Najslávnejšiu pozemnú bitku, ktorá znamenala obrat v priebehu druhej svetovej vojny v Pacifiku, viedli Američania a Japonci o ostrov, ktorý ani jedna strana v skutočnosti nechcela. Ani jedna si však nemohla dovoliť nechať ho v rukách nepriateľa. Včera uplynulo šesťdesiat rokov, odkedy sa Američania vylodili na Guadalcanale. Bojovalo sa tu presne pol roka.

Z letiska, ktoré Japonci začali stavať na dovtedy takmer zabudnutom ostrove, by ich bombardéry mohli ohrozovať dopravu medzi Amerikou a Austráliou a americké základne v južnom Tichomorí. Pobrežné hliadky čoskoro hlásili, že výstavba pokračuje prekvapujúco rýchlo a bolo jasné, že úplne prvá vyloďovacia operácia spojencov sa musí uskutočniť práve tu.

Situácia v lete 1942 nebola pre spojencov najružovejšia. Nemci už dobyli Rostov na Done a tlačili sa na Kaukaz a k Stalingradu, Rommel postupoval k Egyptu a Američania museli zároveň s ofenzívou v Pacifiku pripravovať vylodenie v severnej Afrike.

Guadalcanal je jedným z najjužnejšie položených ostrovov Šalamúnovho súostrovia. Je 160 kilometrov dlhý a 40 široký. Na prvý pohľad vyzerá hornatý ostrov s hrebeňmi až dvetisíc metrov vysokými romanticky - v skutočnosti je miestne prostredie veľmi nezdravé, takmer každý deň tu prší, teplota zriedka klesá pod 30 stupňov, džungľa je plná blata a moskytov, ktorí roznášajú maláriu.

Pred vojnou tu žilo asi osemtisíc domorodcov a s nimi pár misionárov. „Prichádzali plní apoštolského zápalu a odchádzali zlomení maláriou a horúčkou,“ píše v knihe Vítězství v Pacifiku Miloš Hubáček.

Vylodenie 7. augusta 1942 prebehlo hladko, aj keď organizácia, mierne povedané, viazla. Američania na ostrove zastihli väčšinou len japonské technické jednotky a čoskoro obsadili aj rozostavané letisko. Dali mu meno Henderson Field na počesť majora, ktorý hrdinsky zahynul pri jednom z neúspešných náletov na japonské loďstvo v bitke pri Midway.

V tom čase boli ešte sily bojujúcich strán v Pacifiku vyrovnané, pre sprievodné loďstvo nebolo bezpečné zostávať dlho pri ostrove, najmä cenné lietadlové lode sa museli stiahnuť. Necelé dva dni po americkom vylodení Japonci premárnili najväčšiu šancu výsadok zlikvidovať.

V prvej zo šiestich veľkých námorných bitiek, ktoré guadalcanalské ťaženie sprevádzali, síce uštedrili Američanom najväčšiu námornú porážku v dejinách (v delostreleckom súboji potopili tri americké a jeden austrálsky ťažký krížnik), pred svitaním sa však stiahli a nechránené transportné lode, ešte stále plné materiálu, nezničili. Záliv severne od ostrova dostal pre množstvo potopených lodí neskôr prívlastok Železný.

Za dva týždne už letisko na ostrove prijalo prvé bojové lietadlá. Japonci mohli prisúvať posily a zásoby len v noci, ich flotila torpédoborcov však prichádzala tak pravidelne, že ju americkí námorní pešiaci pomenovali Tokijský expres. Letisko v noci pravidelne ostreľovali japonské lode a Američania si prácne museli vybojovať aj vzdušnú nadvládu.

Dlho na seba nedal čakať ani pozemný útok. Plán plukovníka Ičikiho však nebol príliš premyslený, Japonci situáciu podcenili. Ičiki si do denníka zapísal aj to, čo ho čaká deň po bitke - 21. august: radosť z víťazstva. V skutočnosti už bola vtedy jeho tisícčlenná jednotka zmasakrovaná a on sám spáchal harakiri. Američania mali 35 mŕtvych.

Ťažko skúšaná americká posádka na ostrove odrazila aj dve skutočne veľké ofenzívy. Džungľa, ktorá jej robila život neznesiteľným, sa pri pozemných bojoch stala spojencom. Japonské útoky popri pobreží končili podobne ako ten Ičikiho, pred pokusmi o obchvat či o útok zo zálohy však Japoncov najprv vysilil postup nepreniknuteľným pralesom. Končili na ostnatých drôtoch Krvavého hrebeňa - necelé tri kilometre od letiska.

Časom začali hladnú japonskú posádku kosiť aj choroby, odvážanie ranených bolo čoraz ťažšie. Straty japonských lodí začali byť neúnosné, protivník bol čoraz silnejší, a nezostalo nič iné, len ostrov opustiť. Japonci sa ho nevzdávali ľahko - posádku chceli napríklad zásobovať ryžou v gumených vakoch, pripevnených k torpédam, ktoré by na ostrov vystreľovali ponorky.

Čo vyšlo Japonsku na Guadalcanale dokonale, bola februárová evakuácia. Na ostrove však zostalo 24 000 mŕtvych. Zo 60 000 Američanov padlo 1600. Mnohým japonským dôstojníkom už bolo jasné, že vojna je prehratá. Američania straty (najmä techniky) nahrádzali ľahko, pre Japonsko to bolo takmer nemožné. Navyše videli, že aj ich elitným pozemným jednotkám sa „pohodlní Američania“ dokážu i v boji muža proti mužovi vyrovnať.