Všetko sa začalo krachom na newyorskej burze. Nová vlna hospodárskej krízy zasiahla všetky štáty. Aj Nemecko. Vtedy sa na nemeckej politickej scéne objavil Adolf Hitler. Rakúšan so židovskými koreňmi, ktorý sa napriek tomu vyhlasoval za „najnemeckejšieho“ z Nemcov. Tvrdil, že vyvedie svoj národ z úpadku. Mnohí mu uverili. Dokonca toľkí, že so svojou Národnosocialistickou nemeckou robotníckou stranou (NSDAP) vyhral voľby. Stalo sa tak pred sedemdesiatimi rokmi 31. júla 1932.

Už desať rokov predtým sa Hitler stal hovorcom v Robotníckej strane Nemecka. Vtedy to bolo len jedno z mnohých nacionalistických združení, ktoré sa po vojne objavili v Mníchove.

Mohol tu uplatniť svoj talent na politickú agitáciu a vedenie strany. Rozvíjal ich už od skončenia prvej svetovej vojny, keď ako politický hovorca obvodnej vojenskej základne dostal špeciálny tréning a možnosť nacvičiť si verejné rečnenie.

Jeho stranícke prejavy plné rasového nacionalizmu a antisemitizmu priťahovali stále viac ľudí. Práve nimi neskôr z pozície vodcu presviedčal Nemcov o nevyhnutnosti a správnosti ním zvolenej cesty. Keď na zhromaždení strany s už rozšíreným názvom vo februári roku 1920 prezentoval jej oficiálny program, so zatajeným dychom ho sledovalo až dvetisíc prívržencov.

Súčasne rástol jeho význam v straníckej hierarchii. V pozícii jedného z popredných členov začal obchádzať Nemecko. Chcel získať nových členov a sympatizantov. Počas jednej z jeho agitačných ciest sa v mníchovskom straníckom centre sformovala antihitlerovská opozícia, ktorá sa obávala jeho tvrdých až diktátorských praktík. Otvorene sa postavila proti jeho ašpiráciám na líderský post.

Hitler však pohrozil odchodom. Výkonný výbor, ktorý dovtedy viedol stranu, sa obával, že bez Hitlera by mohla zaniknúť. Preto ho už v júli 1921 predstavili členom strany ako nového vodcu nacistov.

NSDAP v tomto období stále ostávala na okraji záujmu nemeckého ľudu a oslovovala len malé radikálne skupiny. Hitler bol však nedočkavý. V novembri 1923 sa v bavorskej metropole pokúsil o vojenský prevrat. S podporou vojenských jednotiek SA formovaných prevažne z bývalých členov nemeckej armády vyhlásil národnú revolúciu a plánoval pochod na Berlín.

Akcia známa ako „pivný puč“, pretože k nej došlo v pivárni, kde práve zasadal generálny komisár Bavorska so svojimi spolupracovníkmi, skrachovala. Hitlera odsúdili na päť rokov väzenia a jeho stranu zakázali.

Neupadol do depresie, ako sa mu to po neúspechu bežne stávalo o niekoľko rokov neskôr. Naopak, mal novú motiváciu. Vo väzenskej cele napísal svoj manifest Mein Kampf. V ňom otvorene predostrel túžbu po pomste za prehratú svetovú vojnu a po predčasnom prepustení sa ním začal riadiť.

Na uskutočnenie plánov potreboval riadiť štát. V čase, keď NSDAP bola len malou rybkou medzi veľkými straníckymi žralokmi, to však neprichádzalo do úvahy.

Netušené možnosti jej otvorila až hospodárska kríza. Kým v roku 1928 získala v celoštátnych voľbách len 2,6 percenta hlasov, o dva roky neskôr sa so ziskom necelých 19 percent stala druhou najsilnejšou stranou. Rástol aj počet jej členov. V roku 1932 pri vstupe do ďalších volieb ich bolo približne 1,8 milióna. Vtedy to už bola masová strana s dokonalým hierarchickým systémom.

Voľby, ktorým predchádzal pád vlády Heinricha Bruninga a tým fakticky koniec demokratickej medzivojnovej republiky, priniesli pre NSDAP vytúžené víťazstvo. Hitler získal 38 percent. Na miesto kancelára to však nestačilo. Musel ešte čakať. Už o pár mesiacov prišli ďalšie voľby. Po nevýraznej kampani nacisti stratili viac ako dva milióny hlasov. NSDAP síce zostala najsilnejšou stranou, ale Hitlerovi kancelársky úrad opäť unikol.

Ani nová vláda nevydržala dlho. Už v januári 1933 si prezident na nátlak záujmových skupín vybral za kancelárskeho kandidáta práve Hitlera. Ten funkciu prijal s neskrývanou radosťou. Nacionálni socialisti tak stáli na prahu moci a oslavovali víťazstvo. Joseph Goebels, neskorší vodca nacistickej propagandy, hovoril o historickom obrate v Nemecku.