice, odsúdil bombardovanie ako najsilnejší úder na kresťanskú civilizáciu a morálne zákony. David Lawrence, konzervatívny majiteľ U.S. News and World Report, neprestal desaťročia odsudzovať neľudskosť bombardovania. Rovnako konzervatívny filozof Richard Weaver sa búril pri pomyslení na obraz "nováčikov z Kansasu či Texasu, meniacich nevojenské Drážďany na holokaust, na trosky starodávne svätyne ako Monte Casino a Norimberg a na nič Hirošimu a Nagasaki. To je zrada základov, na ktorých bola vybudovaná civilizácia."

Dnešní konzervatívci hanobia ako "protiamerickú" každú kritiku Trumanovho masakru stotisícov nevinných Japoncov zo vzduchu; je veľký rozdiel medzi nimi a niekdajšími konzervatívcami, ktorí robili česť svojmu menu.

Leo Szilard, svetoznámy vedec, ktorý štylizoval list prezidentovi Rooseweltovi, navrhujúc mu projekt Manhattan na výrobu atómovej bomby, ktorý podpísal aj Einstein, konštatoval krátko pred smrťou (1960) inú pravdu: "Keby boli Nemci zhodili atómové bomby na mestá miesto nás, boli by sme to kvalifikovali ako vojnové zločiny, boli by sme ich v Norimbergu odsúdili na smrť a povešali."

Zničenie Hirošimy a Nagasaki bol horší vojnový zločin ako ktorýkoľvek čin, za ktorý boli popravení japonskí generáli v Tokiu či Manile. Ak nebol vojnovým zločincom Harry Truman, nebol ním nikdy nikto.