Vojna s Pyrrhom priviedla Rím do blízkeho kontaktu s ďalšou stredomorskou mocnosťou - s Kartágom v severnej Afrike. To vzniklo v druhej polovici ôsmeho storočia pred n.l. ako kolónia fenického mesta Tyros. Založená osada dostala meno "Nové Mesto" - Kart Hadašt. Čoskoro sa mesto vymanilo z vplyvu svojej metropoly a získalo úplnú nezávislosť. Tomu dopomohla i poloha mesta - stálo totiž v oblasti, kde sa Stredozemné more zužuje. Miestni obyvatelia sa tak nazývajú podľa mesta Kartáginci alebo tiež Púni, čo je odvodenina z názvu Fénícia.

Rozmach Kartága započatý po osamostatnení sa rýchlo pokračoval. Hlavný vplyv na úspech Kartága mal obchodnícky duch obyvateľov, ktorí v podstate ovládli všetok dôležitejší obchod v západnom Stredomorí. Štát obchodníkov podporoval do tej miery, že Kartáginci neslúžili vo vojsku, aby sa mohli venovať obchodu. Armádu tvorili žoldnieri prevažne afrického pôvodu, čo sa v konfliktoch s nacionálne cítiacimi Rimanmi ukázalo ako veľká slabina - žoldnieri nebojovali za svoje domovy, ale za peniaze.

Okolo roku 650 pred n.l. Kartágo ovládlo sieť fénických obchodných staníc po celom západnom Stredomorí a dokonca založilo mnoho nových osád. Väčšinou ležali na výhodných miestach ako boli kotvištia pri pobreží, na výbežkoch alebo v ústiach riek. Kartáginskí moreplavci hľadali predovšetkým kovy. Práve preto expandovali smerom do Hispánie, ktorej nerastné bohatstvo bolo značné. A keďže plaviť sa na Pyrenejský poloostrov bez zastávok nepatrilo k jednoduchým úlohám, obsadili Kartáginci niekoľko ostrovov. Jedným z týchto miest bola i západná Sicília. V meste Panormos (dnešné Palermo) si zriadili Afričania mohutnú vojenskú základňu. Miestni Gréci sa márne pokúšali vytlačit Púnov z mesta, ktoré ostalo oporou ich moci po tristo rokov. Podobne si Kartáginci viedli na Sardínii. Neskôr taktiež prevzali fénické osady napr. dnešnú Malagu alebo Cádiz, odkiaľ bol ľahký prístup k juhošpanielskym baniam. Dokonca i do Etrúrie, ďalšieho významného centra nerastných surovín sa Púni dostali, s miestnymi obyvateľmi uzavreli spojeneckú zmluvu proti Grékom (porazili ich potom v námornej bitke pri Korzike roku 535 pred n.l.).

Rovnako, ba dokonca ešte aktívnejšie, si Púni počínali v Afrike. Pevninská ríša na tomto kontinente bola druhou najväčšou v Stredomorí (po Egypte). Aj keď si Afriku predstavujeme ako kontinent púští, je sever kontinentu značne úrodný. Do začiatku piateho storočia pred n.l. obrobili Kartáginci až 50 000 kilometrov štvorcových pôdy, čo okrem iného otváralo cestu ďalej do vnútrozemia. Púni neprenikali do Afriky samozrejme len po súši, ale ich lode doplávali až do Sierry Leone.

Bolo potom už len vecou času, kedy sa táto mocnosť stretne s Rímom, lebo Kartágo ležalo len 200 km od Sicílie a jedna z jeho osád ležala len 50 km od Ríma. Diplomatické styky Ríma s Kartágom boli pomerne vzácne, do roku 279 pred n.l. vieme asi o troch zmluvách. Tá posledná sa týkala spojenectva proti Pyrrhovi. Akonáhle ten odtiahol späť do Épeiru, vzťahy Ríma a Kartága sa rapídne zhoršili. Zlom nastal, keď mesto Messana (dnešná Messina) požiadalo Kartágincov o pomoc proti nepriateľom. Kartágo s pomocou súhlasilo, ale messanskí verejní činitelia si pozvanie rozmysleli a obrátili sa s rovnakou žiadosťou na Rimanov. Senát síce váhal žiadosť prijať, ale bol prehlasovaný ľudovým zhromaždením bažiacim po koristi. Vojna sa ukázala ako nevyhnutnosť. Mala rozhodnúť o budúcnosti Messany. Zatiaľ však nikto nepredvídal, že vojny potrvajú s prestávkami skoro 120 rokov.

Rimania zahájili operáciu úspešnou prepravou dvoch légií na Sicíliu. Kartáginci nechali admirála, ktorý to Rimanom dovolil, ukrižovať. Ohniskom ďalších bojov sa stalo mesto Syrakúzy. To uzavrelo s Kartágom spojeneckú zmluvu, čo bolo rozhodnutie na grécke mesto podivné, pretože Gréci považovali Púnov za veľkých nepriateľov. Syrakúzsky kráľ Hierón II. asi považoval Rím za väčšie nebezpečenstvo. Po bojoch však Hierón zmenil svoj postoj a stal sa spojencom Ríma. Zostal mu verný po celých zostávajúcich 48 rokov vlády. To bolo prvé víťazstvo Rimanov vo vojne, ktorá bola zatiaľ len lokálnym konfliktom. Kartáginci síce zahájili veľké prípravy na vojnu, ale ešte než dorazili posily, stratili svoju hlavnú pevnosť Agrigentum, odkiaľ vraj Rimania získali 25 000 zajatcov.

O rok neskôr sa Rimania po ďalšom víťazstve rozhodli rozšíriť vojnu a obsadiť celú Sicíliu. To bolo možné len v tom prípade, ak by Rimania porazili silné kartáginské loďstvo. Preto začali z ničoho budovať vojenskú flotilu. Stalo sa tak v roku 260 pred n.l. a vzorom sa Rimanom stala zajatá púnska loď, typické vojnové plavidlo s piatimi radmi vesiel a posádkou 300 mužov. Aby vyvážili väčšie námorné skúsenosti nepriateľa, vybavili lode zariadením, ktoré sa nazýva corvus (havran). Bol to padací mostík s ostrým bodcom, ktorý sa priväzoval ku sťažňu. V boji sa potom bodec spustil na palubu nepriateľskej lode a rímski vojaci mohli prebehnúť na palubu a stretnúť sa s nepriateľskou posádkou v boji muža proti mužovi, v ktorom Rimania bezpochyby excelovali.

Takto vybavená flotila zasiahla do druhej fázy vojny. Tá sa vyznačovala najväčšími námornými bitkami staroveku. Pri prvom stretnutí pri pevnosti Mylae (Milazzo) na severovýchode Sicílie v roku 260 pred n.l. Rimania zvíťazili a zničili do 50 kartáginských lodí. O štyri roky neskôr v slávnej bitke pri myse Eknom na južnej Sicílii Rimania opäť vyhrali, tentokrát v najtvrdšej bitke staroveku. Kartágincom sa podarilo obkľúčiť rímsky stred, ale krídelné lode Rimanov prerazili obkľúčenie a nepriateľa ťažko zdecimovali.

Toto víťazstvo zahájilo tretiu fázu vojny, pretože Rimania získali prístup k severoafrickým brehom. Ich vojvodca konzul Regulus tam tiež pristál a tiahol na Kartágo až do vzdialenosti jedného denného pochodu. Keď videl, že v meste vládnu rozbroje, ponúkol mu mier. Podmienky však boli také tvrdé, že Kartáginci pokračovali radšej v bojoch. V nich využili tiež skúsenosti skúseného žoldnierskeho spartského generála Xanthippa. Obe vojska sa stretli na jar roku 255 pred n.l. na brehu rieky Bagradas (Medžerda). Tam bolo Regulove vojsko obkľúčené, ťažko porazené a sám vojvodca padol do zajatia. Flotila síce prišla vojsku na pomoc, dokonca Púnov porazila, ale veliteľa už nezachránila. Navyše cestou domov loďstvo vplávalo do búrky a 250 lodí sa potopilo.

Po týchto udalostiach Rimania vzdali ťaženie do severnej Afriky a začala štvrtá fáza bojov, kedy Rimania stavali jednu flotilu za druhou a pokúšali sa získať rozhodujúce víťazstvo na Sicílii. Rimania šťastne a rýchlo dobyli východnú a strednú časť ostrova a zanechali Púnom len jeho západnú časť. Bojové akcie prekvapujúco pokračovali ešte trinásť rokov - hlavne z toho dôvodu, že sa Rimanom opäť podarilo niekoľkokrát stratiť celú flotilu v búrkach. Na konci tohoto obdobia si finančne takmer vyčerpaný Rím vynútil pôžičku od svojich najbohatších občanov. Z nej Rimania postavili novú flotilu. Táto flotila sa osvedčila - s jej pomocou obkľúčili Rimania zostávajúce pevnosti Kartágincov na Sicílii a neskôr si pri Aegatských ostrovoch zaistili hladké definitívne víťazstvo nad loďstvom Kartága. Po týchto udalostiach už Kartágincom neostávalo nič iné než uzavrieť mier. Stalo sa tak v roku 241 pred n.l. Vojna trvajúca 23 rokov sa skončila.