referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Izabela
Štvrtok, 9. decembra 2021
Čudná vojna
Dátum pridania: 03.05.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Wonso
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 244
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 6.6
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 11m 0s
Pomalé čítanie: 16m 30s
 
Výraz „funny war“, ktorý sa zväčša prekladá ako „čudná“, „smiešna“ či „podivná“ vojna, začali používať americkí žurnalisti v jeseni 1939 po porážke Poľska a tento zvrat potom prevzali všetky svetové masmédiá. Je zaujímavé, že to isté slovo americkí žurnalisti teraz používajú na označenie Bushovej vojny proti Iraku.

Nacisti označovali obsadené územie Poľska slovom francúzskeho pôvodu „generalgouverment“. Znamená to, že okupant prevzal všetku moc, prakticky bez možnosti spoluúčasti obyvateľov okupovanej krajiny. Trpký poľský vtip hovoril, že toto slovo bola vlastne jediná forma pomoci, ktorú Francúzsko poskytlo Poľsku v prvej fáze druhej svetovej vojny.

Dianie na západnej hranici Nemecka s Francúzskom po oficiálnom vyhlásení vojny nemožno označiť inak ako ťažko badateľné pohyby. Francúzi síce obsadili dve nemecké pohraničné dediny, no čoskoro sa z nich stiahli. Francúzska armáda mohla byť schopná nejakých významnejších operácií až dva týždne po vyhlásení vojny, 17. septembra 1939.

Myslenie francúzskych veliteľov neprekročilo hranicu prvej svetovej vojny. Útočné akcie mali uskutočniť „vycvičení záložníci“, ktorí ešte mali dostať dodatočnú prípravu. Ich povolanie z civilných zamestnaní, sústredenie a vyzbrojenie si vyžadovali istý čas, ktorý už podľa kritérií 30. rokov minulého storočia bol neúmerne dlhý. Navyše útočné operácie mala pred ofenzívou zahájiť paľba ťažkého delostrelectva. Lenže príprava tohto delostrelectva mala trvať aspoň šestnásť dní po mobilizácii...

17. septembra už bolo zrejmé, že Poľsko vojnu prehralo. To bola vítaná zámienka na odvolanie rozkazov na ofenzívu. Ostávala však otázka, čo ďalej?

Americký ambasádor v Londýne
Svojho času som písal o nepochybne jednom z najväčších amerických prezidentov minulého storočia F. D. Rooseveltovi. Medzi jeho podporovateľov patril aj Joe Kennedy. Keď americkí prezidenti nemôžu vyjadriť inak svoju vďačnosť za podporu vo voľbách, vďaka ktorej zvíťazili, dotyčného vplyvného darcu vymenujú na nejaký diplomatický post. Joe Kennedy sa tak stal veľvyslancom v Londýne. Zhodou historických okolností to bol otec budúceho amerického prezidenta.

Vyčítať mu môžeme veľmi nepríjemné záležitosti. Vplyvným boháčom sa stal preto, že za čias prohibície obchodoval s pašovaným alkoholom. Kto chcel byť v tomto biznise úspešný, musel spolupracovať s mafiou. Je tu však aj čosi iné – sympatie „starého“ Kennedyho k nacistom. Zdá sa, že dôvodom týchto sympatií nebol obdiv k nacistickému totalitnému režimu, ale skôr okolnosť, že v Hitlerovi videl silu, ktorá oslabí vplyv Veľkej Británie. Obzvlášť temnú úlohu zohral Kennedy počas Mníchovskej konferencie. V mene USA presadzoval riešenie, ku ktorému nakoniec došlo. Lenže mohol rátať aj s tým, že nacistické Nemecko a Veľká Británia sa dostanú napokon do konfliktu, z ktorého budú ťažiť USA. Vo Veľkej Británii prebiehal boj medzi prívržencami Churchilla a Chamberlaina. „Churchillovci“ mali voči Kennedymu veľmi kritický postoj a jeho odvolanie naznačovalo, že vplyv Chruchilla rastie.

Po odvolanej ofenzíve Spojenci uvažovali nad plánmi ďalšieho postupu. Keď Nemci porazili Francúzsko, značnú časť týchto plánov zverejnili. Niektoré z nich boli číre fantazmagórie. Plánoval sa nielen útok cez Belgicko do Porúria, ale aj cez Nórsko, Švédsko a Fínsko na baltické pobrežie Nemecka, či útok z juhu cez balkánske krajiny. Najfantastickejším a najdobrodružnejším plánom bol útok na sovietske ropné polia v Baku.

Winston Churchill pochopil, že bez vstupu Sovietskeho zväzu do vojny nebude porážka nacistického Nemecka možná. Preto napríklad keď sovietske vojská vstúpili do Poľska, upozornil, že sa tu vlastne formuje budúci východný front. Stalin v jednom z prejavov tesne po vypuknutí vojny vlastne priznal, že bolo obdobie, keď nacistické Nemecko bolo v lepšom diplomatickom postavení než ZSSR. Nech by sme Mníchovský diktát neviem ako hodnotili, bolo možné tvrdiť, že naplnil túžbu po zjednotení Nemcov v jednom štáte. Lenže nacistické Nemecko čoskoro Mníchovskú zmluvu roztrhalo. Stalin nespomenul iný signál – „Krištáľovú noc“, ktorá bola nepopierateľnou predzvesťou holokaustu.

Hitler sa teda ocitol v takej situácii, že západní spojenci po páde Poľska s ním jednoducho nemohli uzavrieť mier, hoci vtedajší komentátori uvažovali aj o tejto možnosti. Túto možnosť pochopil. Dňa 6. októbra 1939 navrhol usporiadanie mierovej konferencie, čo Spojenci vzápätí odmietli. Lenže tento zdanlivo „mierový“ návrh mal iný zámer – Hitler chystal útok na Francúzsko a spoliehal sa, že po porážke Francúzska s ním Veľká Británia uzavrie mier. O tri dni neskôr totiž Nemecké velenie oboznámil so svojimi ďalšími zámermi.

Tvrdil, že Nemecko má jedinú možnosť – ofenzívu na Západe. Cieľom tejto ofenzívy mala byť blesková porážka Francúzska. Ak by sa Nemecko zaplietlo do zdĺhavej vojny na Západe, Sovietsky zväz by využil jeho oslabenie a zaútočil naň. Hitler si nerobil žiadne ilúzie o trvácnosti paktu so Stalinom, bolo zrejmé, že čoskoro prestane platiť.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.