846-870 Vláda kniežaťa Rastislava
863 Konštantín a Metod prišli na Veľkú Moravu
869 Zomiera Konštantín, ktorý v rímskom kláštore prijal rehoľné meno Cyril

Roku 846 zútočil východofranský kráľ Ľudovít na moravských Slovanov, ktorí sa usilovali o nezávislosť, a ustanovil za ich knieža Rastislava, Mojmírovho synovca. Úsilie našich predkov o samostatnosť sa tým však neskončilo, Svedčia o tom správy o dalších franských výpravách proti Rastislavovi. Rastislav sa chcel zbaviť franskej nadvlády aj v cirkevnej oblasti. Preto pravdepodobne roku 862 vypravil do Byzantska posolstvo. Mladému byzantskému cisárovi Michalovi III. prednieslo prosbu, aby do ich krajiny poslal učiteľov, ktorý by ovládali slovanský jazyk a vyučili by domácich kňazov. Byzantský kráľ ponuku prijal. Roku 863 prišli na Veľkú Moravu bratia Konštantín a Metod pochádzajúci zo Solúna.

Na svoje poslanie boli dobre pripravení. Ovládali reč ľudu, ku ktorému mali ísť. Konštantín preložil do slovienčiny náboženské knihy a modlitby. Vytvoril aj prvé písmo v dejinách Slovanov, hlaholiku, ktorým svoje preklady napísal. Tým položil základy slovanského písomníctva. Konštantín a Metod založili slovanské učilište, akúsi vyššiu dvorskú školu, v ktorej vychovávali a vzdelávali svojich pomocníkov a nástupcov. Za necelé štyri roky posobenia šírili kresťanstvo, kultúru, vzdelanie, písomníctvo, literatúru, ale aj zákonodarstvo a poriadok v spoločenskom živote. Kedže Konštantín nebol biskup a Metod ani kňaz, nemohli svojich žiakov vysvätiť za kňazov. Preto sa v roku 867 vybrali s niekoľkými žiakmi na dlhú cestu. Počas nej pobudli aj v Blatnohrade u Pribinovho syna Koceľa, na ktorého urobili veľký dojem. S jeho podporou sa počet ich žiakov rozšíril. Po strastiplnej ceste napokon prišli na pozvanie pápeža do Ríma. Ten slávnostne schválil preklady bohoslužobných kníh do slovienskeho jazyka, ktoré mu predložili. Metoda a niektorých dalších vysvätil za kňazov. Chorľavý a unavený Konštantín sa v Ríme utiahol do kláštora, prijal rehoľné meno Cyril a ako 42- ročný zomrel. Na Koceľovu žiadosť pápež menoval Metoda za arcibiskupa. Metod sa vrátil na Veľkú Moravu, aby sa ujal funkcie a pokračoval v začatom diele. Vyše desať rokov viedol a organizoval cirkevný život Veľkej Moravy. Zasvätil jej zvyšok života, svoje diplomatické a organizačné schopnosti. Roku 885 veľkomoravský biskup Metod zomrel. Krátko pred smrťou určili svojho nástupcu- kňaza Gorazda.

Konštantín Filozof (826/827-869) a Metod (815-885)

Narodili sa v druhom najvýznamnejšom byzantskom meste Solúne (v dnešnom Grécku). Ich otec ktorý sa volal Lev (Leo), bol zámožný úradník. Starší Metod našiel záľubu v právnických vedách, cvičil a zdokonaľoval sa v slovienskom jezyku. Aj Koštantín bol mimoriadne nadaný. Študoval filozofiu, literatúru a kresťanské učenie. Ovládal grécky i sloviensky jazyk. Takmer celý život prežili bratia spolu. Smrť však rozdelila svorných bratov. No Metod sa nevzdal a pokračoval v diele, ktoré na Veľkej Morave spolu začali. Stal sa prvým slovanským arcibiskupom. Cestou z Ríma na Moravu ho na podnet franských kňazov uväznili. Až po troch rokoch strávených v kláštornom väzení ho na príkaz pápeža prepustili. Avšak to už na Morave vládol Svätopluk. Metod musel čeliť obvineniam zo strany franských kňzov, ktorí protestovali, že bohoslužby sa vedú v slovienskom jazyku a neskor aj zápasiť so Svätoplukovou neprajnosťou. Po Metodovej smrti muselo asi 200 kňazov opustiť krajinu, lebo sa odmietli podriadiť príkazom nitrianskeho biskupa Wichinga. Wiching bol Metodovým nepriateľom. Bojoval proti slovanskej liturgii. Pokiaľ Metod žil, zvíťaziť nedokázal, ked zomrel, jeho žiaci sa už ubrániť nevedeli. Po strastiplnej ceste našli útočište v Bulharsku a v Chorvátsku. Obaja bratia boli neskor vyhlásení za svätých.

Cesta do Ríma

Sv. Konštantín-Cyril a Metod počas 40 mesiacov pobytu na Veľkej Morave pripravili miestnych kandidátov na kňazské svätenia, Pravdepodobne začiatkom roku 867 sa vybrali na cestu na juh, aby vyriešili popri vysviackach aj ďalšie cirkevnoprávne otázky spojené s ich účinkovaním na Veľkej Morave. Niektorí historici diskutujú o tom, či cieľom ich cesty bol priamo Rím alebo skôr Konštantinopol, do ktorého sa chceli dostať loďou z Benátok. Logické uvažovanie nás privádza k záveru, že cieľom musel byt Rím, keďže Veľká Morava teritoriálne patrila do jeho kompetencie, respektíve jedine Rím mohol zabezpečiť Veľkej Morave nezávislosť od franských biskupstiev latinského obradu, ktoré si na jej územie robili nárok.

Cestou sa solúnski bratia so sprievodom zastavili u panónsko-slovenského kniežaťa Koceľa, syna bývalého nitrianskeho kniežaťa Pribinu. Podľa Života Konštantína "prijal ho (Konštantína) cestou panónsky knieža Koceľ i obľúbil si slovienske knihy veľmi a naučil sa im a dal mu päťdesiat učeníkov, aby sa im tiež naučili."

Pravdepodobne počas zastávky v Benátkach, kde sa Konštantín preslávil teologickou dišputou, ktorou zdôvodnil oprávnenosť slovanského bohoslužobného jazyka, sa o ich činnosti a zámeroch dozvedel aj pápež Mikuláš I. a osobne ich pozval do Ríma.

Príchod do Ríma

Pápež Mikuláš zaslal svoje pozvanie pravdepodobne krátko pred svojou smrťou (zomrel 13. novembra 867) a pri príchode do Ríma už členov byzantskej misie privítal nový pápež Hadrián II., ktorý bol zvolený 14. decembra 867. Konštantín a Metod niesli so sebou časť pozostatkov rímskeho pápeža a mučeníka Klementa, ktoré Konštantín objavil pri svojej predchádzajúcej misijnej ceste medzi Chazarmi na Kryme. Táto skutočnosť vzbudila osobitný záujem pápeža, rímskeho duchovenstva, ale aj pospolitého ľudu.

Pozostatky sv. Klementa boli dočasne vystavené v Chráme sv. Petra vo Vatikáne a neskôr ich pápež slávnostne preniesol do baziliky, ktorá bola sv. Klementovi od najstarších čias zasvätená. Toto prenesenie ostatkov je zachytené na freske z 11. storočia, ktorá sa nachádza v bazilike sv. Klementa.

Schválenie slovanských liturgických kníh

Pápež Hadrián, ktorý pochádzal z rímskej šľachtickej rodiny, bol už predtým spolupracovníkom pápeža Mikuláša I. a od roku 842 bol presbyterom v Bazilike sv. Marka, ktorá sa nachádza na dnešnom centrálnom rímskom Námestí Piazza Venezia. Zaujímavá je poznámka z Liber Pontificalis o mariánskej úcte tohto pápeža, keď sa o ňom píše, že sa často modlieval v Bazilike Panny Márie zvanej "U jasličiek". Tu ho našli kľačiaceho aj poslovia, ktorí mu oznámili jeho voľbu za pápeža. Práve táto Hadriánova obľúbená bazilika je prvým dôležitým, ba takmer by sa dalo povedať, že najdôležitejším cyrilometodským pamätníkom v Ríme. Popri názve basilica Liberii, sa tento chrám od 6. do 9. storočia nazýval všeobecne Santa Maria ad Praespe - Svätá Mária u jasličiek alebo grécky Fatné. Tento názov pochádza z toho, že sa v nej nachádzajú relikvie jasličiek z Betlehema, v ktorých bol podľa tradície uložený Spasiteľ po narodení.

Tento chrám, Panny Márie, keďže je najväčším rímskym mariánskym chrámom (86 m), býva od čias pápeža Sergeja II. (844-847) nazývaný aj Bazilika Panny Márie Väčšej - S. Maria Maggiore. Niekedy sa stretávame aj s názvom S. Maria ad nives - Chrám Panny Márie Snežnej.

V Živote Konštantína je oficiálne schválenie slovanského prekladu Písma a liturgie opísané kratšie, ale s presným udaním miesta, v ktorom sa tento akt uskutočnil: "Keď pápež prijal slovanské knihy, posvätil ich a položil v Chráme Svätej Márie, ktorá sa volá Fatné (Pri jasličkách) a spievali nad nimi liturgiu."

Pre každého gréckokatolíka sa návšteva rímskej Baziliky S. Maria Maggiore môže stať príležitosťou k vďačnej spomienke na to, že vďaka Cyrilovi a Metodovi, ako aj vďaka jasnozrivosti pápeža Hadriána, sa práve tu symbolicky otvorili pre slovanské národy brány do Cirkvi a možnosť chváliť Boha vlastným jazykom.