referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Ondrej, Andrej
Utorok, 30. novembra 2021
Púnske vojny
Dátum pridania: 21.07.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: michalka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 7 569
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 21.3
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 35m 30s
Pomalé čítanie: 53m 15s
 
Grécky dejepisec Polybios označil túto vojnu za najkrutejší a najkrvavejší boj, ktorý sa kedy odohral. Obe strany zažili hrozné straty na životoch a na lodiach. Kartáginci prehrali aj napriek svojej prevahe na mori. Urobili veľkú chybu, že vôbec dovolili Rimanom, aby sa prepravili na Sicíliu. Rímski velitelia tiež urobili mnoho chýb, zvlášť na mori sa veľmi nevyznamenali. Kartáginskí vojvodcovia však iste svojim protivníkom závideli. Za porážku im totiž hrozilo ukrižovanie, po víťazstve sa zase stávali pre vládcov mesta príliš nebezpečnými súpermi. Vláda Kartága navyše bola príliš rozštiepená, takže aj vynikajúci vojvodcovia ako Hamilkar Barkas alebo Hanno nemohli zasadiť osudovú ranu Rimanom.

Porazené Kartágo nezmizlo z máp, ale už nikdy nemohlo posielať svoje lode do Itálie a nasledujúcich desať rokov platilo nepriateľovi po 320 talentoch zlata. Stratilo tiež vplyv na Sicíliu a začalo ho strácať i na ostatných ostrovoch v oblasti - Sardinii a Korzike. Aj keď Kartáginci v tejto vojne prehrali, nezrazila ich porážka na kolená a o dvadsať rokov neskôr sa Rímu opäť postavili so zbraňou v ruke v možno ešte osudovejšej vojne pre obe strany. K tomu však bolo treba mnoho zmien, ktoré uskutočnili veľké osobnosti Kartága.

Medzidobie v Ríme a Karthágu

Porazené Karthágo nesmelo po porážke v prvej púnskej vojne posielať svoje lode do rímskych vôd a nasledujúcich desať rokov muselo platiť Rímu vysoké odškodné. A predovšetkým muselo opustiť Sicíliu, tú Rimania zabrali, aby sa tam už Kartháginci nemohli vrátiť a ohrozovať odtiaľ Itáliu. Naviac Sicília bola bohatá na obilie. A tak s výnimkou Hieronových Syrakúz a niekoľkých ďalších miest so statusom nezávislých spojencov bol ostrov anektovaný.

Rimania prevzali Hieronov praktický daňový systém a zaviedli priame dane alebo poplatky vo forme desiatkov (desatiny úrody). Pripojenie Sicílie bol historický krok, lebo Rimanov po prvýkrát odviedol mimo územie Itálie, ostrov sa stal prvou provinciou. Začala nová epocha výbojov mimo materskú zem. Do funkcie správcu Sicílie bol menovaný ďalší praetor.

Strata Sicílie bola najväčšou škodou, ktorú Karthágo utrpelo. Naviac, v kritickej dobe po vojne došlo k divokému povstaniu 20 000 žoldnierov, ktorí sa vrátili do severnej Afriky a domáhali sa vyplatenia dlžného žoldu. S ohľadom na reparačné splátky a obrovské výdavky posielal Hamilkar Barkas (t.j. Blesk), vrchný veliteľ vojsk na Sicílii, žoldnierov do Karthága v malých skupinách. Rada starších mala žold preplácať postupne, aby sa príliš nezaťažovala pokladňa. Ale Karthágo je mesto obchodníkov, tí sa pokúšali so žoldniermi jednať a oddiaľovať splácanie žoldu do nedohľadna. Výsledkom bolo, že naraz stálo celé žoldnierske vojsko pred Karthágom. Táto masa bojovníkov zložená z viac ako poltucta rôznych národov sa dokonca prehlásila samostatným štátom a začala raziť vlastné mince. Vojaci sa dali na pochod proti samotnému Karthágu, zároveň sa búrili podrobené kmene z afrického vnútrozemia. Až po viac ako troch rokoch sa podarilo túto vzburu potlačiť. Boje sa vyznačovali urputnosťou a neľudskými ukrutnosťami.

Počas týchto zmätkov Rimania, donedávna nepriatelia, ale teraz spojenci, ochotne Karthágu pomáhali vo vojne so žoldniermi. Považovali ich totiž za medzinárodné nebezpečenstvo, ktoré by mohlo destabilizovať situáciu v Stredomorí.

Velenie vo vojne proti žoldnierom nezískal nikto iný než významný vojvodca Hamilkar Barkas, preslávený už v prvej vojne s Rimanmi o Sicíliu, otec Hannibala, jedného z najhroznejších protivníkov, ktoré kedy Rimania poznali. Keď sa však k rebelom pridali tiež spolubojovníci na Sardínii a obrátili sa so žiadosťou o pomoc na Rím, postoj Ríma sa radikálne zmenil. Vláda okamžite vyslala na juhozápadné pobrežie ostrova vojsko, aby vzbúrencom pomohlo a zmocnilo sa kartháginských pevností. Rimania následne anektovali Sardíniu i Korziku a naviac od porazených vyžadovali zaplatenie ďalších dávok. Karthágo bolo bezmocné. Rím na týchto ostrovoch nemal žiadny ekonomický záujem, len využil okamžitú šancu, aby sa chránil pred eventuálnymi znovu rozpútanými vojnovými chúťkami nepriateľa. Ale práve tento čin viedol k tomu, že nepriateľské pocity v Karthágu sa znovu prebudili. Obidva ostrovy, rovnako ako Sicília, museli platiť desiatok a i tu sa vytvorila nová praetura. Rimanom trvalo viac než storočie, než sardínske obyvateľstvo spacifikovali, každopádne pripravili Púnov o toto územie navždy. Karthágo naviac vplyvom gréckeho mesta Massilia stratilo takmer všetky dŕžavy v Hispánii. Karthágu zostalo len o niečo viac než Gades a Gibraltárska úžina.

V Ríme sa medzitým ľud vzoprel proti nobilite. Šlo o územie pred viac než pol storočím zabrané Gálom (r. 283 pr. n. l.) - Ager Gallicus. Rimania tam založili jednu latinskú a jednu rímsku kolóniu, ale inak tamojšie územie nevyužívali. A počas ťažkého desaťročia po vojne sa ľud začal tejto pôdy domáhať. Kampaň, ktorá tieto požiadavky podporovala, bola vedená tribúnom Gaiom Flaminiom, "novým človekom", ktorý nepatril k patricijsko-plebejskej nobilite. Avšak senátori, z ktorých niektorí si v uvedenej oblasti zaobstarali výnosné pozemky, boli ostro proti parcelácii. Flaminius prostredníctvom ľudového snemu však svoj návrh presadil. Takáto svojvôľa bola v histórii Ríma niečo nevídané, Flaminius ako prvý ukázal, že politika sa dá robiť i bez senátu. V tej dobe hrozila Rímu agresia Gálov, ktorí chceli pomstiť porážku svojich predkov. Táto agresia viedla k strate jadranských oblastí. V dôsledku tohoto nebezpečia odsúdili Flaminiovi odporcovia jeho návrh ako zbytočnú provokáciu voči Gálom, pretože tento krok by viedol k prílivu množstva Rimanov do pohraničnej oblasti. Roku 225 pr. n. l. sa koalícia gálskych kmeňov rozhodla situáciu riešiť násilím, sedemdesiattisícová armáda so silnou jazdou a vozmi sa vydala hlboko do vnútrozemia italského poloostrova. Avšak pri Telamone, kde si pri ústupe chcelo gálske vojsko bezpečne ukryť korisť, sa dostalo medzi dve rímske armády. V nasledujúcom stretnutí, na rovine, kde légie mohli operovať ako na cvičisku boli Gálovia, bojujúci opretí chrbtami o seba, totálne rozdrvení. Ich veliteľ si vzal život. V dobe víťaznej bitky nebol Flaminius veliteľom, ale aj napriek svojmu neurodzenému pôvodu sa mu podarilo získať r. 223 pr. n. l. konzulát. A potom vyrazil na sever, bez ohľadu na to, že mu senát prikázal návrat do Ríma, viedol prvú armádu cez rieku Pád. To bola predzvesť budúcich výprav, ktoré toto územie premenili na ľudnatú a kvitnúcu oblasť Itálie. Situácia sa konsolidovala - lenže ku konsolidácii dochádzalo i v Karthágu.

Najschopnejšia kartháginská rodina, Barkasovci, získala aj napriek húževnatému odporu obchodníckej oligarchie doma významné postavenie a usadili sa v Hispánii, kde si počínali takmer ako samostatní vládcovia. Táto rodina odvodzovala svoj pôvod priamo od legendárnej kráľovskej dcéry Elissy (Dido) - urazenej odmietnutej milenky legendárneho Aenea. Od tohoto momentu sa poeticky traduje zúrivé nepriateľstvo medzi Rímom a Karthágom.

Keď skončila vojna so žoldniermi, vyslala kartháginská vláda Hamilkara Barkasa do hispánskych vôd. Dostal za úlohu zmocniť sa tamojších území náhradou za stratu Sicílie a ďalších ostrovov.

Hamilkar Barkas dosiahol v Hispánii mnoho impozantných úspechov. Zabral väčšiu časť južných a východných oblastí zeme až na sever k mysom Ifach a Nao. Neďaleko hraníc obsadeného územia založil prístav a hlavné mesto v mieste zvanom Acra Leuce - Biely útes.

Hispánske územie bolo bohaté hlavne na kovy. A z Hispáncov, mužov keltsko-iberského pôvodu, preslávených svojou otužilosťou a vytrvalosťou, mohol Hamilkar postaviť najlepšiu armádu, akú kedy Karthágo malo. Podiel na výťažku z nesmierne bohatých baní, ktorý dostávali Hamilkarovi politickí odporcovia doma, ich natoľko uchlácholil, že mu nerobili potiaže. Roku 229 pr. n. l. však Hamilkar v bitke pomerne kurióznym spôsobom padol. Neznamenalo to však ani koniec postupu Karthága ani koniec vplyvu rodiny Barkasov.
 
späť späť   1  |   2  |  3  |  4  |  5    ďalej ďalej
 
Zdroje: Heiner Stadler - Hannibal, postrach Ríma , M. Grant - Dejiny antického Ríma
Podobné referáty
Púnske vojny SOŠ 2.9176 877 slov
Púnske vojny SOŠ 2.9514 2339 slov
Punské vojny SOŠ 2.9764 695 slov
Púnske vojny GYM 2.9732 5975 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.