Winston Spencer Churchill sa narodil 30.8.1874 v starej aristokratickej rodine, ktorá svojho času sídlila na Blenheimskom zámku. Bol svojhlavým géniom, ktorý ako prvý muž Veľkej Británie zohral v druhej svetovej vojne kľúčovú úlohu pri porážke fašizmu. Bol nadšeným maliarom amatérom, autorom mnohých historických kníh, no hlavne skvelým politikom, ktorý si počas druhej svetovej vojny získal celú Britániu. Jeho otec vojvoda z Marlborough Randolph Churchill zastával dôležité politické postavenia. Winston Churchill síce dvakrát nespravil prijímacie skúšky na vojenskú akadémiu v Sunhurste, ale v roku 1894 nakoniec túto skúšku úspešne absolvoval a stal sa tak dôstojníkom jazdectva. Rozhodoval sa medzi vojenskou kariérou a povolaním vojenského dopisovateľa. Vo funkcii vojenského dopisovateľa už pôsobil na Kube ( 1895 ), v Indii ( 1897 ) a v Južnej Afrike ( 1899-1900 ). V roku 1899 padol do zajatia počas vojny s Búrmi v Južnej Afrike, no podarilo sa mu z neho újsť. Po prvom neúspešnom pokuse, bol ako 25 ročný konzervatívnou stranou zvolený za poslanca do snemovne ( 1900 ), avšak roku 1904 sa pridal na stranu liberálou. Pôsobil ako štátny podtajomník pre kolónie ( 1905-1908 ), minister vnútra ( 1910-1911 ) a prvý lord Admirality od roku 1911. Vzhľadom na nešťastnú udalosť v Dardanelách, keď sa pokúsil krvavú patovú situáciu na západnom fronte vyriešiť útokom na Turecko, musel však na túto funkciu v novembri 1915 rezignovať. Potom sa zúčastnil bojov vo Francúzsku. Neskôr zastával ďalšie politické posty. V rokoch 1917-1919 posôbil ako minister vyzbrojovania, v roku 1919 ako minister vojny, v rokoch 1919-1921 ako štátny tajomník pre vojnu a letectvo a v rokoch 1921-1922 bol ministrom kolónií. Potom na dva roky opustil politický život a písal históriu prvej svetovej vojny. Toto dielo však dokončil až v roku 1931. Do parlamentu sa vrátil v roku 1924 ako člen konzervatívnej strany a stal sa ministrom financií. V tejto funkcie pôsobil až do roku 1929. Po porážke konzervatívnej strany pracoval ako rektor Aberdeenskej ( 1929 ) a neskôr Britolskej univerzity. Počas tohto obdobia vydal niekoľko autobiografických a historických diel. Ako nový člen parlamentu bol medzi prvými, ktorí vyjadrili vážne obavy z Hitlerovho nástupu k moci, avšak ako radikálny antikomunista zároveň prejavoval náklonnosť k Talianskemu fašizmu.