1 Napoleon Bonaparte

1.1 Napoleon ako žiak

V matematike, dejepise a zemepise predčil všetkých spolužiakov. Jeho slabou stránkou boli jazyky. Robil chyby vo francúzštine, gramatické aj významové a reč mu špatili mnohé talianizmy. Malý postavou, zamračený a nemotorný, so zlou francúzskou výslovnosťou bol často objektom posmechu svojich spolužiakov. Otcovi napísal, že im dokáže, že je najlepší. Učiteľov udivoval svojou nesmiernou usilovnosťou a húževnatosťou. Hoci jeho nadanie na matematiku bolo príznačné, nevedel vniknúť do tajomstiev šachového umenia. Rád hrával karty a keď sa dalo, podvádzal. Zatiaľ čo sa jeho spolužiaci cez prestávky odbehli hrať, on využil každú voľnú minútu na štúdium. Doslova hltal historické knihy o starovekých dejinách Egypta, Sýrie, Babylonu či Perzie. S rovnakou vášňou sa venoval aj dejinám antických štátov. Z prečítaného si robil zápisky a mnohé historické práce konspektoval. Dôkazom toho sú nájdené zošity s poznámkami o dejinách Anglicka, či Pruska. Napoleon sa však venoval aj literatúre - či umeleckej, či politickej, ku ktorej mal vždy vrelý vzťah. Nielen, že sa v nej vyznal, ale aj sám písal a to bez námahy, rýchlo a rovnako ľahko písal prózu, verše a publicistiku. Jeho tvorba bola žánrovo pestrá obsiahla aj filozoficko - politické štúdie.

1.2 Napoleon ako človek

Niektoré historické práce opisujú Napoleona ako cynika a vypočítavca, ktorý sa chladne prebíjal k úspechu. Skôr by som povedala, že tohto 166 cm vysokého Korzičana charakterizovala obdivuhodná vytrvalosť, prezieravosť, vynikajúce veliteľské schopnosti, v mladosti obrovská skromnosť, obrovská rozhľadenosť a "hlad po vedomostiach". Ale nechcem sa len kĺzať po povrchu. Napodiv bol tento muž, ktorý hýbal dejinami, v mladosti skôr v úzadí, ako nespoločenský mládenec, ktorého spoločníkom bol svet kníh. Zatiaľ čo sa jeho spolužiaci zabávali a užívali si radosti mladosti, on sa ako syn chudobných rodičov uzatváral do seba a dokonca pomýšľal na samovraždu. Vo svojich zápiskoch sa priznáva, že všetko okolo vyvoláva v ňom odpor, že život sa mu hnusí:

„... čo robiť na tomto svete? Ak mám zomrieť, či nie je lepšie spáchať samovraždu? Keby som už prekročil šesťdesiatku, rešpektoval by som predsudky ľudí a trpezlivo ponechal svoj osud prírode. No keďže len začínam chápať nešťastie a nič neprináša radosť, načo znášať dlhé dni, čo mi nič dobré nesľubujú? Oh, ako sa ľudia len vzdialili prírode! Akí sú zbabelí, podlí, podlízaví! Čo uvidím vo svojej vlasti? Rodákov spútaných okovami, ako roztrasení bozkávajú ruku, čo ich hrdúsi?"

Veľkým otrasom bolo, keď musel utekať pred Paoliho prívržencami, skrývať sa pred vlastnými krajanmi. V krajine, ktorú tak veľmi miloval, ho považovali za zradcu. Už nebol "obyvateľom ideálneho sveta" ako ho kedysi nazval jeho brat Jozef. Z mnohého vytriezvel, o všetkom začal pochybovať. Diela Rousseaua, ktoré predtým pre neho znamenali veľa, zrazu boli pre neho len prázdnymi frázami, ktorým už neveril. Stal sa z neho chladný taktik, ktorý vždy vedel akú hereckú rolu má hrať - či rolu poslušného vojačika, či podlízavého obdivovateľa,... Po rozplynutí korzických ilúzií, po toľkých rozčarovaniach, vzostupoch a pádoch, po toľkých neočakávaných zvratoch osudu stal sa z neho celkom iný človek. Naučil sa skrývať svoje city, myšlienky i plány, nosiť na tvári masku, hrať úlohu, akú vyžadovali okolnosti.

Tento nevysoký, chudý, skoro chorobne vyzerajúci mládenec s čiernymi rovnými dlhými vlasmi, čo mu padali na plecia, s čudnou bledosťou nefrancúzsky tmavej tváre, s mimoriadne živými očami, vždy nedbanlivo, takmer zle oblečený, vyznačoval sa akousi nepochopiteľnou schopnosťou upútať na seba pozornosť, prinútiť ostatných, aby ho počúvali, ba čo viac, počítali s ním. Hoci sa správal nemotorne a neuhladene, keď bolo treba, vedel byť mimoriadne príjemný, vedel očariť a získať si sympatie.

K jeho osobe treba samozrejme spomenúť aj jeho vzťah k vojsku a k jeho vojakom. V mladosti stával ráno najneskôr o štvrtej a hneď sa dal do práce. Hovorieval, že dôstojník v službe musí vedieť robiť všetko ako obyčajný vojak, počínajúc zapriahaním koní. Sám bol vo svojom prápore príkladom. Pri výcviku a neskôr na pochodoch chodieval pešo s vojakmi pod páliacim slnkom aj v ostrom vetre a bol vzorom vytrvalosti.

Ako zaujímavosť možno spomenúť, že ako skutočný Korzičan bol poverčivý a tiež mal rád hudbu. Nepochopiteľné je, že nevedel tancovať, bol nemotorný, no veľmi vytrvalý. Hoci bral aj súkromné hodiny, tanca sa zriekol.2 Čo vieme o Napoleonovi Bonaparte

2.1 Mladý Napoleon

Napoleon Bonaparte (pôvodne Bounaparte) sa narodil v hlavnom meste Korziky Ajaccia ako druhorodený syn drobného zemana Carla Maria Bounaparta a jeho manželky Letizie rodenej Ramolinovej 15. augusta 1769. Tento ostrov vtedy ešte patril Janovskej republike. Táto ho tri mesiace po Napoleonovom narodení predala Francúzsku. Na Korzike „vyčíňal“ Paoli, bojovník za nezávislosť tohto ostrova, ktorého odboj Francúzi krvavo potlačili a on musel emigrovať do cudziny.

Napoleon pochádzal zo starého, ale chudobného šľachtického rodu. Carlo Bonaparte, právnik v Ajacciu, chcel synom zabezpečiť vzdelanie, no nechcel zaťažiť už tak skromný rozpočet mnohodetnej rodiny. Roku 1778 odviedol najstarších - Jozefa a Napoleona do Paríža, kde sa vďaka štipendiu do škôl nakoniec dostali. Napoleon študoval na autunskom gymnáziu, no po krátkom čase sa dostal do vojenskej školy v Brienne, kde študoval päť rokov. Roku 1784 ho preradili do vojenskej školy v Paríži, kde sa špecializoval na delostrelectvo. Po roku úspešne zložil skúšky a odišiel ako podporučík k pluku do Valence (v blízkosti Lyonu).

Veľkým otrasom pre Napoleona bola smrť jeho ani štyridsať-ročného otca (1785). Bol nútený sa po siedmich rokoch vrátiť domov (1786), aby matke pomohol z finančných problémov a urovnal jej staré súdne spory.

Napoleon prijal francúzsku revolúciu s nadšením (dobytie Bastily 14. júla 1789). Počas tohto obdobia, zatiaľ čo v Paríži zúril rozvášnený dav a situácia bola kritická, sa Napoleon stále častejšie vracal domov na Korziku. Jeho snahy boli úspešné a Korzika bola zrovnoprávnená s ostatnými územiami kráľovstva. Na Korziku sa mohol z emigrácie vrátiť toľko obdivovaný "národný hrdina" Paoli. Jeho vláda sa skôr podobala diktátorstvu, čo chcel Napoleon prehliadať. Snahy Paoliho smerovali k vojne o nezávislosť Korzike. Obrátil sa na Anglicko, za čo bol obvinený zo zrady. Bonapartovci sa dostali do rozporu s Paolim a jeho separastickými prívržencami a museli ujsť do Marseilles.

2.2 Začiatok Napoleonovej vojenskej kariéry

Roku 1793 sa dobytím Toulonu začala veľká kariéra Napoleona Bonaparte. Stal sa brigádnym generálom. Francúzska revolúcia sa skončila popravou Robesppiera 27. júla 1794. Bonaparte sa ako bývalý jakobín a prívrženec Robespierra a revolúcie dostal na dva týždne do väzenia. Ani čas po revolúcii nebol pre Napoleona ľahký, odmietali ho posielať na dôležité bojiská a jeho dávne sny o Talianskej vojne sa postupne, ale isto rozplývali. Parížania sa búrili - stále vyššie ceny, hlad, zlá situácia, na povrch vychádzali prípady konzulov, ktorí sa počas revolúcie nechali podplácať a slušne na tom zbohatli. Spoločnosť ukazoval svoju ozajstnú tvár, ktorú revolúcia zakryla. Chyby vlády Direktória a ich neschopnosť utíšiť nespokojnosť ľudí vyvrcholili povstaním royalistov - prívržencov zvrhnutého kráľa 4. októbra 1795. Proti ich vojsku, ktoré malo štvornásobnú presilu sa na čele delostrelectva postavil Napoleon. Práve delá prinútili povstalcov stiahnuť sa.

Už v tomto čase sa na obzore jasne rysovala nová protifrancúzska koalícia – Anglicka, Rakúska a Ruska Kataríny II., ktorá pozorne upierala oči na revolúciou zmietané Francúzsko.

2.3 Talianska a egyptská výprava

Napoleona vymenovali sa veliteľa Talianskej armády (2. marca 1796) (a.p. dva týždne pred výpravou do Talianska sa oženil s milovanou Jozefínou.) Konečne a mu splnil sen o skutočnej vojne. Po dvojročnom štúdiu máp budúceho bojiska poznal Taliansko a Alpy ako svoju dlaň. Jeho bojové plány boli jednoduché a precízne - najskôr poraziť piemontskú armádu a potom rakúsku. Aj vďaka riskovaniu a taktike rýchleho presunu vyhral množstvo bitiek ako Montenotte, Millesime, Lod, Rivoli,... Jeho vzťahy s Direktóriom sa zhoršovali. Aby sa ho zbavili, vymenovali ho za veliteľa tzv. Anglickej armády, ktorá mala vstúpiť na Britské ostrovy. Napoleon o útoku na Anglicko rozmýšľal už dávno. Uvedomil si, že úspech môže priniesť nečakaný útok zo Stredozemného mora na Egypt, anglickú kolóniu; pokúsiť sa odrezať Anglicko od svojej kolónie. Francúzske vojská vyrazili z Toulonu (40 000 vojakov, 350 lodí) 19. mája 1798, o tri týždne sa bez ťažkostí zmocnili Malty. Anglická armádu, na čele ktorej stál admirál Nelson, kotvila v tom čase v blízkosti Gibraltárskeho prielivu. No v deň, keď Bonapartova flotila vyplával z Toulonu, strhla sa v západnej časti Stredozemného mora búrka, ktorá poškodila Nelsonove lode. Nelson sa sústredil na boj so živlom a nezbadal, kedy francúzske lode vyplávali. No len čo dostal správy, že Francúzi obsadili Maltu, pustil sa za nimi. Anglické lode minuli francúzsku flotilu v noci, keď sa pomaly plavila severne od Kréty. Napoleonovi sa 2. júla 1798 podarilo dobyť Alexandriu a o tri dni na to aj Káhiru. Bonaparte kázal schovať lode do alexandrijského prístavu, mysliac si, že Nelson sa nevráti na miesto, kde ich predtým nenašiel. Zatiaľ čo Napoleon bojoval na púšti, admirál Nelson lode objavil ukryté v Abúkirsom zálive. To všetko mal na svedomí admirál Bruyes, lebo neposlúchol rozkaz... 1. augusta o šiestej večer sa pred francúzskou flotilou, ktorá kotvila v Abúkirskom zálive neočakávane zjavilo anglické loďstvo. V námornej bitke Francúzi utrpeli zdrvujúcu porážku. Na druhý deň francúzska flotila prestala existovať. Zo stoviek lodí sa podarilo ujsť iba štyrom. Francúzi pokračovali smerom do Sýrie a obsadili Palestínu. Po trojmesačnom neúspešnom obliehaní starej pevnosti Akka, ktorá otvárala cestu do krajín Ďalekého východu, si Napoleon uvedomil, že prehral nielen bitku, ale prehral celé ťaženie. Vojaci neboli zvyknutí na tamojšie podmienky, preto boli poznačení únavou a navyše sa začal šíriť mor. Napoleon bol nútený dať príkaz na ústup do Káhiry. Tam zanechal svoje vojsko (23. augusta) pod velením generála Klébera a na malej rybárskej lodi sa spolu s niekoľkými vojakmi doplavil do Francúzska 9. októbra 1789, čo im trvalo 47 dní. Po návrate s hrôzou zistil v akej kríze sa Francúzsko vďaka Direktóriu nachádza.

Táto výprava teda nepriniesla úspech. Možno aj preto, lebo proti nemu stál anglický generál Nelson (známy aj z bitky pri Trafalgare 21. októbra 1805, kde zomiera, no Anglicko napriek tomu francúzske loďstvo porazilo).

2.4 Napoleon ako konzul

Po porade so svojím bratom Lucienom (predsedom Rady päťsto) a Sieyesom (najvplyvnejším členom Direktória) usporiadal 18. brumaira (9. novembra ) 1799 štátny prevrat, ktorý sa stal klasickou ukážkou nekrvavého prevzatia moci. Rada starších ho vyhlásila za veliteľa ozbrojených síl Paríža a okolia. Moc prešla do rúk 3 konzulov - Napoleona, Rogera Ducasa a Sieyesa. Napoleon však vydal ústavu, v ktorej si konzulát zabezpečil na ďalších desať rokov a nielen to... Neskôr sa stal doživotným konzulom. Snaha Napoleona zblížiť sa s pápežom priniesla v tomto období ovocie. Dňa 15.7.1801 bol podpísaný konkordát s Piom VII., ktorým bolo obnovená katolícka cirkev vo Francúzsku ako štátom podporovaný kult. Tým vo Francúzsku zostala v platnosti zvrchovanosť štátu nad cirkvou. Zároveň bol čiastočne obnovený cirkevný štát.

Boje na čas utíchli. Roku 1802 s Anglickom podpísal Amienský mier, ktorý však narušovali francúzske snahy získať Indiu. Hoci sa Francúzsko v rokoch 1803 a 1804 označovalo za republiku, v skutočnosti už ňou nebolo. Šlo o obdobie príprav na vyhlásenie cisárstva. Samozrejme, tento proces neprebiehal ľahko.

2.5 Napoleon ako cisár

Na jar 1804 sa Paríž dozvedel o novom royalistickom sprisahaní. Napoleon nechal uniesť a popraviť vojvodu d´Enghien, emigranta, aby dokázal ľuďom, že si neželá návrat kráľa. Na to sa 2. decembra 1804 Napoleon sám korunoval za cisára v parížskom chráme Notre - Dame, keď pápežovi Piovi VII. vytrhol korunu z rúk a sám si ju nasadil na hlavu. Napoleon vydáva v r. 1804 Občiansky zákonník (Code civil), v ktorom zhrnul buržoázne zákony:

zrušil niektoré privilégiá šľachty,
zaviedol prísny policajný režim,
posilnil ústrednú vládu,
dal základ pre rozmach agrárnej buržoázie,
znížil nezamestnanosť zadávaním štátnych objednávok.

Jeho Veľká armáda (premenovaná Anglická armáda) po víťazstve pri Ulme nad Rakúšanmi v seprembri 1805 sa blížila k Viedni. Keď sa Napoleon dozvedel o porážke francúzskeho loďstva pri Trafalgare anglickým loďstvom vedeným Horaciom Nelsonom, jeho túžba poraziť Rakúšanov - zvíťaziť aspoň na suchozemskom fronte - v tejto vojne sa zväčšila. Pri Slavkove v bitke 3 cisárov 2. decembra 1805 Napoleon víťazí a 26. decembra bol podpísaný Bratislavský mier.

Prusko sa po dlhom váhaní nakoniec pridalo do koalície proti Napoleonovi. Roku 1806 Napoleon víťazstvami nad Prusmi získal stredné Nemecko, zaviedol tu veľké clá, rozmiestnil armádu po celom území a žiadal rozchod s Ruskom. Vyhlásil tiež blokádu Britských ostrovov. Ruský cár Alexander I. sa v snahe pomôcť Prusku stretol s Napoleonom v jednej z najkrvavejšćh bitiek pri Preussisch - Eyalau ( január 1807; Napoleon s vojskom prezimoval vo Waršave).

Napoleon tiež podpísal so Španielskom dohodu o rozdelení Portugalska, no v skutočnosti sa oň deliť nechcel so španielskymi Bourbonovcami, ktorí neustále bojovali medzi sebou o nástupníctvo na trón. Ponúkol sa, že situáciu vyrieši a prinútil Bourbonovcov vzdať sa nárokov na trón. Španielskym kráľom sa stal jeho starší brat Jozef. Aj ostatné krajiny sa obávali zvrhnutia svojej moci a pridávali sa do stále sa zväčšujúcej protinapoleonovskej koalície. Úsilie Napoleona ovládať nepriamo aj Španielsko vyústilo do španielskeho všeľudového povstania tzv. dos de mayos a do zajatia padlo 18 000 francúzskych vojakov. Kapitán bol nútený podpísať mier. Onedlho vypuklo povstanie aj v Portugalsku, kde sa vylodili anglickí vojaci. Francúzi museli znovu kapitulovať a vedomie neporaziteľnej armády pomaly, ale isto ustupovalo... Pomaly sa začalo prebúdzať aj Nemecko. Napoleon počítal s povstaním Rakúska, preto sa snažil uzavrieť spojenectvo s Ruskom (september - október 1808 v Erfurte). Napoleon sa postavil na čelo armády v Španielsku a 4. decembra vstúpil do Madridu. No svojich vojakov opustil, lebo sa dozvedel o veľkej sile Rakúšanov sústredenej na bavorsko - talianskych hraniciach. Jedna z jeho najúspešnejších bitiek sa odohrala 5. a 6. júna pri Wagrame. Neobyčajne krutá vojna, veľké straty na životoch na oboch stranách - aj v rakúskej aj vo francúzskej armáde. 14. októbra 1809 bol v Schönbrunne podpísaný mier. Jeho podmienky diktované Napoleonom boli dosť kruté a rakúsky cisár František I. musel vydať svoju dcéru Máriu Lujzu za Napoleona 1. apríla 1810.

2.6 Napoleonov pád

Ruský cár Alexander I. sa začal obávať, že Napoleon chce obnoviť Poľsko. 24. júna 1812 vstúpila armáda do Ruska cez rieku Nemen. Napoleonove vojsko prechádzala cez prázdne dediny. Miestni obyvatelia opúšťali svoje domy a ničili všetko, čo by sa mohlo stať korisťou nepriateľa. Napoleonovi vojaci zomierali od hladu. Z pôvodných 600 000 ich ostalo len asi 250 000. Napoleon sa však neplánoval vrátiť. 1. september znamenal začiatok jeho konca. Hoci bitku pri Borodine vyhral, bola to však predohra k jeho pádu. O týždeň na to vstúpil do ľudoprázdnej Moskvy, ktorú dal generál Kutuzov na vlastnú zodpovednosť vyprázdniť. Bola to súčasť premysleného plánu. 14. septembra ju dal dokonca vypáliť. V Moskve sa Napoleon zdržal s vojskom 24 dní a 19. októbra Moskvu s vojskom opustil. Snažil sa o uzavretie mieru s Alexandrom I., no ten na jeho výzvy nereagoval. Uzimenú a zúfalú armádu 24. októbra pri Malojaroslavci napadli Rusi a úplne ju zničili. Napoleon sa vrátil do Paríža a za pár mesiacov sa mu podarilo znovu vybudovať armádu, s ktorou získal napríklad Sasko.

Protifrancúzska koalícia sa však zväčšovala. Vstúpilo do nej aj Rakúsko a švédske ozbrojené sily. 14. a 15. augusta sa odohrala bitka pri Drážďanoch, kde Napoleon naposledy vyhral. Už v nasledujúcej bitke pri Lipsku 16.-18. októbra 1813 Francúzi utrpeli zdrvujúcu porážku. Začiatkom roku 1814 sa vojna preniesla na francúzske územie. 31. marca 1814 vstúpili nepriateľské vojská na čele s Alexandrom I. do Paríža. Napriek tomu, že Paríž padol, Bonaparte sa nemienil vzdať. Zhromaždil šesťdesiattisícovú armádu a chcel vytvoriť protiútok. Najvyšší generáli však jeho plán odmietli a Napoleon bol nútený podpísať abdikáciu. Po tom, ako odstúpil, zostal na zámku Fontainebleau so svojimi najbližšími a služobníctvom. 12. apríla 1814 sa pokúsil o samovraždu.

2.7 Napoleonova tragická dohra

Spojenci uzavreli s Napoleonom dohodu, ktorou sa vzdal nároku na trón. Napoleon bol deportovaný na ostrov Stredozemnom mori - Elba (28. apríla) a do Francúzska sa vrátili Bourbonovci - Ľudovít XVIII. (3. mája). Napoleon do vyhnanstva dostal dva milióny renty, 400 mužov a zostal mu titul cisára. Vo vyhnanstve Napoleon premýšľal o dňoch cisárstva a svojich úspechoch. Sledoval tiež politické dianie v Európe a veľmi ho pohoršili rokovania Viedenského kongresu. 1. marca 1815 Napoleon z Elby ušiel a na francúzskom pobreží sa vylodil s tisíckou mužov. Ako sa približoval k Parížu, pridávali sa k nemu oddiely francúzskej armády. 10. marca dosiahol Lyon. Z 19. na 20. marca kráľ musel utiecť a nasledujúci deň vstúpil Napoleon za jasotu do Paríža. Napoleon oslovil koalíciu - Anglicko, Rakúsko, Rusko a Prusko. Navrhol im mier a chcel sa vzdať všetkých nárokov. Bol však považovaný za nepriateľa ľuďstva. Vojská postupovali k Francúzsku a Napoleon sa musel pripraviť na boj. Hoci prvé dve bitky vyhral, v osudnej bitke 18. júna 1815 pri Waterloo utrpel zdrvujúcu porážku. Porazený sa vrátil do Paríža a zveril sa do rúk Angličanov, ktorí ho deportovali na ostrov Svätej Heleny v Atlantickom oceáne, kde 5. mája 1821 zomrel, sám a potupený, len so svojimi myšlienkami a spomienkami na časy svojich víťazstiev.

3 Otrávený Napoleon?

V poslednej štúdii švajčiarskych vedcov sa ako príčina smrti francúzskeho cisára uvádza rakovina žalúdka. Existujú však aj dohady o tom, či nebol otrávený. Vo vnútri jeho vlasov sa totiž našli stopy jedovatej látky – arzénu. Mnohí sa prikláňajú k teórii, že arzén sa do jeho tela dostal z vína. Totiž zvykom vinárov bolo čistiť sudy látkou, obsahujúcou tento smrteľný jed. Ako však vieme, Napoleon pil víno len málo, často dokonca zriedené s vodou. A navyše, francúzske červené víno obsahuje tanín, ktorý s kovmi ako je aj arzén vytvára nerozpustné zlúčeniny. Aby arzén mohol pôsobiť musí byť rozpustný, čo v prípade tanínu možné nie je. Ako to v skutočnosti bolo, sa však bohužiaľ už nedozvieme.

Diskusia

Meno Napoleon Bonaparte v nás nepochybne evokuje mnohé myšlienky – mňa napadali slová ako francúzsky cisár, vojenský stratég,... To bolo pred tým ako som sa začala zaoberať hlbšie jeho životom, hoci nemôžem povedať, že to bolo detailné štúdium. Informácií o ňom a jeho živote je veľa, názory na neho sa rôznia. Mladý Napoleon a Napoleon cisár bol jeden a ten istý človek, no predsa v ňom bolo niečo iné. Vplyvom udalostí najmä na rodnej Korzike sa z nespoločenského chlapca stal prispôsobivý vojak s výnimočným hereckým talentom, ktorý skoro vytriezvel z mladíckej rojčivosti a zanietenosti. Na vlastnej koži sa presvedčil, aké je byť chudobný, ale zároveň zistil, čo všetko obnáša sláva. Keď ako malý chudobný chlapec chodil všade s knihami a využil každú voľnú minútu na vzdelávanie, lebo len cestu vzdelanej mysle a osvietenských myšlienok pokladal za správnu, ešte netušil, že jeho meno bude tak veľa znamenať pre Francúzsko, ale aj celú Európu. Ako cisár sa dostal k moci a obával sa, že všetko to, čo získal, stratí a znovu bude chudobným Napoleonom Bonaparte. Jeho hrdosť to však nemohla pripustiť. Aj keď skončil vo vyhnanstve, pre mňa bude vždy symbolom odvahy a úspechu.Záver

Napoleon Bonaparte, veľký vojvodca, vynikajúci štátnik a geniálny stratég dožil svoje posledné roky na skalistom ostrove „kdesi“ v Atlantickom oceáne. Pred ním nebolo nič, len pomalá smrť vyhnanca... V tých bezútešných dňoch sa bezpochyby vracal do minulosti, rekapituloval, hľadal bod, kedy sa jeho vzostup zmenil na pád. Na túto otázku odpoveď ,podľa mňa, neexistuje. V každom jeho čine bol risk, ktorý spočiatku viedol k víťazstvám... Mladý Napoleon bol iný ako ten, ktorý sa neskôr posadil na francúzsky trón. Chýbala mu jeho mladícka vášeň a jeho vojny strácali na progresívnosti. Zmenili sa na dobyvačné imperialistické vojny, prinášajúce európskym národom útlak, vtedy už nijaké Napoleonove schopnosti ani jeho obrovské úsilie nemohli zabezpečiť víťazstvo. Neodvratne spel k zániku cisárstva i k svojmu osobnému pádu. Jeho vzostup a pád boli celkom zákonité.

Nemôžeme však posudzovať Napoleona len ako cisára. Musíme chápať jeho život komplexne, aj s jeho mladosťou, vývinom, postupom, vojenskými výpravami, ktoré v mnohom ovplyvnili jeho chápanie francúzskej spoločnosti a jej zákonitostí... Nebolo by správne hodnotiť Napoleona ako človeka, ktorý sám a opustený čakal na smrť dúfajúc v anglickú veľkodušnosť. Jeho šikovnosť, stratégia a um mu zabezpečili mnohé víťazstvá - Montenotte /Napoleon vždy s hrdosťou spomínal: „Náš rodokmeň sa začína pri Montenotte.“/ Millesimo, Dego, San Michele, Lod, Miláno, Rivoli,... Ulm, Slavkov, Wagram,... a mnohé ďalšie. Predsa jeho zákonník Code Civil /Code Napoleón/ sa vyvyšuje nad jeho všetky víťazstvá a úspechy. Bol základom pre mnohé európske ústavy.

Význam Napoleona teda nebol len v jeho vojenských ťaženiach, ale aj v pôsobení v politickej sfére. Hoci je už mŕtvy, jeho meno bude žiť stále ako meno stelesňujúce genialitu, vytrvalosť, odvahu či nezlomnosť ducha.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk