Rozvoj ľudských zdrojov

Cieľom rozvoja ľudských zdrojov by malo byť v dosahovaní rovnováhy vo vývoji dopytu a ponuky práce na regionálnom trhu práce a vytvárať rovnosť pracovných príležitostí pre mužov a ženy, pretože podľa Zákonníka práce (č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov) Základných zásad ČL.1 majú fyzické osoby právo na prácu a na slobodnú voľbu zamestnania na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti. Podľa ČL. 6 citovaného Zákonníka práce majú ženy a muži právo na rovnaké zaobchádzanie, ak ide o prístup k zamestnaniu odmeňovanie a pracovný postup, odborné vzdelávanie a o pracovné podmienky. Ženám sa zabezpečujú pracovné podmienky umožňujúce im účasť na práci s ohľadom na ich fyziologické predpoklady a s ohľadom na ich spoločenskú funkciu v materstve a mužom s ohľadom na ich rodinné povinnosti pri výchove detí a starostlivosti o ne.


1. Teoretické princípy regionálneho rozvoja

Po roku 1989 sa stala veľmi atraktívna problematika regionálneho rozvoja, vrátane faktorov, ktoré podmieňujú diferencovaný vývoj regiónov a regionálnych disparít, regionálnej politiky, regionálneho a územného plánovania pre viac vedných odborov. Transformácia post-komunistických krajín strednej a východnej Európy sa stala intenzívne študovanou problematikou. Podľa Korca (2005) početnosťou na Slovensku prevažujú negeografické práce venované otázkam transformácie a regionálneho rozvoja po roku 1989 nad geografickými. Geografické analýzy týchto javov možno považovať za veľmi významné. Dôležitosť úlohy pri identifikácii a hodnotení faktorov, ktoré podmieňujú resp. vysvetľujú regionálnu diferenciáciu poskomunistických krajín v nadnárodnej aj národnej mierke, prekvapuje preto, že v slovenskej geografickej literatúre sa po roku 1989 objavilo pomerne málo prác hodnotiacich faktory, ktoré podmieňujú diferencovaný regionálny vývoj Slovenska.

Dôležitú úlohu v rozvoji regiónov a regionálnej politiky podľa Rajčákovej (2005) má okrem stanovenia cieľov a priorít aj budovanie inštitucionálneho a legislatívneho prostredia, vypracovanie a uplatnenie systému programových dokumentov. Inštitucionálne, legislatívne a programové zabezpečenie regionálnej politiky, predstavujú nevyhnutný elementárny rámec pre aplikáciu sústavy ekonomických, administratívnych a štrukturálnych nástrojov EU v rozvoji regiónov. Obdobie rokov 1991 – 1999 bolo poznamenané tranformáciu inštitucionálneho zabezpečenia regionálnej politiky a zmenou kompetenčného postavenia jednotlivých štruktúr. Počas tohto krátkeho prechodného obdobia bola gestorom regionálnej politiky Komisia vlády pre hospodársku stratégiu, ktorá prostredníctvom okresných úradov zabezpečovala pravidelný monitoring sociálno-ekonomickej situácie a spracovanie programov sociálneho rozvoja pre väčšinu okresov Slovenska.


2. Prehľad názorov na regionálnu diferenciáciu

Vývoj sociálnej a ekonomickej, ale i vnútrospoločenskej diferenciácie v prvom období transformácie podľa Hampla (2001b) bola jednak dominancia schopnosti výberu smeru vývoja a jednak celková povaha zmien. V tomto období dochádzalo k prehlbovaniu rozdielov v celom komplexe znakov, ktoré charakterizujú sociálnu a ekonomickú úroveň. Všeobecne je možné konštatovať uplatnenie prevládajúcich kvalitatívnych stránok ekonomického, ale i sociálneho rozvoja lokalít a regiónov. Za najvýznamnejší faktor socioekonomickej územnej diferenciácie je z pohľadu dosiahnutej úrovne resp. transformačnej úspešnosti faktor sídelnej hierarchie. Druhým faktorom je polohová resp. makropolohová atraktivita. Tretím významným faktorom bola a je nepriaznivá ekonomická špecializácia regiónov. Charakterizované faktory, ktoré podmienili diferenciáciu sa uplatňovali vo vzájomnej kombinácii.

Korec (2005) vo svojej štúdii hodnotí desať faktorov, ktoré podmienili diferencovaný rozvoj Slovenska po roku 1989: