Po ňom nastúpil jeho zať Hasdrubal, ktorý hlavný stan presunul ďalej na juh, aby bol bližšie domovskej základni. Toto miesto Carthago Nova, čiže nové Karthágo, malo výborne strategicky položený prístav a v miestnych baniach sa ťažilo striebro. Je zaujímavé, že Púni na mená miest nemali fantáziu - už sám názov Karthágo (Kart Hadašt) totiž znamená nové mesto. Aj keď Hasdrubal presunul hlavné mesto na juh, posunul hranicu kartháginských území ďaleko na sever, až k brehom rieky Iberus (Ebro). Zabral tiež územia hlboko vo vnútrozemí a na rozsiahlych oblastiach si zaistil celý rad výhodných spojeneckých zmlúv. Hasdrubal bol potom r. 221 pred n. l. zavraždený jedným z otrokov a velenie prešlo na jeho švagra, syna Hamilkara Barkasa, Hannibala (narodil sa v roku 246 nebo 247 pr. n. l.).

Ten už ako malý chlapec sprevádzal otca na jeho hispánskych ťaženiach. Otcovi odprisahal, že bude vždy nepriateľom Ríma. Už onedlho bol považovaný za najlepšieho jazdca, šermiara i strelca z luku. Teraz dostal velenie nad pestrou žoldnierskou armádou, zloženou z numidských jazdcov, líbyjských pešiakov, strelcov z praku z Baleár, Hispáncov a Gálov. Len dôstojníci boli z Karthága. Hannibalovi boli priamo podriadení jeho bratia Hasdrubal a Mago a africký veliteľ jazdy Maharbal. Prvým činom Hannibala vo funkcii vrchného veliteľa bola zmena vojenskej organizácie. Až doposiaľ sa v oblasti Stredozemného mora podľa gréckeho vzoru presadzovali zovreté šíky. Zo všetkých strán nepohyblivé vojsko vyžadovalo dlhý výcvik a prísnu disciplínu. Zovreté šíky boli nahradené malými, pohyblivými jednotkami a celá pechota bola vybavená mečmi pre boj zblízka. To zodpovedalo tiež tradícii Hispáncov a Líbyjcov, ktorí chápali vojnu ako súhrn jednotlivých osobných súbojov. Nová organizácia mala prednosť v tom, že skupina bola územne nezávislá a mohla operovať podľa potreby. V ďalších vojnových rokoch v Itálii sa práve táto stratégia prejavila ako rozhodujúci majstrovský ťah. Takmer vždy sa Hannibalovi podarilo Rimanom vnútiť miesto boja, zosnovať pascu a rýchlymi prekvapujúcimi manévrami rozohnať nepriateľa.

Hannibal si taktiež vybudoval vynikajúcu rozviedku, ktorej výkony sú na vtedajšie podmienky neuveriteľné. Od obchodníkov a vyzvedačov sa dozvedel o vojne, ktorú Rimania viedli s Gálmi a vedel, že táto vojna Rím oslabí a z Gálov sa stanú jeho spojenci. Dozvedel sa tiež o slabine rímskych légií, ktorou bola jazda. Posilnil preto svoju kavalériu, ktorú navyše rozdelil na ľahkú a ťažkú jazdu. Prenikol ešte ďalej do vnútrozemia, až k riekam Durius a Tabus. Diplomatickými metódami si získal medzi Hispáncami značnú popularitu. Podľa Polybia mali Rimania s Hasdrubalom zmluvu, kde si vynútili, že Kartháginci nesmú ozbrojení prekročiť Iberus a ten sa tak stal hranicou sféry záujmov. Na tomto bode Rím trval kvôli svojmu dávnemu spojencovi, Massílii. Tej záležalo na zachovaní bezpečnosti vlastných obchodných stredísk na východnom pobreží Hispánie, čo dala najavo svojim nepriateľským postojom k tamojšiemu kartháginskému panstvu. Rimania si tiež nepriali, aby Kartháginci mali možnosť preniknúť do južnej Gálie a odtiaľ do Gálie Predalpskej, kde by mohli podporiť Gálov proti Rímu.

Avšak jedno mesto v kartháginskej sfére záujmov južne od Iberu, Saguntum, sa rozhodlo k odporu. S Rímom malo vcelku priateľské vzťahy a nie je vylúčené, že pod vedením nejakej protikartháginskej strany s ním uzavrelo akési spojenectvo. Sagunskí sa obrátili o pomoc na Rím. A Rím urobil osudový krok, že im vyhovel. Do Nového Karthága sa vydalo posolstvo, ktoré malo Hannibalovi odovzdať príkaz senátu, že má dať od Sagunta ruky preč. Hannibal ultimátum odmietol a pokračoval tvrdo v blokáde Sagunta. To sa Hannibalovi po ôsmich mesiacoch nemilosrdného obliehania podrobilo (r. 219 pr. n. l.). Rozhnevaní Rimania žiadali od kartháginskej vlády vydanie Hannibala, ale vláda túto požiadavku samozrejme odmietla. Nakoniec rímsky vyslanec oznámil Karthágu, že jeho rozhodnutie nevydať Hannibala znamená vojnu. Zdvihla sa opona, aby odhalila scénu pre najstrašnejšiu zo všetkých rímskych vojen, ktorá mala katastrofálne dôsledky - scénu pre druhú púnsku vojnu.

Druhá púnska vojna

Druhá púnska vojna začala tým, že si Hannibal, veliteľ kartáginských síl zaistil postavenie v Hispánii, odkiaľ vyrážal do bojov. Tu stálo mesto Saguntum, ktoré sprostredkovávalo obchod pre Grékov z dnešného Marseille a Římanom slúžilo ako východzia základňa pre výboje. S príchodom jari roku 219 pred n.l. vyrazil Hannibal proti mestu. Okolie mesta vojaci ľahko spustošili, ale samotné Saguntum sa bránilo veľmi urputne celé mesiace. Hannibal nemohol byť s vývojom situácie spokojný, pretože mal v hlave už ďalší postup do Itálie. Mesto samotné by snáď ani nebol dobyl, keby Saguntum jeho rímski spojenci nevydali napospas osudu. Keď neprichádzali posily a situácia začínala byť zúfalá, sústredili všetko zlato, znehodnotili ho (hodili ho do ohňa s kusmi medi...), muži vyšli do posledného boja a ženy s deťmi spáchali samovraždu. Osem mesiacov trvalo Hannibalovi než dobyl mesto, ktoré sa bránilo celkom samo a získalo si tak večnú slávu.

Po víťazstve Hannibal získal pomerne bohatú korisť, zajatcov poslal do Kartága a sám sa vydal na odpočinok do Nového Kartága (dnes Cartagena). Svojim vojakom povolil návštevy rodín a sám plánoval postup, ktorým chcel zničiť Rím - cez Alpy do samotnej Itálie. Rimania strácali čas zbytočnosťami. Až pád Sagunta konečne Rimanov prebral a začali zbierať svoje roztrúsené légie. Väčšinu ich však poslali zlým smerom.

Na jar roku 218 pred n.l. sa Kartáginci pripravili k pochodu. Hannibal vojsko rozdelil - časť poslal do Kartága, aby mesto chránili a udržiavali Hannibalov vplyv, časť nechal svojmu bratovi Hasdrubalovi v Hispánii a so zbytkom, podľa Livia to bolo 90 000 peších a 12 000 jazdcov so stádom vojnových slonov (37 kusov), chcel tiahnuť do Itálie. Cesta, ktorú si Hannibal vybral, je notoricky známa dnes, ale pre Rimanov bol pochod cez Pyreneje i Alpy veľkým prekvapením (resp. presne známa táto cesta nie je a nikdy nebude - antickí spisovatelia ju nezaznamenali).

Rimania reagovali stále ešte zmätene - vyslali posolstvo do kartáginského senátu. Posol vraj ponúkol Púnom vojnu alebo mier podľa ich uváženia. Kartáginci odpovedali, že si má posol sám vybrať a Riman zvolil vojnu (Kartáginci tiež odmietli vydať Rimanom Hannibala, o čo ich rímska republika taktiež naivne žiadala). Vojna sa začala.