Balkánskymi krízami nazývame stav štátov na Balkánskom polostrove na prelome 19. a 20. storočia a v jeho prvých desaťročiach. Balkánska kríza sa stala jednou z príčin prvého celosveto-vé-ho vojnového konfliktu – 1. svetovej vojny.
Vtedajší súčasníci nazývali Balkán „sudom pušného prachu“ a vnímali ho ako najkritickejšie ohnisko nepokojov v Európe. Vytvorilo sa hlavne zostrovaním tvz. východnej otázky a rastom nacionalizmu medzi balkánskymi štátmi.
Východná otázka bol vlastne problém, čo bude s upadajúcou Osmanskou ríšou a hlavne kto zaujme jej pozície po jej rozpade. Ako je zrejmé, Osmanská ríša mala veľmi dobrú strategickú polohu, takže záujem bol značný.

Východná otázka ďalej významne ovplyvňovala dianie v Európa a utvorila jednu z hlavných rozbušiek 1. svetovej vojny. Za predohru Východnej otázky môžeme považovať turecko – európske , resp. turecko – kresťanské vsťahy ako sa začali utvárať s expanziou Turkov do Európy. Ale až do 18. storočia možno hovoriť o obrane kresťanstva a obrane strednej Európy. Od 18. storočia vstupuje do hry nový aktér Rusko, ktoré za čias Petra Veľkého začalo pomaly, ale isto mohutnieť. Od čias Kataríny veľkej sa zápas s Osmanskou ríšou sa dostal na prvé miesto v oblasti zahraničnej politiky Ruska. Rusko sa postavilo do roly ochrancov kresťanských štátov, žijúcich na území osmanského impéria. Nešlo mu však ani tak o obhajobu svojej viery, skôr o vlastnú expanziu. Štáty ležiace na území Osmanskej ríše boli väčšinou prímorské a Rusko by získalo námornú prevahu na Balkáne a veľmi dobré námorné postavenie aj v Európe. Videlo sa totiž v role nástupcu Byzanskej ríše.
V 19. stor. „zlatom veku“ východnej otázky začali do problematiky Osmanskej ríše zasaho-vať aj ďalšie faktory: rozličné pokusy podmanených národov, etnických skupín či niektorých vrstiev, alebo regionálnych vládcov získať väčší stupeň autonómie a neskôr ich úsilie o osamostatnenie. Vo zvláštnom postavení sa vtedy ocitla Habsburská monarchia. Na jednej strane sa usilovala na Balkáne upevniť svoj vplyv, neprepustiť svoje pozície iným súperom, na strane druhej sa obávala, a hlavne uhorská časť, prílišného nárastu slovanského obyvateľstva.

Balkánske štáty utvorené v 19. storočí – Srbsko, Grécko, Rumunsko a Bulharsko pokračovali v uplatňovaní princípov, ktorými zdôrazňovali svoj vznik. Snažili sa rozšíriť územie o ďalšie časti, obývané príslušníkmi svojich národností. V popletených etnických vzťahoch to však len vyhrocovalo situáciu medzi nimi. Všetko sa to skomplikovalo ešte náboženskými pomermi, lebo príslušnosť k národu veľmi často nezodpovedalo ich vierovyznaniu. Dobrým príkladom je Macedónia, kde žili príslušníci gréckej, srbskej, bulharskej a macedónskej národnosti. Podobné pomery boli aj v Bosne a Hercegovine.
Hlavnej časti Balkánskych kríz – dvom Balkánskym vojnám však predchádzala Rusko – Tu-rec-ká vojna 1877 – 1888. Skončila sa porážkou Turecka tvz. sanstefanským mierom. Rusko získalo enormné zisky. Rakúsko, Prusko a Británia sa obávali priveľkého oslabenia Osmanskej ríše a prílišných ruských ziskov a preto v dňoch 13. 6. – 13. 7. 1878 na urovnanie politickej situácie zvolali Berlínsky kongres. Hlavná zmena oproti sanstefanskému mieru spočívala v eliminácii novovzniknutého štátu tvz. Veľkého Bulharska, ktorý by siahal až k Egejskému moru. Osmanská ríša by bola úplne odrezaná od svojich európskych dŕžav a ruský cár by mal neobme-dzený prístup k moru a získal by skvele pozície pre svoju ďalšiu expanziu.

Po spojenom nátlaku ostatných mocností Rusko súhlasilo s rozdelením Bulharska na dve časti. Na autonómne kniežatstvo na severe a tvz. Východnú Ruméliu na juhu – pod nadvládou Osmanskej ríše, ale so širokou právomocou a kresťanským guvernérom.
Tvz. Berlínskym protokolom sa poriadne zmenila mapa Balkánu. Okrem Bulharska úplná nezávislosť bola pripísaná Srbsku, Čiernej Hore a Rumunsku. Rusko dostalo Besarábiu a časti v Malej Ázii, Rumunsko získalo Dobrudžu a Rakúsko – Uhorsko dostalo pod svoju správu najzaostalejšiu časť európskych provincií Osmanskej ríše – Bosnu a Hercegovinu. Ďalej ešte prisľúbili reformy miestnej správy v prospech kresťanov v Macedónsku, Trácii, Albánsku, na Kréte a v Arménsku.
Mocnosti sa kongresom definitívne vzdali zásady udržiavania územnej integrity Osmanskej ríše. Východná otázka však nebola ani zďaleka vyriešené, no aj napriek menším balkánskym zrážkam v rokoch 1885 – 1887 to upokojilo to situáciu na 30 rokov.

„Zlatý klinec programu“ prišiel, keď Rakúsko-Uhorsko 5. októbra 1908 anektovalo Bosnu a Hercegovinu, ktorú spravovalo od roku 1878. Po dlhom váhaní sa monarchia rozhodla, že musí radikálnejšie zakročiť proti rastúcemu ruskému vplyvu v Srbsku, ktorý ohrozoval i ďalšie rakúske pozície a ráznejšie sa postaviť aj proti plánom južných Slovanov na svoje zjednotenie do jediného štátu. Rusko považovalo rakúsko-uhorský krok za pokorenie a čakalo na odvetu. V roku 1912 sa Bulharsko, Srbsko, Grécko a neskôr aj Čierna Hora rozhodli spoločne využiť rozhorče-nie nad tureckou politikou, ktoré narastalo v Macedónii. Utvorili protitureckú koalíciu a v prvej balkánskej vojne dosiahli rýchlo porážku Turkov. Londýnsky mier z 30. mája 1913 aj formálne odňal Turecku väčšinu jeho európskeho územia. Hneď na to, 29. júna 1913 však vypukla druhá balkánska vojna. Z bývalých spojencov sa stali súperi o rozdelenie macedónskej koristi. Grécko a Srbsko podporované Ruskom a dokonca Tureckom sa postavili proti územným nárokom Bulharska. Po zdrvujúcej porážke Bulharska si Srbsko a Grécko rozdelili väčšinu Macedónie. Veľmoci súčasne uznali aj vznik nového štátu – Albánska. Na veľkú radosť Viedne sa zrodil štát, ktorý odrezal Srbsko od mora.
Napriek tomu však Rakúsko – Uhorsko čakalo na príležitosť, aby mohlo zničiť malý, ambi-ciózny štát. Tá prišla 28. júna 1914 Sarajevským výstrelom